Anonymné odovzdanie pozlátenej rukoväte ukradnutej z Kostola sv. Jána Krstiteľa v Trnave
V rokoch 1918, 1919, 1944, 1945, počas zvozov konfiškovaných majetkov, ale aj v nasledujúcich obdobiach, naposledy v 90. rokoch 20. storočia, prebiehali na Slovensku vlny celoplošného vykrádania kostolov, pohrebných miest, kaštieľov i múzeí. Boli z nich, žiaľ, najmä našimi občanmi, ukradnuté až desiatky tisíc najmä výtvarných diel, sakrálnych predmetov, militárií či súčastí mobiliáru. Skutky prevažne buď nikto nevyšetroval alebo páchatelia ostali neodhalení. Mnohé z predmetov kultúrnej hodnoty skončili v zahraničí, ale veľká časť sa stále nachádza u nelegálnych nadobúdateľov, príbuzných či ich potomkov.
V roku 1980 došlo v súvislosti s trnavským univerzitným Kostolom sv. Jána Krstiteľa k závažnému odhaleniu: sarkofágy (zdobené rakvy z kameňa alebo kovu) Esterházyovcov v tamojšej krypte boli zničené vojakmi Československej ľudovej armády, sídliacimi v susedných kasárňach. K masívnemu vandalizmu dochádzalo v 60. – 70. rokoch minulého storočia. Zachovala sa fotografia poškodených sarkofágov, ktoré mali jednoduchý tvar zrezaného kvádra. Zdobili ich pravouhlé ornamentálne rámy, členiace plochu bočných stien na niekoľko polí. Výrazný dekoratívny, ale aj utilitárny prvok sarkofágov predstavovali rukoväte (madlá) v tvare levej hlavy.
Popri príslušníkoch jezuitského rádu bolo v krypte univerzitného kostola pochovaných niekoľko členov rodiny Esterházyovcov: donátor kostola – palatín Mikuláš Esterházy (1583 – 1645), jeho manželka Kristína Nyáriová (†1641), ich syn Ladislav a traja synovci, ktorí zahynuli v bitke pri Vozokanoch v roku 1652 (František, Gašpar a Tomáš) a ďalší príbuzní (Daniel, Alexander a Štefan).
Až donedávna nebolo známe, že by sa niečo zo sarkofágov z priestoru krypty zachovalo. Avšak v roku 2021 sa anonymnou formou dostalo na KPÚ Trnava funerálne (pohrebné) kovanie ku ktorému bol priložený lístok, že pochádza z trnavského univerzitného kostola. Išlo o vyššie spomenutý typ madla vo forme plasticky modelovanej tváre leva, držiaceho v papuli kruhovú obruč. Toto rozmerné, ťažké kovanie má dĺžku približne 23 cm, šírku 23 cm a priemer obruče asi 20 cm. Podľa XRF analýzy vyhotovenej odborom konzervačnej vedy Pamiatkového úradu Slovenskej republiky je zhotovené z cínovo-olovenej zliatiny s prevažným zastúpením cínu (približne 70 – 82 %) a s menším podielom olova (cca 16 – 26 %). Povrchovú úpravu tvorí celoplošné, v súčasnosti značne ošúchané zlátenie, najcelistvejšie zachované v centrálnej časti plastiky, v oblasti očí, líc a brady.
Tvár leva je zhotovená ako odliatok, ktorého zadná, nepohľadová strana má hrubo opracovaný povrch bez finálnej povrchovej úpravy. Plastika kombinuje zoomorfné (v tvare zvieraťa) a antropomorfné (v tvare človeka) prvky; oči sú ľudské, hlboko vsadené a s výraznými nadočnicovými oblúkmi, ktoré sa nad koreňom nosa spájajú a vytvárajú dojem zvraštených obŕv. Lícne kosti sú jemne zaoblené. Ďalším prvkom, prevzatým z ľudskej tváre, je nos s mierne vystupujúcim kostným hrbom. Pod ním sa nachádzajú dva zaoblené pysky, ktoré majú jamkovaný povrch, naznačujúci zarastenie papule fúzmi. Krátka zvlnená briadka je modelovaná v hrubších, zaoblených prameňoch. Tvár zvieraťa rámuje štylizovaná hriva, tvorená zvlnenými pramienkami, sformovanými do kruhu, ktorý je narušený ulomením spodnej časti s výraznejším úbytkom na ľavej strane. Kruhovú obruč so zaoblenou profiláciou zvýrazňujú ryté linky.
Stvárňovanie madiel sarkofágov s použitím motívu levej hlavy nebolo v období 17. storočia ničím výnimočným. Takéto madlá zdobili napríklad cínovú rakvu s pozostatkami troch košických mučeníkov, ktoré dala v roku 1635 do Trnavy previezť Katarína Forgáčová, rodená Pálffyová, manželka palatína Žigmunda Forgáča. Pôvodne mala v úmysle pozostatky slávnostne umiestniť do jezuitského, univerzitného kostola, stavaného Mikulášom Esterházym, ktorý však ešte nebol dokončený. Preto rakvu uložili do klariského Kostola Nanebovzatia Panny Márie a neskôr do uršulínskeho Kostola sv. Anny. Madlá v tvare levích hláv sú pripevnené aj na sarkofágoch z cisárskej krypty viedenského kapucínskeho kostola ako napríklad sarkofágu cisára Ferdinanda III. (1608 – 1657), arcivojvodkyne Márie Terézie (1684 – 1696) a arcivojvodu Leopolda Jozefa (1682 – 1684). Ako ďalší príklad aplikovania tohto motívu v zmienenom období môžeme uviesť cínovú truhlu biskupa Stanislava II. Pavlovského (†1598), ktorá sa nachádza v olomouckej Katedrále sv. Václava.
Keď chceme identifikovať vplyvy, ktoré formovali výzdobu a tvaroslovie spomenutých artefaktov funerálneho umenia, musíme sa vrátiť až do antiky, k rímskym strigilovaným (žliabkovaným) sarkofágom, ktorých sa z obdobia 2. a 3. storočia n. l. zachovalo značné množstvo. Tieto mramorové rakvy sú zdobené zvislými žliabkami a na bokoch majú pripevnené madlá v tvare levích hláv, nesúcich v papuli obruč; tie v sebe spájali praktickú funkciu s ikonografickým posolstvom, upozorňujúcim na prestíž zosnulého a potrebu jeho ochrany (mohlo však ísť iba o symbolické úchyty, zaisťujúce bezpečné prenesenie duše mŕtveho na druhý svet). Motív levích hláv sa v antike objavoval aj na fontánach, dverách či štítoch ako apotropajný (ochranný) znak, mal odháňať zlo a chrániť pred nebezpečenstvom. Tento symbolický obsah získal aj vďaka príbehu z antického Grécka o nemejskom levovi, hroznej šelme s nepriestrelnou kožou, vďaka ktorej bol takmer neporaziteľný. Heraklovi sa ho však podarilo zabiť a jeho kožu nosil namiesto brnenia.
Lev teda v antike predstavoval mocný symbol, znak sily, ochrany i nesmrteľnosti. Motív levej hlavy sa preto aj v neskorších obdobiach uplatňoval nielen na sarkofágoch, ale veľmi často aj na vstupných dverách vo forme klopadiel (napríklad barokové alebo klasicistické klopadlá historických objektov v Bratislave – Starom Meste, či v historických centrách iných slovenských miest, na meštianskych domoch v centre Prahy a v Českom Krumlove, na renesančných palácoch vo Florencii a v Benátkach, na dverách katedrály v Santiago de Compostella či katedrály v Trogire a v 18. a 19. storočí na náhrobkoch a mauzóleách, na cintoríne Père Lachaise v Paríži či Campo Verano v Ríme a inde.
Keďže sa umenie kresťanskej Európy vyvíjalo na základoch antickej kultúry, prevzalo mnohé antické prvky, motívy či kompozičné princípy a napĺňalo ich novým obsahom v duchu kresťanskej vierouky. Antický obraz leva ako ochrancu, symbolizujúceho nesmrteľnosť, sa v kresťanskej ikonografii spája so vzkriesením. Táto predstava vychádza napríklad z textu gréckeho Physiologa (2. st. n. l.), predchodcu neskorších stredovekých beštiárov (ilustrované encyklopédie s popisom skutočných aj fantastických zvierat s morálnym alebo symbolickým obsahom); podľa neho sa levíčatá rodia mŕtve, kým ich neoživí otec svojím dychom na tretí deň, čo sa vykladalo ako obraz Kristovho zmŕtvychvstania. V prorockých knihách Starého Zákona vystupuje lev ako symbol božej moci a sily. V Novom Zákone sa píše o Kristovi ako o „Levovi z kmeňa Júdu“, ktorý zvíťazil a ako jediný je hodný otvoriť knihu so siedmimi pečaťami. Motív leva teda v kresťanskej ikonografii symbolizuje Kristovu moc a dôstojnosť, a poukazuje na jeho víťazstvo nad smrťou, ktoré pre ľudstvo znamená záruku večného života. Vďaka tomu našiel uplatnenie aj vo funerálnom umení.
Nech je prípad odovzdania časti sarkofágu inšpiráciou pre tých, ktorí majú v držbe predmety z našich pamiatok, ktoré im nepatria.
O podobnom prípade, barokovom obraze, ktorý sa náhodne našiel vyhodený v kontajneri 20 rokov od jeho krádeže sa dočítate tu.
Mgr. Ingrid Babiková, PhD., Krajský pamiatkový úrad Trnava
Mgr. Matúš Sládok, PhD., Krajský pamiatkový úrad Trnava
Literatúra
DUBNICKÝ, J. Ranobarokový univerzitný kostol v Trnave. Bratislava: Slovenská akadémia vied a umení, 1948.
RADVÁNI, H. Trnavské kostoly. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1995. ISBN 80-7162-093-9.
HENNIG, A. A három kassai vértanú Kőrösy Márk, Pongrácz István és Grodeczky Menyhért. Budapest: Hornyánszky Viktor cs. és kir. udvari könyvnyomdája, 1898.
Sväté písmo Starého i Nového Zákona. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2000. ISBN
80-7162-326-1.
HALL, J. Slovník námětů a symbolů ve výtvarném umění. Praha: Nakladatelství Paseka, 2008. ISBN 978-80-7185-902
