Digitálny 3D model hradiska v Zemianskom Podhradí
Západne od obce Zemianske Podhradie (okr. Nové Mesto nad Váhom) sa na temene Hradištného vŕšku – jednom z výbežkov pohoria Bielych Karpát, v nadmorskej výške 450 – 500 m n. m., nachádza poloha nazývaná Hradište/Hradištia. Ako názov polohy i vrchu napovedá, v minulosti sa tu nachádzalo opevnené sídlisko – hradisko. Správy o ňom pochádzajú už z konca 19. storočia, kedy J. Ľ. Holubyho informoval o jeho topografii a dovtedajších nálezoch. Dlhé obdobie však nebolo centrom vedeckého záujmu a nálezy sa získavali len zo zberov, náhodným objavom alebo amatérskym výskumom. To sa zmenilo v roku 1986, keď sa pod vedením archeológa Ladislava Veliačika začalo systematicky skúmať v šiestich výskumných sezónach (v rokoch 1986 – 1988 a 1990 – 1992; od roku 1990 v spolupráci s Petrom Romsauerom). V bádateľskom tíme boli aj archeobotaničky, ktoré z miesta výskumu systematicky odoberali uhlíky a vzorky hliny, ktoré sa neskôr v laboratóriu preplavovali. Týmto spôsobom sa získali zuhoľnatené semená pestovaných a planých rastlín, zuhoľnatené zvyšky drevín a úlomky mazaníc s odtlačkami po prútoch. Získali sa tak cenné informácie o druhoch driev, ktoré boli použité pri stavbe hradiska, ako aj o druhoch rastlín pestovaných na lokalite.
Areál hradiska o rozlohe 13,4 ha tvorili dve terasovité plošiny a priečny val ho rozdeľoval na dve polovice – horné a dolné hradisko. Zo severozápadu bolo prirodzene chránené mohutným skalným hrebeňom, ktorý však bol upravovaný, a to minimálne vyrovnaním úrovne jeho koruny a dobudovaním výbežkov v mieste severozápadnej brány. Zvyšnú časť obkolesoval umelo navŕšený násyp – val, ktorý bol v juhozápadnej časti obohnaný priekopou širokou 5,7 m a hlbokou 1,6 m. Archeologickým výskumom v južnej časti valu sa zistilo, že teleso násypu má v základe šírku 9,4 m a od šikmo klesajúceho podložia doposiaľ dosahuje maximálnu výšku 1,8 – 2,3 m. Z južnej, severovýchodnej a severozápadnej strany viedli do hradiska vchody – brány polokliešťového typu.
Archeologickým výskumom sa zistili dve hlavné stavebné fázy fortifikácie. Staršiu fázu opevnenia predstavoval val, ktorého čelnú hradbu tvorili kolmo osadené stĺpy a s telesom valu paralelné a na seba uložené horizontálne brvná, ktoré boli zvnútra spevnené neukladanými, prevažne vápencovými kameňmi. Šírka valu sa určiť nedala a otázkou zostáva aj jeho konštrukcia (rámová alebo komorová). Opevnenie zaniklo požiarom a na jeho mieste bolo postavené nové opevnenie s čelnou stenou hradby, na ktorú sa pripájala drevená konštrukcia troch línií komôr tvorených paralelne a priečne na val prekladanými brvnami a vyplnených hlinito-kamenným materiálom. Celá drevená konštrukcia mala šírku 6,0 – 6,5 m. Archeobotanickou analýzou sa zistilo, že pri stavbe hradieb opevnenia bolo použité najmä drevo duba, menej často buka lesného, prípadne javora a hrabu. Pod deštrukciou severovýchodnej fortifikácie boli objavené zvyšky sídliskových objektov – minimálne 10 obytných stavieb obdĺžnikového pôdorysu, čiastočne zahĺbených do podložia, s náznakom radovej zástavby. Pravdepodobne išlo o jednopriestorové domy kolovej konštrukcie s vypletanými a vymazanými stenami s ohniskom okrúhleho pôdorysu. Pri stavbe domov bolo využívané tak drevo duba, ako aj buka, a to na podlahy, koly, či na spodné časti stien. Hustá zástavba okraja hrany terénu v najstaršom horizonte osídlenia lokality zrejme spĺňala aj funkciu základnej fortifikácie.
V areáli horného hradiska sa podarilo odkryť časť sýpky. Na základe archeobotanickej analýzy a jej následného štatistického vyhodnotenia sa predpokladá, že dopestované rastliny boli v sýpke uložené nad sebou v schránkach (v drevených debnách, keramických nádobách alebo košíkoch omazaných hlinou) na regáloch. Nachádzali sa tam rôzne obilniny (pšenica siata, pšenica jednozrnová, pšenica špaldová, pšenica dvojzrnová, proso siate, jačmeň siaty), strukoviny (bôb obyčajný, šošovica kuchynská alebo vika siata, hrach siaty) i olejnina (ľaničník siaty). Keďže sa nenašli plevy, zdá sa, že semená boli v sýpke uložené až po ich vyčistení. V priestore sýpky sa našlo aj zuhoľnatené drevo duba a v menšom počte buka, ktoré pravdepodobne patrilo k vnútornému zariadeniu sýpky (tvorili police a debny), prípadne mohli patriť k drevenej konštrukcii stavby. Taktiež sa zistili prúty z liesky a konáre z vŕby alebo topoľa.
Na základe archeologických nálezov (keramické nádoby, prasleny, tkáčske závažia, kostené a bronzové predmety) bolo potvrdené trvalé osídlenie opevnenej osady od záveru mladšej doby bronzovej až do počiatku doby halštatskej, kedy tu žili ľudia tzv. lužickej kultúry. Stopy osídlenia tejto polohy sú však aj z neskoršieho obdobia, a to z neskorej doby laténskej (púchovská kultúra), z neskorej doby rímskej a z veľkomoravského obdobia. V neskorej dobe železnej (púchovská kultúra) bolo vybudované aj ďalšie hradisko, ktoré sa nachádza na neďalekom kopci – Martákovie skale a pravdepodobne bolo využité aj v 9. – 11. storočí.
Pozostatky valov, ale aj iných ľudských zásahov do terénu sú dobre viditeľné na digitálnom 3D modeli, ktorý bol spracovaný z dát získaných leteckým laserovým skenovaním, ktoré Pamiatkovému úradu SR poskytol Úrad geodézie, kartografie a katastra SR. Vizualizácia využíva farebné zobrazenie zvýrazňujúce terénne nerovnosti: žltá farba indikuje vypuklé tvary, napr. valy, modrozelená farba znázorňuje priehlbiny, teda priekopy, archeologické sondy a podobne. Model je dostupný na platforme Sketchfab na adrese https://skfb.ly/o6YU8. Pamiatkový úrad SR ho spracoval v rámci série 3D modelov archeologických nálezísk, ktoré sprístupnil pri príležitosti Európskych dní archeológie 2021 (jún 2021).
Spracovala: Erika Makarová, PÚ SR
Použitá literatúra:
Hajnalová, E. 1998: Stavebné drevo na hradisku lužickej kultúry v Zemianskom Podhradí. Slovenská archeológia XLVI, 2, 253 – 261.
Hajnalová, E. / Poláčik, Š. 1999: Vyhodnotenie vrstvy semien na základe archeobotanických a štatistických údajov na lokalite Zemianske Podhradie, poloha Hradištia. Študijné zvesti AÚ SAV 33, 161 – 192.
Veliačik, L. / Romsauer, P. 1998: Výsledky výskumu hradiska lužickej kultúry v Zemianskom Podhradí (predbežná správa). Slovenská archeológia XLVI, 2, 225 – 251.
