In memoriam Ján Bakoš (6.3.1943 – 11.7.2025)

Popredný slovenský historik umenia, univerzitný profesor Ján Bakoš zomrel v Bratislave 11. júla 2025. Významná časť jeho vedeckého diela sa viaže na kultúrne dedičstvo – pamiatky starého umenia Slovenska, preto našu spomienku na zosnulú osobnosť zameriavame na tento užší vzťah. 

Bakošova cesta k dejinám umenia viedla cez prednáškové miestnosti univerzít v domovskej Bratislave (1960/61), ktorú však vymenil za Brno, kde pod vedením prof. Alberta Kutala v apríli 1965 obhájil diplomovú prácu K počiatkom stredovekej nástennej maľby na Slovensku. Mladý adept reagoval na vtedajší intenzívny prieskum tejto časti pamiatkového fondu, organizovaný v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody (P. Fodor) za účasti pražského Ústavu pre dejiny a teóriu umenia ČSAV (najmä V. Dvořáková) a prinášajúci viaceré zásadné nálezy. Medzi podstatné zisky od roku 1960 patria nástenné maľby v Kostoľanoch pod Tribečom (okr. Zlaté Moravce), ktoré prinútili zaradiť architektúru i výzdobu objektu podstatne hlbšie než obligátne do „menclovského“ 13. storočia. Bakoš vo štvrtom čísle Vlastivedného časopisu v roku 1968 publikoval vlastný príspevok, v ktorom datoval kostolianske maľby do obdobia prelomu 11. a 12. storočia (okolo roku 1100) a hľadal vzťah k súdobému salzburskému maliarstvu. Románsku nástennú maľbu na Slovensku spracoval i v dizertačnej práci, predloženej na brnianskej univerzite (PhDr., 1968).

Prvé zamestnanie našiel Ján Bakoš v Slovenskej národnej galérii ako odborný pracovník so zameraním staré umenie (1965 – 1967). Vrcholná zberateľská ustanovizeň práve zostavovala svoju dovtedy najveľkorysejšiu výstavu Dvanásť storočí výtvarného umenia na Slovensku (otvorená 18. 9. 1966). Bakoš v rámci pracovného tímu katalogizoval jednotlivé expozičné celky, pochádzajúce takmer výlučne z galerijných zbierok. Kvôli tomuto limitu pociťoval nevyhnutnosť usporiadať na Slovensku výstavu, ktorá by poskytla celkový prierez stredovekým umením v takom rozsahu, v akom ho poznal z výstavného podujatia Gotika v Rakúsku, aby: „umožnila bezprostredné porovnávanie diel, preverovanie atribúcií a vzťahov, ako i nové, predtým nepovšimnuté poznatky. Vzhľadom na stredoveké umenie, ktorého prostredím bolo iné umiestnenie než výstavné miestnosti, to znamená i vytrhnutie z pôvodného prostredia a tým ochudobnenie – to je zrejmé, avšak nie vždy nepreklenuteľné“ – pričom rakúska výstava tento zámer uskutočnila v prostredí bývalého minoritského kláštora v Kremži nad Dunajom (Ars, 1969/č. 1). Vtedy už Bakoš prehlboval svoj umenovedný profil ako interný ašpirant v Ústave teórie a dejín umenia SAV, kde 25. februára 1972 obhájil dizertačnú prácu Počiatky gotického tabuľového maliarstva na Slovensku (CSc.). Počas normalizácie sa téma stredoveku stáva nevhodnou a nežiaducou – vrátane skúmania problematiky vzťahov rakúskeho a slovenského maliarstva prvej polovice 15. storočia. Táto skutočnosť ovplyvnila i vydanie jeho pripravovanej knihy – stiahnutie z tlače a zošrotovanie však poškodilo aj celok dejepisu umenia v danom období a zistenia mohla priniesť iba časopisecká tlač (Ars 1972 – 1974; Ars 1982/č. 1).

Z výskumu starého umenia sa počas 70. rokov 20. storočia stala kabinetná, i keď špecializovaná disciplína. V Bakošovom ponímaní mal odbor prehlbovať svoju teoretickú (metodologickú) základňu, reflektovať vlastné východiská, predpoklady a ciele, teda nemal „iba“ mechanicky zhromažďovať fakty – tieto sa mali zároveň adekvátne využívať a zhodnocovať vo forme vedeckých a populárnych syntéz ako výsledky domáceho umenovedného úsilia (Ars 1975/76). Snahy napokon vyústili do úloh v rámci rezortného i celoštátneho plánu základného výskumu s názvom Význam a úloha kultúrneho dedičstva v českom a slovenskom výtvarnom umení a hudbe pre formovanie socialistickej kultúry (1982 – 1985), keď sa koordinácie čiastkového projektu Výskum k dejinám českého a slovenského výtvarného umenia a problémy metodológie zhostil Ján Bakoš. Už predtým sa jeho podielom stali rukopisné práce Stredoveké nástenné maliarstvo na Slovensku od 11. do polovice 14. storočia – pokus o sociologickú interpretáciu (1972), Gotické nástenné maliarstvo na Slovensku – premeny dejinného obrazu (1973), Drevené sochárstvo na Slovensku v 14. a na začiatku 15. storočia – problémy a riešenia (1975; vyšlo zrevidovane v časopise Umění 1979/č. 4 a 5) a súhrnne Koncepcie celku dejín stredovekého umenia na Slovensku, ktorú zverejnil v prednáške z roku 1979. Rozbor historiografie a stanovísk dejepisectva stredovekého umenia Slovenska, explikované na gotickom nástennom maliarstve, napokon mohol vyjsť v knihe z roku 1984, ktorou: „naznačil a otevřel nové možnosti zkoumání dějin umění na Slovensku“, keď „třeba opustit studium z hlediska osobitosti, neboť primární perspektivou by se měl stát výzkum nadřazené umělecké struktury – umění střední Evropy. (...) Je věcí budoucího výzkumu najít přístup k tomuto středoevropskému programu a vymezit vztah složek celku tak, aby se nestal jen vnější adicí“ (Z. Všetečková-Plátková, Umění, 1987/č. 3). Koncept umenia strednej Európy znamenal zmenu v náhľade – tento celok navrhol Bakoš chápať ako ucelenú kultúrnu oblasť, v ktorej sa porovnateľnými umeleckými prostriedkami realizovali v podstate identické úlohy a funkcie umenia; ich variabilitu ovplyvňovali skôr mimoumelecké faktory, najmä bonita zadávateľov a schopnosť angažovať umelcov. V tomto zmysle navrhol vnímať Slovensko ako križovatku kultúr namiesto negatívneho kontextu periférie (Slovenské pohľady, 1988/č. 7). Ďalším rozsiahlym spisom analyzoval miesto a postavenie dejepisu umenia i jeho predmetu – kultúrneho dedičstva – v slovenskej spoločnosti, v jej „kolektívnom umeleckohistorickom vedomí“ i v kultúrno-spoločenskej praxi. K nej patrila problematika ochrany pamiatok, v oblasti ktorej príležitostne poskytoval konzultácie a vyžiadané oponentúry (napr. projekt Pamiatková starostlivosť o výtvarné diela tvoriace súčasť architektúry – Stredoslovenský kraj, A. Frický, J. Medvecký, V. Hron, 1979). Vyzdvihoval vnútorné stanovisko príbuzného odboru, že: „konkrétna pamiatkarská prax má vyplývať zo samotnej umeleckohistorickej ,teórieʻ (...), kvalitná pamiatková ochrana je výsledkom teoretického pochopenia, že život pamiatok v prítomnosti je umožnený a ucelený len vedomou prítomnosťou historického poznania“ (Archív PÚ SR).

V roku 1993 sa Ján Bakoš habilitoval za docenta v odbore dejín umenia a prevzal vedenie katedry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde napokon získal aj vedecko-pedagogický titul univerzitného profesora (1997). Jeho prednáškové cykly a semináre predstavovali kapitoly z metodológie a dejín historiografie umenia, na ktoré sa plne orientoval po páde totality a posilnení kontaktov na medzinárodné akademické prostredie. Bakoš vyžadoval od poslucháčov aktivitu a pedantnosť, referované zadania zo základných textov dejepisu umenia museli byť vystihnuté v ich podstate, ale zároveň mal študent zaujať svoj vlastný postoj – prínos a využiteľnosť pre svoju osobnosť. Profesorskú prednášku v aule UK z 21. februára 2001 zameral na premeny sociálneho štatútu a spoločenskej pozície intelektuála v priereze času. Doplnenie o tému pamiatok a dejinných metamorfóz ich významu a ochraňovania vyústilo v Bakošovej publikácii s príznačným dvojnázvom Intelektuál & Pamiatka (2004). Na formovaní nastupujúcej generácie historikov umenia sa podieľal do záveru akademického roka 2014/15, tiež ako predseda spoločnej odborovej komisie. Ešte v 80. rokoch patril Ján Bakoš vôbec medzi priekopníkov návratu k dedičstvu Viedenskej školy dejín umenia a v jej kontexte zorganizoval pripomenutie 90. výročia smrti Maxa Dvořáka, neobchádzajúc pôsobenie tejto osobnosti v oblasti ochrany pamiatok (Ars 2011/č. 1).

Profesor Ján Bakoš vytvoril rozsiahle, mnohostranné dielo, ktoré zásadným spôsobom tvarovalo moderný slovenský dejepis umenia; jeho vklad v tomto odbore je neprehliadnuteľný. Bakošov mimoriadne široký rozhľad presahoval hranice domáceho prostredia. Východisko jeho uvažovania vždy tvorila matéria umeleckého diela a v značnej časti slovenský pamiatkový fond. Profesor Bakoš pri svojej skromnosti nestál o doceňovanie svojich „starých hriechov“ a domáca umeleckohistorická obec počas jeho života k tomu ani nepristúpila; rozhodujúci význam prikladal napredovaniu disciplíny v spoločenskej a kultúrnej praxi. Odborná kompetentnosť, vedecká dôslednosť, ale i vedomie relativity poznatkov ako stimul neustáleho pokračovania vo výskume patria medzi trvalé odkazy jeho životného diela.