Konfiškácia raritnej mince zo severného Talianska

Krajský pamiatkový úrad Trnava spolu s Pamiatkovým úradom Slovenskej republiky (PÚ SR) pripravuje prevod kolekcie artefaktov do vlastníctva regionálneho múzea. Súbor predmetov zaistila polícia po tom, ako si nálezy prisvojil v súčasnosti už právoplatne odsúdený vykrádač archeologického dedičstva. V kolekcii bol identifikovaný artefakt, ktorý sa na našom území objavuje veľmi zriedkavo – strieborný denár Huga z Arlesu (Provensálskeho) a Lothara II. z lombardského mesta Pavia na severe Talianska, ktorý sa razil v rokoch 931 až 947. Výskyt týchto mincí v Karpatskej kotline je spojený so staromaďarskými výbojmi do severného Talianska a na Slovensku a v Maďarsku sa objavujú hlavne na staromaďarských pohrebiskách. 

Význam nálezu mince spočíva, okrem jej raritnosti, v tom, že výboje starých Maďarov do oblasti Pavie sú doložené aj písomnými prameňmi. V roku 924 vyplienili priamo mesto, kde zavraždili biskupa. Po zaplatení výkupného tu zostalo nažive len asi dvesto ľudí. Z rokov 942 a 947 sa zachovali aj údaje o ročných platbách odvádzaných za mier. Výnimočný je najmä záznam z roku 942, v ktorom sa dochovala aj konkrétna suma. Hugo z Arlesu bol ochotný zaplatiť za mier jednému zo staromaďarských vodcov 10 modiov (modius) striebra, čo v prepočte môže znamenať až 1 750 000 mincí. Preto nie je prekvapujúce, že razby z Pavie vyrazené v rokoch 931 – 947 sa vyskytujú aj v Karpatskej kotline. V súčasnosti je zaznamenaných 35 exemplárov nájdených na dvadsiatich náleziskách. Dva kusy boli objavené aj na pohrebiskách v Leviciach v polohe Géňa a po jednom exemplári v Novom Svete (okres Senec) a vo Vojniciach (okres Komárno). V Trnavskom kraji je to prvý známy exemplár tejto razby. Na averze sa v strede mince nachádza monogram Huga a opis VGOLOHTARIV. Na reverze mince je v dvoch riadkoch nápis PAPIA a zvyšky neznámeho opisu PIITIA NAREL?

Minca je dvakrát perforovaná, z čoho možno usudzovať, že sa druhotne používala ako ozdoba na odeve. Keďže denár bol objavený na bližšie nezistenom mieste neďaleko Serede (okres Galanta), mohol by byť buď solitérnym stratovým nálezom, alebo by mohol súvisieť so staromaďarským pohrebiskom na neďalekých Mačianskych vŕškoch, prípadne aj s iným, doposiaľ neznámym pohrebiskom. 

Páchateľ, vykrádač archeologického dedičstva, nezaznamenal miesto ani bližšie okolnosti nálezu, a tak naše poznanie ostane v tomto prípade navždy ochudobnené. Ak bola minca súčasťou hrobu, už nikdy sa nedozvieme, na akom mieste tela sa našla, a teda na akej súčasti odevu mohla byť našitá. Nedozvieme sa ani nič bližšie o osobe, ktorá ju mohla nosiť. Bol to koristník alebo osoba, ktorej ju koristník mohol darovať (napríklad manželka)? Nález je tak ukážkovým prípadom škodlivosti ilegálneho vyhľadávania archeologických nálezov, najmä detektoringu (pdf, 130 kB). 

Zatiaľ čo archeológovia na svojich detektorových prieskumoch zaznamenávajú v teréne nálezové informácie, a teda polohu všetkých vyzdvihnutých nálezov, zabezpečujú ich odborné očistenie a konzervovanie, vyhotovujú výskumné dokumentácie a výsledky svojej terénnej činnosti predstavujú verejnosti formou expozícií, prednášok či publikácií, nálezy ilegálnych amatérskych hľadačov sú vytrhnuté z archeologických nálezísk bez terénnej dokumentácie a poznania bližších nálezových súvislostí. Zväčša neodborne (nekvalitne) zakonzervované končia v súkromných zbierkach alebo sú nelegálne vyvezené zo Slovenska a zobchodované na zahraničnom čiernom trhu. Pripomeňme nedávny prípad zriedkavého navrátenia nelegálne vyvezeného archeologického nálezu – šálky z neskorej bronzovej doby. 

Staromaďarské výboje

Prvé písomné záznamy o vojenskom vpáde starých Maďarov do Karpatskej kotliny sú z roku 862. O približne 30 rokov neskôr prvýkrát zaútočili na Veľkomoravskú ríšu a postupne sa usádzali v Karpatskej kotline. Nasledovalo vyše 60 rokov trvajúce (s prestávkami) obdobie plienenia západnej Európy (približne 38 výprav), Balkánu a Byzancie (spolu 9 výprav). Pri svojich výbojoch využívali aj krátkodobé spojenectvá s rôznymi panovníkmi a kmeňmi, vrátane slovanských. Prvé vpády starých Maďarov do Talianska sú zaznamenané v rokoch 899 a 900, kedy pustošili jeho severnú časť. V roku 906 vpadli do Saska, v roku 908 do Saska aj Durínska, v roku 909 do Švábska (historický kraj pôvodne zaberajúci časť Švajčiarska, Alsaska, južného Bádenska-Württemberska a časť Bavorska), v roku 910 do Švábska aj Franska, nasledujúci rok prekročili Rýn a pustošili Bavorsko, Fransko, Švábsko a Horné Burgundsko, v roku 912 Fransko a Durínsko, v roku 913 Burgundsko o Švábsko, v roku 915 sa počas plienenia Durínska a Saska dostali až do Dánska, v roku 917 vpadli do Švábska, Horného Burgundska a Horného Lotrinska, v roku 919 do Saska a Lotrinska. Od začiatku 20. rokov 10. storočia opäť útočili na Apeninský polostrov, kde sa dostali až do Kampánie. V roku 926 sa pohybovali opäť v Bavorsku a Švábsku. V roku 933 utrpeli prvú veľkú porážku pri Merseburgu v Durínsku. V roku 937 sa dostali najďalej, až k pobrežiu Atlantického oceánu a do južného Francúzska. V už spomínanej výprave z roku 942 prenikli až do Andalúzie na Pyrenejskom polostrove. Posledné staromaďarské koristnícke výpravy do západnej Európy smerovali do Nemecka, kde boli zastavené ich porážkou v bitke pri rieke Lech pri Augsburgu v roku 955. V nasledujúcich dvoch desaťročiach ešte uskutočnili niekoľko výprav proti Byzancii, ale s malým úspechom.

Starí Maďari na západnom Slovensku

Po rozklade Veľkomoravskej ríše na začiatku 10. storočia staromaďarské kmene hneď neosídľovali južné oblasti západného Slovenska. Ich trvalú prítomnosť na tomto území dokazujú až pohrebiská, ktoré sa začínajú objavovať po roku 920. Na západnom Slovensku do polovice 10. storočia osídlili územie so severnou hranicou približne na čiare Hlohovec – Nitra – Levice. Z oblasti južne od tejto hranice pôvodné obyvateľstvo neodišlo, na území zostalo a žilo spolu s prichádzajúcimi kmeňmi. Postupom času sa rozdiely medzi starými Maďarmi a ostatnou populáciou v archeologických prameňoch stierali a po vzniku Uhorska sa v 11. storočí charakteristické staromaďarské nálezy postupne vytrácali. Pre staromaďarské pohrebiská sú typické jazdecké hroby, do ktorých okrem pochovaných ľudských jedincov boli uložené ostatky koní. Sídliská starých Maďarov sú archeologickými výskumami veľmi ťažko zachytiteľné, pretože ako nomádi preferovali obydlia s nadzemnou konštrukciami.

V okrese Galanta sa staromaďarské pohrebiská doposiaľ zistili na viacerých miestach v Seredi, ďalej v Abraháme, Dolnej Strede, Hoste, Košútoch, Malej Mači, Matúškove, Sládkovičove a Vozokanoch. Ani jedno z týchto pohrebísk nebolo, žiaľ, skúmané modernými metódami archeologického výskumu a hroby boli v dávnejšom období zistené už ako narušené pri ťažobnej, stavebnej či poľnohospodárskej činnosti. 

V rámci celého Slovenska bolo naposledy objavené staromaďarské pohrebisko počas výstavby industriálneho parku vo Valalikoch neďaleko Košíc. 

Mgr. Matúš Sládok, PhD., KPÚ Trnava a Mgr. Marek Budaj, PhD., NBS – Múzeum mincí a medailí v Kremnici

Pramene:

BORZOVÁ, Z. Maďari v Európe včasného stredoveku. Brno: Archaia Brno z. ú., 2022. ISBN 978-80-908220-5-4.
KOVÁCS, L. A magyar kalandozások zsákmányáról. Budapest: Hadtörténeti Múzeum, 2011. ISBN 978-96-388-1817-1.
KÓNYA, P. et al. Dejiny Uhorska: 1000 – 1918. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2013. ISBN 978-80-555-0921-1.
NEVIZÁNSZKY, G a P. PROHÁSZKA. Honfoglalás és kora Árpád-kori soros temetők és leletek katasztere: Szlovákia. Budapest: Martin Opitz Kiadó, 2020. ISBN 978-963-9987-78-4.
TOČÍK, A: Slawisch-avarisches Gräberfeld in Holiare. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1968.
STEINHÜBEL, J. Nitrianske kniežatstvo: Počiatky stredovekého Slovenska. Budmerice: Rak, 2016. ISBN 978-80-85501-64-3.
VARESI, A. Monete Italiane Regionali: Lombardia, zecche minori. Pavia: Numismatica Varesi, 2000.