Na Habánskom dvore v Košolnej vyhrabala keramickú plastiku psa fenka Abrisham

V roku 2024 Krajský pamiatkový úrad Trnava informoval širokú verejnosť o pozoruhodnom náleze osemročnej Rebeky z Košolnej, ktorá na poli počas venčenia psa našla približne sedemtisíc  rokov starú kamennú sekeru. V júni tohto roku bol z Košolnej ohlásený ďalší zaujímavý nález, ktorý vyhrabala sedemročná Abrisham Agirt Gayrat, familiárne Abriša (obr. 01). Tentoraz však nálezcom nebolo dieťa, ale pes plemena turkménsky alabai, známy aj ako turkménsky vlkodav alebo stredoázijský ovčiak. Práve ona je tým psom, ktorého venčila Rebeka, keď objavila už spomínaný nález. Takmer neuveriteľné je, že nálezom je keramická plastika (figúrka) psa (obr. 2). Pes si samozrejme neuvedomil, čo vyhrabal a Rebeka tentoraz pri náleze nebola. Plastiku si všimol až majiteľ pozemku, ktorý ju, spolu s ďalšími nálezmi z vyhĺbenej jamy, ohlásil.

Plastika sa našla v lokalite Habánsky dvor na dvore rodinného domu (obr. 3). Archeológovia Krajského pamiatkového úradu Trnava (KPÚ Trnava) vykonali obhliadku a dokumentáciu miesta nálezu a zistili, že nález bol vyhrabaný z malej hĺbky z recentnými zásahmi narušenej kultúrnej vrstvy obsahujúcej početné keramické fragmenty od 13. stor. až  do 19. storočia (obr. 4).

Určenie zvieraťa ako psa vychádza z vymodelovanej širšej tlamy, postavenia ušníc (obr. 5), zúženia chrbta v brušnej časti (obr. 2, 6) a chvosta prilepeného na chrbte  (napr. ovce nosia chvost voľne spustený nadol) (obr. 7). Z detailov má figúrka ešte vyznačený jazyk (obr. 5). Oči hrnčiar vôbec nevytvoril a nohy len naznačil (obr. 7, 8). Z artefaktu chýba jeden úlomok, ktorý sa napriek prehľadaniu vyhrabanej pôdy (zatiaľ) nenašiel. Dĺžka plastiky je 6,8 cm. Vymodelovaná je z jemne plavenej hliny bez pridaných prímesí oxidačne vypálenej do bielej farby. Nemá žiadnu povrchovú úpravu.

Lokalita Habánsky dvor je pomenovaná po habánoch, čo je slovenský výraz (pôvodne hanlivý) pre anabaptistov (novokrstencov), radikálnej odnože reformného kresťanského hnutia, ktoré vzniklo vo Švajčiarsku a okolitých nemecky hovoriacich oblastiach počas reformácie. V obciach, do ktorých nemecky hovoriaci novokrstenci prišli, si vytvárali samostatné sídelné časti (dvory, komúny) s vlastnou cirkevnou, politickou a hospodárskou samosprávou. Pre svoje náboženské presvedčenie boli prenasledovaní a postupne boli nábožensky i jazykovo asimilovaní väčšinovým obyvateľstvom. Mimo Európy existujú, ako náboženská skupina žijúca vo vlastných sídlach s radikálnymi pravidlami, najmä v Kanade a Spojených štátoch amerických, kde sa nazývajú hutteriti. Prví anabaptisti prišli na západné Slovensko po ich vyhnaní z južnej Moravy v roku 1545. Postupne sa usadili vo vyše tridsiatich obciach na Záhorí, Dolnom a Strednom Považí. Najvýznamnejšie dvory mali vo Veľkých Levároch a Sobotišti. V trnavskom okrese sídlili okrem Košolnej v Dechticiach, Horných Orešanoch a Vlčkovciach. Stali sa vychýrenými remeselníkmi, najmä výrobcami kuchynskej a stolovej keramiky. Z keramickej produkcie sa preslávili habánskou majolikou (keramický riad ale i iné keramické výrobky glazované olovnatými a olovnatociničitými polevami vytvárajúcimi sklovito kovový vzhľad). 

Odborná literatúra sa o období príchodu novokrstencov do Košolnej rôzni. Najneskôr však prišli v roku 1626. Koncom 18. stor. ich komunita už neexistovala, zanikla vymretím, ale pôvodní obyvatelia obce nadviazali na výrobu habánskej keramiky a pokračovali v nej. V roku 1866 je v Košolnej zaznamenaný už len jeden hrnčiar. Krátko nato, v roku 1880, toto remeslo v obci zaniklo.

Vďaka výskumu Heřmana Landsfelda, keramikára, zberateľa, najväčšieho znalca habánskej kultúry na Slovensku a amatérskeho archeológa, ktorý na košolnianskom Habánskom dvore dlhú dobu realizoval vykopávky, vieme datovať plastiku do obdobia rokov 1810 až 1850. Plastiku teda vyrobil niektorý z pokračovateľov keramikárskeho remesla po zániku košolnianskej novokrsteneckej komunity a mohlo ísť o jedného z posledných tamojších keramikárov. V 19. stor. sú z Košolnej známe hrnčiarske rody Frank, Kitt, Kramárik, Krebs, Pospíšil, Štefanička, Štefák, a jednotliví keramikári Jozef Alchus, Štefan Chrenko, Juraj Kalafús, Andreas Kobida, Michal Odler starší, Pavol Silný a ďalší. Podľa H. Landsfelda plastiky vyrábali najmä Ján a Juraj Hetzerovci, tovariš František Chytil, Jozef Chytil a tovariš Štefan Pinkas.

S výrobou figurálnych artefaktov v Košolnej začali ako prví už novokrstenci, ale až približne po roku 1670, nakoľko ich náboženské predpisy prísne zakazovali zobrazovať i vyrábať figúrky, najmä ľudských postáv. S výrobou figúrok prví hrnčiari začali až počas rozvoľňovania kolektívneho dodržiavania novokrsteneckých pravidiel a rozpadania ich komunít. Okrem plastík psov (obr. 9) sú zo živočíšnej ríše z produkcie košolnianskych keramikárov známe vtáky (obr. 10), sliepky, kohúty, kačice, svine, ovce, kone a jelene. Súdobo sa vyrábali aj barany a veverice, ale nie je zrejmé, či aj v košolnianskych dielňach. Figúrky sa vyrábali viacerými spôsobmi – vytlačením do foriem, vymodelovaním voľnými rukami alebo kombinovaným spôsobom, kedy sa spodok výrobku vytočil na hrnčiarskom kruhu a zvyšok ručne vymodeloval. Časť z figúrok sa maľovala.

Zvieratká boli vyrábané ako hračky pre deti, ale aj ako ozdoby a súčasť väčších predmetov, napr. na keramické stromčeky sa lepili drobné veveričky, vtáčiky, pod stromčeky sa umiestňovali zajačiky, psíčky, jelenčeky, a na keramické svietniky vtáčiky. Pertraktovaný nález bol vyrobený najskôr ako hračka. Predpokladáme, že to dokazuje absencia nôh, ktoré hrnčiar nevymodeloval zo skúseností, že práve nohy sa pri hraní ľahko odlamujú. Časť z plastík zvierat sa, spolu s figúrkami Panny Márie, predávala na pútnických miestach v Šaštíne a Marianke ako spomienkové predmety. Je preto takmer isté, že sa s pútnikmi dostali aj do vzdialených regiónov Slovenska a i mimo neho. Najväčší dopyt po plastikách bol od začiatku 19. storočia a pretrval až takmer do 70. rokov 19. storočia. 

K hodnote figurálnych plastík z Košolnej by sa nik nevyjadril lepšie ako H. Landsfeld: „Ručně modelované (ne formované) figurky i zvířata jsou dnes velmi vzácné a zachovalo se jich poměrně málo. Jsou skutečně umělecky cenné. Ukazují nám pravou lidovou tvořivost a um slovenských džbánkářů z Košolné. Třeba jsou velmi jednoduše a prostě z hlíny umačkána, mají v sobě životnost a pohyb.“

Nález plastiky nie je prvým ohláseným archeologickým nálezom z Habánskeho dvora trnavským pamiatkarom – archeológom.  V roku 2023 KPÚ Trnava informoval o náleze fajansového taniera z obdobia tretej štvrtiny 19. storočia. Aktuálne je archeológmi z viacerých inštitúcií spracovávaná rozmanitá kolekcia nálezov z praveku až novoveku získaná pri rôznych činnostiach v lokalite Habánskeho dvora.

Za konzultácie ďakujem Mgr. Zore Bielichovej z Archeologického ústavu SAV, v. v. i., a Mgr. Mariánovi Čurnému, PhD. z Krajského pamiatkového úradu Košice. Za sprístupnenie nepublikovaných archeologických nálezov z vykopávok H. Landsfelda ďakujem Západoslovenskému múzeu v Trnave a Mgr. Anete Vlčkovej.

Mgr. Matúš Sládok, PhD., Krajský pamiatkový úrad Trnava

Literatúra

BABIRÁT, M. Košolná (1296 – 1996). Košolná: Obecný úrad, 1996.
KALESNÝ, F. Habáni na Slovensku. Bratislava: Tatran, 1981.
LANSFELD, H. Lidové hrnčířství a džbánkářství: Besedy o řemesle džbánkářském, hrnčířském a kamnářském. Praha: Orbis, 1950, príloha 21. 
Západoslovenské múzeum v Trnave, zbierkový fond, LANSFELD, H. Vykopávky od 1 – 1200, evid. č. 28784, prír. č. 178//94. [Nepublikované].
PAJER, J. Studie o novokřtěncích. Strážnice: Etnos, 2006.