Archeologicko-pyrotechnický prieskum Pevnosti Bratislava
V roku 2025 uskutočnili archeológovia Krajského pamiatkového úradu Bratislava, v spolupráci s archeológom z Krajského pamiatkového úradu Trnava, pyrotechnikov Krajského riaditeľstva Policajného zboru SR a dobrovoľníkov zaoberajúcich sa vojenskou históriou, prieskum lokality na území Bratislavy v pohorí Malé Karpaty. Impulzom boli opakované hlásenia povrchových nálezov militárií – vojenských predmetov nemeckého pôvodu z druhej svetovej vojny v tejto lokalite. Išlo o prvý výskum na území mesta zameraný cielene na pozostatky, dúfajme, posledného svetového vojnového konfliktu.
Počas neho bolo nájdených a vyzdvihnutých väčšie množstvo vojenských predmetov, z ktorých väčšinu tvoria zaujímavé protipechotné míny Stockmine 43, označované aj St.Mi. 43, Betonmine 43 alebo M43. Podľa skladby militárií, reliéfu terénu a umiestnenia nálezov bolo zistené, že v lokalite sa nachádzal sklad munície nemeckej brannej moci pre obrancov Pevnosti Bratislava (Festung Pressburg) zo záveru druhej svetovej vojny, ktorý je doposiaľ najväčším objaveným takýmto skladom na území Slovenska. Predpokladáme, že v ňom mohlo byť uložených až niekoľko tisíc kusov munície. Na území mesta je to zatiaľ jediný známy sklad protipechotných mín tohto typu. Tieto boli doposiaľ známe len z ojedinelých nálezov z územia mesta a nemali sme vedomosť o tom, že by pre obranu mesta bol tento typ k dispozícii vo väčšom množstve. Sklad bol zničený samotnými obrancami počas ústupu z pevnosti. Následne po vojne v lokalite ešte prebiehala riadená likvidácia funkčnej munície, ktorú po sebe na rôznych miestach pevnosti zanechali jej obrancovia.
Nedávno bol tiež objavený sklad protipechotných mín typu S-Mine 35 v mestskej časti Petržalka. Šlo o najväčší hromadný nález tejto munície v dejinách Slovenska. Obsahoval spolu 1 199 exemplárov.
Protipechotné míny Stockmine 43
Nemecká vojnová mašinéria hlavne po roku 1942 nedisponovala dostatočnou kapacitou protipechotných zbraní a k tomu rastúci nedostatok hutných surovín prispel k tomu, že sa vývoj ženijnej munície zameral prioritne na úspory nedostatkového materiálu a na hľadanie vhodných alternatív pre už vyrábané protipechotné míny. Po viacerých pokusoch bola v roku 1943 prijatá a zavedená do výzbroje Stockmine 43 – Betónová mína 43, ktorú bolo možné vyrábať priemyselne v zbrojných závodoch, ale aj v núdzových podmienkach v blízkosti frontovej línie. Nahradenie väčšiny ocele v tele míny betónom je ukážkou kreativity nemeckých zbrojárov a vývojárov, ktoré síce viedlo k zníženiu bojových vlastností míny a úplne nenaplnilo očakávania, ale bolo asi najvhodnejšou alternatívou v bojových podmienkach Nemeckej ríše, ktorá sa s pokračujúcou vojnou borila so stratami a výpadkami priemyselnej výroby.
Betónovú mínu 43 tvorí valcové betónové telo obsahujúce zaliate oceľové črepiny (napr. nastrihaný drôt, plech, oceľové guľôčky, klince) s nízkym zrezaným výstupkom pri hlave (hornej časti), ktoré sa vyrábalo odlievaním do trojdielnej formy. Telo míny má valcovitý dutý priestor v celej dĺžke tela, ktorý je v hornej časti zúžený. Do dutiny sa zospodu vkladala trhacia nálož obsahujúca trinitrotoluén (tiež tritol a TNT) Bohrpatrone 28 s hmotnosťou 112 g, do ktorej sa cez hlavu namontoval ťahový zapaľovač (Zugzünder /Z. Z./ 35, 42, 44) s rozbuškou Nr. 8 alebo nášľapný zapaľovač (Druckzünder /D. Z./ 35). Do spodnej časti míny sa potom ešte zasunul drevený zahrotený kolík, ktorým sa zabodla do pôdy. V prípade potreby sa mína mohla uložiť aj bez kolíka, napr. priviazať na strom. Rozmery míny boli výška cca 15 – 17 cm, priemer cca 7 – 8 cm, priemer dutiny pre nálož 3,5 – 4 cm a hmotnosť cca 2,1 – 2,5 kg. Telá mín sa štetcom natierali tromi základnými farbami – tmavozelenou, pieskovožltou a červenohnedou. Zapaľovač sa aktivoval natiahnutím nástražného drôtu alebo šliapnutím na zapaľovač. Ostré úlomky betónu a oceľové črepiny dokázali spoľahlivo spôsobiť ťažké zranenie alebo smrť na vzdialenosť 4 – 5 metrov, prípadne ľahšie zranenie na vzdialenosť až do 20 metrov. U veľkej časti nájdených tiel mín sa zachoval na 50 – 90 % povrchu pôvodný pieskový náter (Einheitsfarbe), typický pre nemeckú muníciu vyrobenú v druhej polovici druhej svetovej vojny. U mnohých nálezov je plášť míny mierne excentrický, s hrubšou niektorou časťou steny, čo svedčí o nedôslednej výrobe a nedostatočnej kontrole vyrobených kusov.
Okrem tiel mín sa v lokalite našli aj relikty drevených prepravných debničiek a drevené cievky s nástražným drôtom. Neobjavili sa však ďalšie súčastí mín – tritolové nálože a zapaľovače. Ich absencia v nálezovom súbore je jedným z dôkazov, že v lokalite sa nachádzal sklad, keďže míny sa kvôli bezpečnosti skladovali neadjustované (bez vložených náloží a zapaľovačov) a k ich adjustácii dochádzalo až krátko pre ich použitím.
Kópie betónovej míny 43 boli po druhej svetovej vojne vyrábané vo viacerých štátoch vrátane Československa (PP-Mi-Sb), Kuby (PMFC-1) a Juhoslávie (PMR-2), kde boli použité počas občianskej vojny.
Militáriá z druhej svetovej vojny, ak majú archeologický pôvod, t. j. sa nachádzajú alebo našli na povrchu, v zemi alebo vode, sú archeologickými nálezmi v zmysle zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov. Ich vyhľadávanie, vykopávanie, vyzdvihovanie alebo prechovávanie bez oprávnenia je nelegálne (pdf, 130 kB) a môže byť sankcionované v priestupkovom alebo trestnom konaní.
Pevnosť Bratislava
Nemecká ríša vzhľadom na nepriaznivo sa vyvíjajúcu situáciu na východnom fronte začala od začiatku roku 1944 intenzívne plánovať obranu v zázemí východného frontu. Využitím starších a budovaním nových líniových a bodových opevnení vznikol grandiózny komplex defenzívnych sústav tiahnuci sa od pobrežia Istrijského polostrova v Jadranskom mori až po Baltské more v Poľsku. Bratislava sa stala súčasťou jednej z týchto sústav nazvanej Juhovýchodný val alebo Ríšske ochranné postavenie (Südostwall, Reichsschutzstellung), ktorá sa rozprestierala od pobrežia Istrijského polostrova v Slovinsku až po Jablunkovský priesmyk na česko-slovenskej hranici a Zwardoń pri poľsko-slovenskej hranici. 14. decembra 1944, bolo vtedajšie mesto aj s okolím vyhlásené za pevnosť (Festung, Festungs-Stadt). Na Slovensku to bolo jediné územie so štatútom pevnosti. Takéto miesta mali byť pripravené na kruhovú obranu, ovládať okolitý priestor, viazať na seba násobne väčšie sily aké mali obrancovia a mali aj zhromaždiť dostatočné sily na úspešné protiútoky, čo však bolo len ilúziou autora myšlienky týchto pevností, Adolfa Hitlera. Právo povoliť ústup z akejkoľvek pevnosti si vyhradil pre seba vodca Nemeckej ríše. Do obvodu pevnosti patrilo územie dnešnej Bratislavy (okrem Petržalky, Jaroviec, Rusoviec, Čunova) a južná časť katastra Svätého Jura. Bratislave a pohoriu Malé Karpaty, na ktorého úpätiach sa mesto čiastočne rozkladá, prikladali Nemci veľký význam aj preto, lebo boli pohraničím ochrannej zóny (Schutzzone) Ríšskeho protektorátu Čechy a Morava (Reichsprotektorat Böhmen und Mähren) a poslednou väčšou prirodzenou prekážkou v postupe Červenej armády a ich spojencov na nemecké územia.
Budovanie opevnenia na území dnešnej Bratislavy začalo najneskôr začiatkom októbra roku 1944 a skončilo príchod frontu. Na povinných prácach sa podieľali rôzne organizácie Slovenského štátu a Nemeckej ríše, slovenské i nemecké civilné obyvateľstvo a maďarskí Židia z pracovného tábora v Petržalke.
Pevnosť bola dobytá v rámci Bratislavsko-brnianskej operácie, ktorá začala 25. marca 1945. Priamy boj o pevnosť nastal 2. apríla a už 5. apríla boli ako posledné oslobodené najzápadnejšie časti pevnosti a 6. apríla Petržalka. Pevnosť tak v podstate takmer vôbec nesplnila svoju hlavnú úlohu. V bojoch o mesto zahynulo 742 sovietskych, minimálne 470 nemeckých a maďarských vojakov a 121 civilistov.
Hlavnými dôvodmi rýchleho dobytia pevnosti boli zlá organizácia obrany a rýchly ústup obrancov najmä potom, ako im hrozilo obkľúčenie.
Článok vznikol pri príležitosti 81. výročia oslobodenia vtedajšieho územia Bratislavy.
Mgr. Matúš Sládok, PhD., KPÚ Trnava
Ing. arch. Pavol Škorvánek a Mgr. Tomáš Tkáčik, Bunkre, o. z.
