Drevené cerkvi zachránené prenesením
Bratislava: Slovenské národné múzeum – Múzeum ukrajinskej kultúry, 2025, 208 s.
ISBN 978-80-8060-494-0
Slovenské národné múzeum v roku 2025 vydalo v rámci svojho edičného programu knihu Mychajla Syrochmana a Jaroslava Džoganíka – Drevené cerkvi zachránené prenesením. Nadviazalo tým na staršiu prácu, ktorou sa ukrajinský a slovenský autor usilovali hľadať „stratené“ pamiatky drevenej sakrálnej architektúry. Najnovšie sa sústredili na pamiatkarsko-múzejné okolnosti transferovania cerkví z pôvodných lokalít horného Šariša, Zemplína a bývalej Podkarpatskej Rusi, počínajúc prvými akciami v začiatkoch našej ochrany pamiatok až po akýsi druhý zenit, súvisiaci s budovaním múzeí v prírode – skanzenov.
Kniha v úvodnej kapitole podrobne eviduje zásadné počiny vo výskume a dokumentácii drevených sakrálnych pamiatok. Azda najrozsiahlejšie výsledky dosiahol historik umenia a fotograf Florián Zapletal, v rokoch 1919 – 1921 pôsobiaci v teréne ako poradca guvernéra Podkarpatskej Rusi pre vojenské veci. Súbežne alebo neskôr bol nasledovaný viacerými privátnymi bádateľmi, k najvýznamnejším patrili Antonín Stránský, Bohumil Vavroušek, Rudolf Hůlka či Josef Vydra. Na slovenskej (hornouhorskej) strane získal časové prvenstvo Kornel Divald; autori ďalej zmieňujú dokumentačnú činnosť v gescii štátneho pamiatkového referátu na Slovensku, neskôr zopakovanú manželmi Blankou a Imrichom Puškárovcami, na ktorých dnes nadväzuje prešovský pamiatkar Anton Liška (s. 3 – 4).
Vlastný predmet záujmu – premiestňovanie gréckokatolíckych cerkví – autori sledujú podľa jednotlivých pamiatok. Zostáva však sporným, či možno za prvý transfer považovať presun cerkvi z obce Habura do obce Malá Poľana v roku 1745: ako ukazujú ďalšie pojednávané pamiatky i poznatky z východnej Haliče, išlo skôr o zvyčajné, ale iba zriedkavo dokladované zobchodovanie sakrálneho objektu medzi jednotlivými farnosťami. V prípade malopolianskej cerkvi nastal záchranný transfer v roku 1935, keď ju zakúpilo a prevzalo východočeské mesto Hradec Králové ako pamätník na boje v Karpatoch spred dvoch desaťročí (s. 7 – 20).
V skutočnosti prvá záchranná akcia sa teda viazala na cerkev z obce Kožuchovce (1927), ktorú nahradil nový murovaný objekt. Štátny pamiatkový referát spolu s Východoslovenským múzeom v Košiciach vynaložil úsilie, aby pamiatku nepostihla trpká sudba len nedávno ukončeného prípadu v obci Šarišský Štiavnik (1925). Autori záslužne siahli medzi pramene košického múzea a doterajšie poznatky rozšírili o podrobnosti transferu z Kožuchoviec, ktoré vo forme stavebného denníka zaznamenal riaditeľ Josef Polák (s. 21 – 34).
Ostatné záchrany premiestnením na Slovensku potom autori uvádzajú v radení pamiatok podľa geografickej polohy od západu na východ. Tým však narušili chronológiu a z nej vyplývajúce súvislosti a spoločné menovatele. Takto transfer cerkvi z obce Matysová do skanzenu v Starej Ľubovni (1979) sprevádzali dlhoročné rokovania a problémy (s. 35 – 50), vlastne zhodné s medzivojnovým obdobím, keď sa riešila záchrana cerkvi z obce Mikulášová, naplnená v Bardejovských Kúpeľoch v roku 1936 (s. 51 – 64). Detailné preskúmanie agendy, uskutočnené pre konferenciu Šarišského múzea v októbri 2025 ukázalo snahu pamiatkarov zachrániť cerkev prevodom do niektorej blízkej či vzdialenejšej obce v regióne, ktorý sa zdal byť nádejnejší než záujem z Bratislavy. Ortieľ pre cerkev v obci Nová Polianka určilo vybudovanie murovanej stavby v roku 1937, kým pamiatka – po nenaplnení vtedajšieho zámeru premiestnenia do Giraltoviec – zostala napospas osudu a jej značne narušený stav bol dokumentovaný ešte v roku 1957. Len s odstupom troch desaťročí kópiu cerkvi podľa zameraní vybudovali v skanzene pri Múzeu ukrajinskej kultúry v Svidníku. Pritom ani symbolicky sa nepoužil žiadny autentický prvok; ikonostas z Novej Polianky je uchovávaný v obci Ľutina (okr. Sabinov) v kópii tamojšej cerkvi, ktorá zhorela v roku 1908 (s. 65 – 78).
Takisto ako v matysovskom prípade, autori podrobnejšie skúmali (s. 79 – 112) okolnosti transferov najvýchodnejších cerkví – z obce Nová Sedlica do skanzenu Okresného vlastivedného, dnes Vihorlatského múzea v Humennom (1972 – 1974) a z obce Zboj do podobného zariadenia v Bardejovských Kúpeľoch (1967). Dohadovanie záchrany v zásade nasledovalo vždy po vybudovaní nového kostola, keď úspech ovplyvňovala pohotovosť a rozpočet okresných národných výborov a nimi riadených múzeí. Významný stimul znamenalo aktuálne deklarovanie východoslovenského súboru drevených kostolov za národné kultúrne pamiatky ako najvýznamnejšie súčasti kultúrneho bohatstva národa (1968). Záujem získať novosedlickú cerkev takto podľa zistení autorov prejavilo aj Zemplínske múzeum v Michalovciach, ale tiež – podobne ako viackrát v medzivojnovom období – Slovenské národné múzeum v Martine.
Transfery cerkví z Podkarpatskej Rusi tvorili hlavnú súčasť praktickej agendy tamojšej ochrany pamiatok. Absolútna väčšina iniciatív súkromných osôb alebo samospráv pochádzala z Čiech a Moravy, kde vznikli aj doterajšie podrobnejšie spracovania, zostávajúce vo formátoch kvalifikačných alebo širšie zameraných prác. Autori tentoraz vyťažili pramene zo Štátneho archívu Zakarpatskej oblasti, čím sa dostali k podstatne plastickejším dejinám transferovaných pamiatok.
Ako prvá je vybratá cerkev z obce Hlyňanec (Глинянець) v severnom okolí Mukačeva. Svoj význam stratila po výstavbe nového kostola v roku 1929, keď ju zároveň spoznal ústredný riaditeľ Vítkovických uhoľných baní Eduard Šebela, súčasne predsedajúci Okrášľovaciemu spolku v rekreačnej oblasti Kunčice pod Ondřejníkom (okr. Frýdek-Místek). Pamiatka transferovaná zásluhou priemyselníka tam dostala náplň ako rímskokatolícky kostol (s. 113 – 126). Tzv. gotickú cerkev v obci Nižné Selište (Нижнє Селище) nahradil murovaný kostol ešte v roku 1922, pričom s exponovaním pamiatky sa počítalo v areáli brnianskych veľtrhov na Výstave súdobej kultúry (1928). Zámer sa však nerealizoval, cerkev len s odstupom času v rokoch 1936 a 1937 prevzal náboženský zbor Československej cirkvi husitskej v neďalekom Blansku (s. 127 – 144).
Aj cerkev v obci Obava (Обава) bola historicky presunutá z inej obce mukačevského okresu, a jej funkcia sa začala napĺňať v roku 1923, keď začali stavať murovaný kostol. Snahy odpredať pamiatku inej obci v Podkarpatskej Rusi a vykryť schodok rozpočtu nového kostola ostali dlhší čas bezúspešné; záujem však prejavil textilný podnikateľ a zberateľ umenia Otto Kretschmer. Cerkev za účasti Ministerstva školstva a národnej osvety zakúpil a v roku 1931 previezol do Novej Paky v Královohradeckom kraji, kde ju dnes spravujú dedičia podnikateľa (s. 145 – 164). Cerkev v obci Cholmovec (Холмовець), v minulosti rovnako prenesená z obce Veľká Kopaň v okolí Tisy na ukrajinsko-rumunskej hranici, patrí medzi exempláre s bohatým ornamentálnym zdobením vstupného portálu, typickým pre pamiatky južných Karpát. Pozoruhodný mal byť tiež jej zánik, keď drevený zrub ešte v roku 1903 obstavali murivom nového kostola. Záchranu cerkvi v rokoch 1930 – 1931 zabezpečil Václav Klofáč, prvý minister národnej obrany v československej vláde a dlhoročný senátor, ktorý ju zakúpil v prospech svojej sídelnej obce Dobříkov (okr. Ústí nad Orlicí; s. 165 – 180).
Ešte v roku 1929 postavili v pražskej Kinského záhrade cerkev z obce Medveďovce (Медведівці), primárne Veľké Lučky. Ponuka na jej odpredaj prišla počas budovania murovaného kostola, ktorý v tesnej blízkosti projektoval staviteľ János Leskó z Kráľovského Chlmca (1923). Premiestnenie v tomto prípade vyplynulo zo záujmu etnografických zbierok Národného múzea v Prahe získať tento druh pamiatky, keď predtým overovali možnosť akvizície niektorej ohrozenej pamiatky z východného Slovenska (Kožuchovce, Kružlová). Nebývalá výstavba cerkvi v Prahe vzbudila záujem tamojšej verejnosti a ostala zachytená vo filmovom žurnále. Slávnostné odovzdanie a sprístupnenie programovali na 10. september 1929 – deň desiateho výročia podpisu mierovej zmluvy v Saint-Germain-en-Laye, ktorá potvrdila utvorenie česko-slovenského štátu, zahŕňajúceho tiež „autonómne územie Rusínov na juh od Karpát“ (čl. 53). Pražská cerkev, medzičasom využívaná pre účely rumunskej ortodoxnej cirkvi, podľahla požiaru dňa 28. októbra 2020 (s. 181 – 202). Zničeniu odolal masív zrubovej konštrukcie, základ pre aktuálne prebiehajúcu obnovu.
Nová kniha autorov Syrochmana a Džoganíka podrobne sleduje okolnosti záchrany ohrozených pamiatok drevenej sakrálnej architektúry. V prípade pamiatok z Podkarpatskej Rusi sa sústredili na „putovanie“ do českých krajín a jedine tým mohol vystať iniciálny prípad cerkvi z obce Šelestovo (Шелестово), v rokoch 1927 – 1928 prevezenej do blízkeho Mukačeva a odtiaľ do užhorodského skanzenu (1974), ktorému sa venuje iba letmá zmienka. Autori v podstate správne konštatujú, že transfer sa v jednotlivých prípadoch ukázal ako výlučná možnosť na záchranu pamiatky, keď stratila pôvodnú funkciu i záujem svojich obcí. Pribúdajúce vytrhnutia pamiatok z prostredia však ochudobňovali konkrétne regióny a kraje. Na východnom Slovensku to ešte počas prvej etapy týchto dejín viedlo k nesúhlasom z hľadiska strácania atraktivity pre „cudzinecký ruch“, štátny referát zase dosiahol prísľub udeľovať subvencie iba na záchranu pamiatok „in situ“ (Krajinský úrad v Bratislave, č. 321.320/6-37, 14. 1. 1938).
Súhrnne treba zdôrazniť, že autori práce Drevené cerkvi zachránené prenesením vďaka sústredenému výskumu archívnych a zbierkových fondov dosiahli nové poznatky a cenný výsledok, prinášajúci aj množstvo prvýkrát zverejnenej obrazovej dokumentácie. Stáva sa obohacujúcim prírastkom pamiatkarskej i muzeologickej bibliografie.
Mgr. Tomáš Kowalski, PÚ SR, sekcia výkonu štátnej správy a odborných činností
