Environmentálna archeológia na tzv. záchranných výskumoch - na Slovensku utópia?
V dňoch 26. – 27. januára 2023 sa v Brne uskutočnil 17. ročník Konferencie environmentálnej archeológie. Táto medzinárodná konferencia sa v Českej republike koná každoročne, pričom sa jej zúčastňujú primárne špecialisti na rôzne prírodovedné odbory spolupracujúce s archeológiou, ako aj archeológovia, ktorí si uvedomujú dôležitosť tohto prístupu v archeológii. Konferencie sa v rámci odborného vzdelávania zúčastnilo aj niekoľko archeológov – pamiatkarov z Krajského pamiatkového úradu Banská Bystrica a z Pamiatkového úradu SR.
Tohoročnou témou konferencie bol environmentálny výskum a archeometria na tzv. záchranných archeologických výskumoch. Prenesené do terminológie slovenskej legislatívy, ide o archeologické výskumy vyvolané stavebnou a inou hospodárskou činnosťou. V Českej republike ako aj v iných krajinách moderného sveta je prírodovedný výskum bežnou súčasťou archeologických výskumov, a to nielen tých na vedecké a dokumentačné účely, ale práve aj výskumov vyvolaných stavebnou a inou hospodárskou činnosťou. Najmä v prípade posledných menovaných je mimoriadne dôležité odoberať vzorky a realizovať prírodovedné analýzy. Pri stavebnej činnosti totiž dôjde k nezvratnému zničeniu archeologických situácií a náleziska, takže počas výskumu, ktorý stavbe predchádza, je nutné získať čo najviac informácií o nich.
Konferencia environmentálnej archeológie
Väčšina prvého dňa konferencie bola venovaná predstaveniu metód prírodovedného výskumu a rôznym metodickým otázkam. Po úvodnej prednáške k environmentálnym analýzam na tzv. záchranných výskumoch z pohľadu archeológa boli prezentované jednotlivé metódy: archeobotanika (analýza rastlinných zvyškov), antrakológia (analýza zvyškov dreva), palynológia (peľová analýza), dendrochronologické datovanie, rádiouhlíkové datovanie, osteologická analýza zvieracích pozostatkov, geofyzikálny prieskum, mikromorfológia archeologických kontextov (slúžiaca na zisťovanie formačných procesov) a geochémia. Zámerom konferencie bolo predstaviť prírodovedné metódy archeológom a viac prepojiť tieto disciplíny s bežnou/“tradičnou“ archeológiou, čo sa podarilo naplniť len čiastočne. Niektorí prednášajúci sa snažili predstaviť základné zásady odberu vzoriek a účel konkrétnych analýz, iní v referáte nastolili skôr špecifické odborné otázky. Pre pravidelných účastníkov týchto konferencií bol prvý prístup skôr triviálny, čo sa odrážalo v diskusiách po príspevkoch, kde sa sústredili na vysoko špecifické problémy a nezostal priestor na laickejšie otázky menej znalých archeológov, ktorí sa prišli „dovzdelať“. Samotná téma konferencie a konferencia ako taká by si zaslúžili oveľa širšiu pozornosť archeológov. Prezentácie jednotlivých metód tak mali možnosť osloviť len pomerne málo archeológov, ktorí sa stretnutia zúčastnili. Pre zúčastnených však bola veľmi prínosná.
Záver prvého a najmä druhý prednáškový deň konferencie boli zamerané na predstavenie výsledkov konkrétnych výskumov, pri ktorých boli aplikované rôzne prírodovedné metódy. Autori prezentovali výskumy od paleolitu cez dobu halštatskú, no najviac príspevkov sa týkalo stredoveku a novoveku. Z prezentovaných tém zarezonoval napríklad výskum studne s komplexným paleoenvironmentálnym výskumom, využitie analýzy palynologického profilu zaniknutého meandra rieky pri skúmaní vzniku stredovekého mesta, mikromorfologická analýza, ktorá môže napomôcť pri štúdiu podláh stredovekých domov, pri riešení otázok ich vzniku a funkčného využitia, výskumy areálov banskej ťažby a spracovania rúd, spojené napríklad aj so zisťovaním kontaminácie pôdnych sedimentov až do dnešnej doby, či parazitologická analýza pochovaných na stredovekom cintoríne. Pre nás je potešujúce, že sa sekcie zúčastnil aj kolega M. Miňo (KPÚ Banská Bystrica) s kolektívom s prezentáciou malého záchranného výskumu, ktorého interdisciplinárne spracovanie prinieslo zaujímavé zistenia k minulosti Banskej Bystrice a okolia.
Z posterovej sekcie by mohla slovenských pamiatkarov azda najviac zaujať prezentácia posteru o tzv. záchrannom výskume jaskyne v Českom krase. Výkopov v jaskyniach, pri ktorých sa nenávratne zničia aj vzácne archeologické kontexty, je totiž na Slovensku neúrekom. Práve na konferencii environmentálnej archeológie bolo možné si do dôsledkov uvedomiť, aké nenávratné škody na archeologických prameňoch spôsobia výkopy jaskyniarov pri objavovaní jaskynných priestorov. Znova je nutné pripomenúť, že archeológia nie je len o nálezoch – artefaktoch, ale na to, aby sme zistili, ako a prečo sa na miesto nálezu dostali, musíme poznať aj ich nálezový kontext, aké formačné procesy spôsobili vznik archeologickej vrstvy alebo či obsahuje aj drobné, okom nepostrehnuteľné pozostatky minulosti, ako napríklad zvyšky pestovaných rastlín.
A čo slovenské „záchraňáky“ a environmentálna archeológia?
Je povšimnutiahodné, že veľká väčšina prezentovaných výsledkov pochádzala z tzv. záchranných výskumov (vyvolaných stavebnou a inou hospodárskou činnosťou). Až na dve výnimky zo Slovenska a niekoľko z Poľska šlo o výskumy realizované na území Českej republiky (ČR). Prečo to funguje u nášho kultúrne najbližšieho západného suseda a u nás nie?
Nás, archeológov pamiatkarov zo Slovenska zarazila hneď prvá veta prvej prednášky (voľne parafrázovaná): „Keďže máme (v ČR) otázku financovania prírodovedných analýz na záchranných výskumoch už vyriešenú, tou sa zaoberať nemusíme ...“. Z diskusií medzi prednáškami sme sa dozvedeli, že financie vyčlenené na environmentálne analýzy sú štandardnou súčasťou nacenenia archeologických výskumov (v rámci spracovania výskumu) a sú súčasťou zmlúv s investormi. Za to investori očakávajú výsledky – preto musia byť výsledky analýz už zakomponované vo výskumnej dokumentácii. Z toho dôvodu majú archeológovia na jej spracovanie viac času – z veľkých výskumov zvyčajne 1 až 2 roky, teda omnoho viac, než na Slovensku. Už realizované výsledky analýz zase poskytujú vhodné východisko pre publikovanie výskumov pre širokú verejnosť – preto v ČR nie je zriedkavé vydávanie reprezentatívnych farebných publikácií plných zaujímavých nových objavov z rôznych období. Koľko ich vychádza na Slovensku – a koľko z toho v autorstve súkromných spoločností?
Na Slovensku visí financovanie prípadného environmentálneho výskumu v záchrannej archeológii vo vzduchoprázdne. Z množstva spoločností vykonávajúcich záchrannú archeológiu sa snažia odoberať vzorky na environmentálne analýzy len ojedinelé „lastovičky“. Tieto sa snažia analýzy buď financovať samy, čo je extrémne náročné, alebo ich dávať analyzovať len po priateľskej linke, čo je však dlhodobo neudržateľné (práca zadarmo). Situácia s realizovaním výskumov vyvolaných stavebnou a inou hospodárskou činnosťou u nás zašla tak ďaleko, že v snahe o čo najväčšie stlačenie cien za výskum smerom nadol sa tiež extrémne znížila vedecká hodnota mnohých výskumov. Predstihový archeologický výskum na mieste stavby sa tak vo veľkej miere obmedzuje len na preskúmanie archeologických situácií v teréne (vykopanie objektov, architektúr, vrstiev a ich dokumentácia, všetko narýchlo) a na vyzdvihnutie artefaktov – archeologických nálezov z keramiky, kovu či kostí. Na systematické odoberanie archeobotanických vzoriek (tak, aby malo zmysel), palynologických profilov, vzorkovanie na chronometrické alebo chemické analýzy či dokonca vzorkovanie na mikromorfologickú analýzu väčšinou nie je priestor ani čas (česť výnimkám!). Unikajú nám tak cenné informácie o tom, čo ľudia z danej lokality pestovali, čo jedli, ale aj ako hospodárili, čím sa zaoberali, ako vznikali jednotlivé objekty, na čo sa využívali, aké bolo životné prostredie, v ktorom žili, či ako sa toto všetko menilo v čase a priestore. Situácia je alarmujúca najmä v prípade sídelných areálov na nížinách, resp. na poliach, ktoré sú v súčasnosti skúmané výlučne v rámci výskumov vyvolaných stavebnou a inou hospodárskou činnosťou. Pri absencii využitia moderných interdisciplinárnych metód výskumu sa tak nenávratne stráca celá sústava unikátnych informácií o živote na tomto type lokalít. Mohylové či ploché pohrebiská na nížine predstavujú rovnaký problém.
Následné spracovanie výskumnej dokumentácie sa väčšinou obmedzí na zosumarizovanie dokumentácie z terénu a na najzákladnejšie vyhodnotenie. Tým, že archeológovia týchto spoločností idú „z výskumu do výskumu“, nemajú zvyčajne čas na podrobnejšie spracovanie výsledkov svojich výskumov a už vôbec nie na ich publikovanie. Verejnosť sa tak nedozvie, za čo platí (napr. vo forme výskumov platených z verejných zdrojov, ako napr. na diaľniciach). A preto nie je až tak ochotná financovať ďalšie výskumy a tlačí na čo najnižšie ceny. Začarovaný kruh.
Ďalší súvisiaci problém predstavuje nedostatok špecialistov na Slovensku. Zamestnáva ich len niekoľko inštitúcií, aj to v nedostatočnom počte. Naozaj nám na cca 300 realizovaných pozitívnych archeologických výskumov (s nálezmi/objektmi) ročne stačia dvaja na plný úväzok aktívni archeozoológovia, dvaja archeobotanici a niekoľko antropológov? Na porovnanie, v ČR pozostáva zoznam archeobotanikov z 10 až 15 mien, ktorí bežne poskytujú služby aj pre spoločnosti činné v záchrannej archeológii. Tento problém ilustruje situácia v prípade zvieracích kostí, ktoré sa síce na výskumoch na Slovensku hromadne nachádzajú a archivujú, no zďaleka nie je priestor a čas na odborné spracovanie väčšiny z nich. Informácie, ktoré by sme mohli mať, tak nemá kto získať.
Čo s tým? Integrálnou súčasťou archeologických výskumov sa musí stať aj environmentálna archeológia. Samozrejme, situácia sa nedá zmeniť zo dňa na deň. Na komplexnú zmenu – a priblíženie slovenskej (záchrannej) archeológie modernej vede – je potrebných viacero činiteľov. V prvom rade, archeológovia musia začať sami od seba. Všetci archeológovia pôsobiaci na Slovensku musia pochopiť dôležitosť odoberania vzoriek na rôzne prírodovedné analýzy aj na tzv. záchranných výskumoch. Aj zamestnávatelia, najmä riadiace orgány inštitúcií, ale aj kompetentní predstavitelia štátu by si mali uvedomiť potrebu väčšieho počtu zamestnaných špecialistov, to je však vec závislá od počtu miest a financií. No začať sa dá aj postupne. Tiež je potrebné presvedčiť verejnosť, že analýzy sú dôležité rovnako ako záchrana hnuteľných nálezov. A svojou troškou môžu prispieť aj pamiatkari. My, totiž, ako pracovníci orgánov výkonu štátnej správy máme kompetencie a možnosti na rozhodovanie o výskumoch a na ich usmerňovanie. Pokúsme sa aspoň začať sa postupne približovať k modernej archeológii, za ktorú sa nebudeme musieť hanbiť (vo svete i v ČR), a zároveň k spoločnosti, ktorá si váži svoju minulosť a zaujíma sa o ňu. Ale počúvajme pri tom odborníkov a snažme sa nájsť rozumné riešenia.
Text a ilustračné foto: Petra Kmeťová, PÚ SR
Príloha: program konferencie (pdf, 310 kB)