Spomienka na prof. Jozefa Šimončiča (1928 - 2020)

Dnešným zastavením v našich článkových seriáloch chceme vzdať úctu a vďaku v spomienke. Venujeme ju pamiatke vzácneho človeka

„…Dnes a zajtra sú štátnice a je mi tak trochu smutno, že nemôžem byť pri tom. Tohtoroční piataci boli veľmi dobrí, výborní, a starý kantor sa musí vzdať aj tejto radosti. Nech ich ruka Pána chráni ! (…) …Patria už do generácie, nad ktorou môžeme my len oči otvárať a ústa zatvárať. Vďaka Bohu, že im môžeme ešte pretlmočiť nejaký odkaz. (…) …Moja Optima mi začína akosi tancovať.“

Srdečne, 1.6. 1999
prof. Jozef Šimončič

Dnešným zastavením v našich článkových seriáloch chceme vzdať úctu a vďaku v spomienke. Venujeme ju pamiatke vzácneho človeka – nášho skvelého historika i archivára a veľmi obľúbeného pedagóga telom i dušou. V novembrových dňoch presne pred rokom tento pozemský svet navždy opustil vo veku 92 rokov profesor Jozef Šimončič z Trnavy. Spolu so všetkými jeho blízkymi na Slovensku i v zahraničí si ho aj my chceme znovu pripomenúť a sprítomniť. Veľmi ťažko je zhrnúť život taký vzácny do niekoľkých viet. Slávny maliar Vincent van Gogh raz nad stratou blízkeho človeka napísal – „Spomienka na všetko, čo sme milovali, zostáva a navracia sa k nám. To všetko nezomrelo, ale spí, a je dobré nahromadiť si z toho poklad.“ A ako by sme našli v básni z knihy, venovanej pánovi profesorovi, jeden pekný verš z jeho rodnej dediny – „Už som dosť starý. No vstávam od stola a verš môj zaznie aj v múroch kostola. Kde stáli staré Dechtice, / tam ešte pevne kotví / a svieti do kraja / románsky kostol / ovenčený hrobmi. / Do vŕšku k nemu prídeš, / dokráčaš z nových Dechtíc, / zo širokého okolia. / V ňom veriaci sa pomodlia.“…

Jozef Šimončič sa narodil rímskokatolíckym rodičom, poľnohospodárskemu a lesnému robotníkovi Štefanovi Šimončičovi a Filoméne Mikušovej 18. júna 1928 v Dechticiach v Trnavskom okrese. Po maturite v roku 1948 začal študovať na Filozofickom ústave Spoločnosti Ježišovej v českom Děčíne. Štúdium filozofie nedokončil, lebo v rámci Akcie K bola činnosť ústavu v roku 1950 násilne ukončená Štátnou bezpečnosťou. Nasledujúce štyri roky bol nútený absolvovať vojenskú službu v 54. pomocnom technickom prápore v Komárne. Niekoľko mesiacov bol zamestnaný v národnom podniku Stavoindustria Bratislava a na Základnej škole v Majcichove, až kým 1. novembra 1954 nastúpil do Archívu mesta Trnavy, jednej zo zložiek národného výboru v Trnave. Popri zamestnaní v rokoch 1954 – 1958 vyštudoval históriu na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. V roku 1962 sa oženil s Leokádiou Kačmarčíkovou a v šťastnom manželstve sa im narodila dcéra Jana a syn Jozef, ktorí rodičov obdarili štyrmi vnúčatami.    

Archív v Trnave, v ktorom Jozef Šimončič pôsobil až do 11. júna 1992, postupne zveľaďoval. Najskôr usporiadal mestský archív Trnavy. Po rozšírení pôsobnosti mestského archívu na okresný v roku 1960 bol vymenovaný do funkcie vedúceho Okresného archívu v Trnave a v rokoch 1976 – 1992 zastával post riaditeľa Štátneho okresného archívu v Trnave. Pre okresný archív zabezpečil vhodné priestory, budoval ho personálne a zostavil sprievodcu po jeho fondoch a zbierkach, ktorý knižne vyšiel v roku 1978. V uvedenom roku úspešne ukončil externú ašpirantúru v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave obhájením dizertačnej práce s názvom Ohlasy Francúzskej revolúcie na Slovensku. Vďaka tomuto dielu, publikovanému v roku 1982 vo Východoslovenskom vydavateľstve v Košiciach, získal Jozef Šimončič nielen titul kandidáta historických vied (CSc.), ale aj cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ a výborné ohlasy boli na ňu aj v zahraničí. Doktorát z filozofie (PhDr.) obhájil ešte v roku 1971 v odbore pomocné vedy historické na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.    

Ako archivár a historik bol J. Šimončič členom mnohých odborných komisií, redakčných rád, aktívne pracoval vo Vedeckej archívnej rade a v Heraldickej komisii Ministerstva vnútra SSR, Československo-poľskej historickej komisii a už od roku 1957 pôsobil v jedinej stavovskej organizácii, Slovenskej historickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied. Propagoval dejiny Trnavy a jej okolia, istý čas bol aj predsedom krúžku historikov Západoslovenskej historickej spoločnosti. Pri príležitosti 750. výročia udelenia mestských privilégií Trnave (1988) zostavil spolu s historikom Jozefom Watzkom, riaditeľom Štátneho archívu v Bratislave, rodákom z Trnavy, publikáciu Dejiny Trnavy. Jubilejná monografia mesta Trnava zaznamenala obrovský úspech u odbornej aj laickej verejnosti, vyšla v niekoľkých vydaniach a bola vzorom pre publikácie podobného charakteru. Spoločensky sa angažoval aj počas Novembra ´89 a bol iniciátorom prinavrátenia barokového súsošia Najsvätejšej Trojice na hlavné námestie v Trnave, na súčasné Trojičné námestie.   

Po nútenom odchode z archívu sa Jozef Šimončič pridal k iniciatíve za obnovu univerzity v Trnave, na ktorej pôsobil od 1. septembra 1992 až do odchodu na dôchodok 13. februára 2009. Patrí nielen k zakladateľom Trnavskej univerzity, ale aj jej zložky – ústavu dejín a, samozrejme, odboru história. V rokoch 1999 – 2005 viedol katedru histórie filozofickej fakulty a v rokoch 2005 – 2008 bol vymenovaný za riaditeľa Ústavu dejín Trnavskej univerzity. Ako vysokoškolský pedagóg prednášal už koncom 70. rokov poslucháčom Pedagogickej fakulty v Trnave, ktorá patrila pod Univerzitu Komenského v Bratislave. Viedol viacero diplomových prác i na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a pomáhal študentom pri vypracovávaní prác v rámci Študentskej vedeckej odbornej činnosti. Po otvorení študijného odboru história na obnovenej Trnavskej univerzite prednášal pomocné vedy historické, novoveké slovenské dejiny, dejiny reformácie a rekatolizácie, viedol semináre z novších slovenských dejín a cirkevných dejín. Na docenta sa J. Šimončič habilitoval v roku 1994 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v odbore pomocné vedy historické. Jeho akademická kvalifikačná dráha bola zavŕšená na Trnavskej univerzite inauguračnou prednáškou Trnavská univerzita 1635 – 1777 v slovenských dejinách a získaním titulu univerzitného profesora pre slovenské dejiny v roku 1998.    

Popri práci vysokoškolského pedagóga bol i hlavným promotórom univerzity, členom mnohých grémií, vedeckých rád, novozaloženej Spoločnosti slovenských archivárov,  Medzinárodnej napoleonskej spoločnosti v Montreale, tiež aktívnym členom predsedníctva a výboru obnoveného Spolku sv. Vojtecha či predsedom Historickej komisie Arcibiskupského úradu v Trnave, ktorá zhromažďovala dokumenty k blahorečeniu sestry Zdenky Schelingovej. Je editorom prvého zväzku Dejín Trnavy, vydaného v roku 2010. Pod názvom Mojej Trnave bol vydaný jeho súbor štúdií a článkov, venovaných dejinám Trnavy a okolia, ktoré vznikali v rokoch 1960 až 1990. Pri príležitosti 375. výročia založenia Trnavskej univerzity spolu s Alžbetou Hološovou redigoval syntézu dejín historickej i obnovenej Trnavskej univerzity. Spolu s Danielom Škovierom a Vladimírom Rábikom v roku 2002 pripravil edíciu prameňov Trnavská univerzita v dokumentoch a v roku 2015 s Katarínou Karabovou edíciu Kanonické vizitácie Dunajeckého dekanátu v Spišskom biskupstve z roku 1832. Zorganizoval množstvo odborných podujatí, pod ktoré sa podpísala jeho tvorivá osobnosť, a z ktorých boli pod jeho redakciou vydané zborníky. Rozsah aktivít profesora Jozefa Šimončiča počas pôsobenia v archíve a na univerzite je obdivuhodný a za celoživotné dielo dostal množstvo ocenení. No bola to predovšetkým osobnosť s hlbokou zbožnosťou, zmyslom pre hľadanie pravdy, ktorá nás všetkých obdarúvala múdrosťou a láskou.

Pánu profesorovi z lásky …   

Je toho tak veľa, za čo stále chceme ďakovať, osobitne za jeho život. Ďakujeme Bohu, že sa stal pre nás druhým otcom, profesorom histórie, našim kantorom („ujom Šimonom“). Otcom, ktorý sa ujal osobitne mladých zvonárov – kampanológov, lebo vďaka nemu – ako nás zoznámil s Dr. Jurajom Spiritzom – vznikli všetky tie dielka, diplomové práce o zvonoch a hlavne – naštartovalo sa nanovo na Slovensku celé zvonárske úsilie. Ďakujeme za jeho veľkú ľudskosť a vzácnu lásku, ktorú nám odovzdal. Osobitne lásku k dejinám, spolu s tým, ako všetkých osobne viedol, a dnes už „zhora“ stále vedie, cez naše životné i dejinné príbehy, presahujúce tento svet – ako naše skutočné každodenné zmysluplné dejiny. Ako sme cez neho a vďaka nemu zažili a stále zažívame práve to, že dejiny sú ľudskými príbehmi, skutočnými príbehmi. A jeho duch dechtických františkánov z Katarínky, a potom aj jeho jezuitský duch, ktorý bol v ňom ako v historikovi – archivárovi, sa nás tiež dotkol, a my si ho nesieme ďalej v sebe v našich pôsobiskách – jeho mnohí absolventi a odchovanci, pôsobiaci práve na pamiatkových úradoch. My, aj všetky tie generácie jeho kolegov, žiakov, nasledovníkov – v dobrom si nesieme jeho odkaz, ktorý aj dnes v spomienke znovu ožíva. Zaslúžil sa o mnohé odbory – hlavne o dejiny Trnavy a Trnavskej univerzity. Nemožno opomenúť jeho významný vklad do cirkevných dejín, dejín jezuitov a iných reholí na Slovensku, a to aj v širšom kontexte. Dnes tu osobitne ožívajú naše zvonárske spomienky…   

Keď profesor Šimončič svojich (budúcich) kampanológov ako mladých absolventov histórie zoznámil s dlhoročným priateľom – významným slovenským a európskym kampanológom Dr. Jurajom Spiritzom, skrsol v ňom nápad spracovávať súpis zvonov na Slovensku postupnými diplomovými a doktorandskými prácami. A to sa mu veľmi úspešne podarilo!  Nasmeroval nás k láske k zvonom aj prostredníctvom toho, ako prednášal pomocné vedy historické na Trnavskej univerzite. Bol to vďaka nemu asi najobľúbenejší predmet, kde sa mnohí prvýkrát stretli okrem iného s témou kampanológie. A lásku k slovenským dejinám novodobým, ktoré takisto prednášal dlhé desaťročia, túto lásku do nás votkal, aj do našich prác – a všade tam, kde pôsobia jeho žiaci v súčasnosti, nesú si v sebe odkaz jeho ducha ľudského, profesorského, cez cirkevné dejiny, cez dejiny Trnavy, dejiny regiónu, cez naše kultúrne a duchovné dedičstvo – („Mať lásku k nášmu, z čoho sme vyrástli“).

Dnešná spomienka by sa dala uzavrieť takým poetickým spôsobom, vystihujúc životný príbeh našich vzájomných vzťahov a prepojení: „Kráčate po ceste tisícráz prešliapanej / pred Vami Vaši predkovia na nej / Všetko sa razom zázračne spojí / a vo Vás putujú potomkovia (Vaši, naši), moji“. A ešte s pridaným každodenným prianím – „Nech Vás ruka Pánova chráni“, ako nám pán profesor zvykol otcovsky hovorievať, keď sa s nami lúčil, alebo keď nás žehnal, vyprevádzal, s láskou.

Vďaka Vám, pán profesor…

Viac na: www.truni.sk

Autori: PhDr. Henrieta Žažová, PhD. (Trnavská univerzita v Trnave) – Mgr. Juraj Gembický, KPÚ Košice