Oltár evanjelického kostola v Chyžnom – pričlenenie k tvorbe Jozefa Caucika
Prieskum a revízia pamiatkového fondu umenia baroka, klasicizmu a mladších výtvarných slohov v regióne Gemera dlho ostávali „v úzadí“ záujmu a pozornosti odbornej verejnosti. Sústredený pohľad so zameraním na novovek takmer vždy prináša nové zistenia. Interiér evanjelického kostola v obci Chyžné ukrýva málo známe dielo oltárneho obrazu spišského maliara prvej polovice 19. storočia Jozefa Caucika.
Rímsko-nemecký cisár, rakúsky arcivojvoda a uhorský kráľ Jozef II. (1765/1780 – 1790) zaviedol patentom z 13./25. októbra 1781 legálnosť evanjelického náboženstva, zrušil faktický monopol katolicizmu a tým toleroval všetky kresťanské vierovyznania. Evanjelici v dôsledku liberalizácie podmienok mohli konať bohoslužby vo svojej viere a stavať samostatné kostoly. Čoskoro začali pribúdať tzv. „tolerančné kostoly“, ktoré zriadil takmer každý evanjelický a. v. cirkevný zbor.
Gemerská župa patrila k regiónom s vysokým podielom evanjelického obyvateľstva. Preto okresy Rimavská Sobota, Revúca a Rožňava dnes predstavujú jednu z oblastí veľkej koncentrácie kultúrneho dedičstva a pamiatkového fondu vo vlastníctve evanjelickej cirkvi.
Obec Chyžné, nachádzajúca sa prakticky uprostred historického Gemera patrí k známejším lokalitám na mape pamiatok Slovenska. Preslávil ju tamojší rímskokatolícky kostol z druhej polovice 13. storočia, vyzdobený nástennými maľbami a začiatkom 16. storočia doplnený oltárom Zvestovania z rezbárskej dielne Pavla z Levoče. Menej známou pamiatkou je evanjelický kostol, nachádzajúci sa uprostred obce, v ktorom zaujme predovšetkým oltár.
Tolerančný patent (1781) umožnil verejný rozvoj i pre chyžnianskych evanjelikov. Kráľovská miestodržiteľská rada na žiadosť obce súhlasila, aby jej cirkevný zbor si pozval farára a učiteľa – predtým, v 16. storočí náležal do farnosti Jelšava, a počas rekatolizácie bol vôbec potláčaný. Nadväzne na povolenie prikročili k výstavbe kostola: základný kameň položili 1. mája 1785, stavbu dokončili a posvätili 6. novembra 1786 (Gallo, Ján. Chyžné. Prešov 1997, s. 44). Kostol v Chyžnom dodržiava ustálenú schému: priestorom je sieň s polkruhovým uzáverom, preklenutá poľami pruských klenieb s plastickým štukovým obrazcom; po stranách lode obiehajú drevené empory. Pôvodne kostol postavili bez veže.
Dominujúci prvok interiéru evanjelického kostola – oltár je „portikového typu z čias okolo roku 1800“. Pred ním je „klasicistické zábradlie zo železných mreží s baníckym odznakom z roku 1825“ (Súpis pamiatok na Slovensku, I., s. 487). Vskutku ide o svojbytnú „architektúru v architektúre“: zo širokej menzy vyrastá štvorica korintských stĺpov, nesúca architráv a trojuholníkový štít, ktorý ukončuje trojica váz. Stredovú plochu oltára vypĺňa obraz, vyžadujúci rozšírenie strohého údaju v Súpise pamiatok.
Oltárna maľba zobrazuje biblický moment, keď Ježiš vyviedol apoštolov Petra, Jakuba a Jána na vysoký vrch k modlitbe, počas ktorej „sa pred nimi premenil a tvár Mu žiarila sťa slnko a rúcho jeho zbelelo ako svetlo“ (Mt 17, 2). V tejto chvíli sa zjavili proroci Mojžiš a Eliáš, hovoriaci s Ježišom; súčasne ich zastrel oblak a ozýval sa hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo; Jeho poslúchajte.“ Ako učeníci počúvali, padli na tvár a náramne sa báli. Ale Ježiš sa ich dotkol, povzbudil vstať a nebáť sa. Premenenie Pána (transfiguratio) vlastne zjavovalo božskú slávu a krásu Ježiša Krista a zároveň ohlasovalo budúce Vzkriesenie (Mt 17, 9).
Biblický námet Premenenia Pána vo výtvarnom umení kanonizoval Raffael Santi (1483 – 1520). Spravil tak svojim posledným veľkým dielom, ktoré v decembri 1516 objednal kardinál Július Medici (neskorší pápež Klement VII.) pre katedrálu v Narbonne. Obraz však zotrval v Ríme a dnes ho vystavuje Vatikánska obrazáreň.
Raffael prepojil výjav Premenenia a nasledujúcu epizódu uzdravenia chlapca z padúcnice (Mt 17, 14-20). Skomponoval tak dvojicu dejových plánov, pričom gestá niektorých postáv z neskoršieho príbehu sa odvolávajú k nebesiam, ktorými je horná časť obrazu.
Maliar striktne obmedzil chyžniansky obraz na Premenenie Pána. Pôvodnú, v podstate kruh opisujúcu kompozíciu prispôsobil vertikálnemu formátu obrazovej plochy. Výjav sa takto člení na horný plán, so vznášajúcim sa Ježišom, v obklopení dvoma prorokmi, a spodný plán, kde vidno trojicu preľaknutých apoštolov, ležiacich na skalisku. Sprievodná vegetácia sa rámcovo zhoduje s predlohou. Obraz v rozsahu dostupnom vizuálnej obhliadke nie je signovaný. Napriek tomu možno ustáliť, že autorom bol Jozef Caucik (Czauczik; 1780 – 1857), levočský rodák a obyvateľ, najznámejší spišský maliar prvej polovice 19. storočia. Umelecké vzdelávanie absolvoval na viedenskej Akadémii, kde bol roku 1804 zapísaný v oddelení historickej kresby podľa predlôh. V Levoči je opäť evidovaný od začiatku druhej dekády 19. storočia. Popri rozsiahlej tvorbe meštianskych portrétov napĺňal hlave cirkevné objednávky. Túto časť produkcie prvýkrát sústredila Anna Petrová-Pleskotová (K počiatkom realizmu v slovenskom maliarstve: Jozef Czauczik a jeho okruh, 1961), novšie sa po stopách Caucika vydala Marta Herucová (Spišské oltáre 19. storočia, Ľubiša 2015; Pamiatky a múzeá, roč. 64, 2015, č. 1, s. 19-26).
Caucikovu najstaršiu veľkú prácu z roku 1811 predstavuje oltárny obraz pre minoritský kostol v Levoči. Odvtedy kontinuálne až do smrti napĺňal objednávky z obcí a miest Spiša, Gemera, Šariša i z Košíc. Pre gemerských objednávateľov dodal obraz Krista Spasiteľa, umiestnený na veľmi príbuznom edikulovom oltári evanjelického kostola v Tisovci (okolo 1825 – 1830). Ďalšie obrazy z jeho ruky zdobia katolícke oltáre v Rožňave (bisk. katedrála, okolo 1830), Rimavskej Sobote (1834) a evanjelický v Kameňanoch (okr. Revúca, 1840).
Jozef Caucik v sakrálnej tvorbe spravidla siahal po predlohách starých majstrov, z ktorých sú identifikovaní Michelangelo, Annibale Carracci, Quido Reni, José de Ribera a mladší (Herucová, 2015, s. 24). Oltárny obraz v Chyžnom, doteraz autorsky neidentifikovaný, dopĺňa stále otvorenú topografiu Caucikovej sakrálnej tvorby – významne stimulovanej takisto pribúdaním evanjelických kostolov –, a súčasne obohacuje spektrum jeho umeleckých vzorov z epochy talianskej renesancie. Predlohy poskytovali osvedčené, jasné a zrozumiteľné stvárnenie dôležitých ikonografických námetov. Umelecké „prototypy“ sa popularizovali reprodukciami; s niektorými sa nepochybne oboznámil už počas štúdia vo Viedni, pričom sa tam predpokladajú jeho ďalšie návraty, dosahujúce aj viacmesačné trvanie (Petrová-Pleskotová 1961, s. 35).
Potolerančný rozvoj evanjelickej farnosti v Chyžnom mal iba miernu pozvoľnosť, ktorú zapríčinili ťažké finančné pomery. Pričlenenie oltárneho obrazu k tvorbe Caucika nevyhnutne odsúva zriadenie oltára ďalej od stavebného vybudovania a posvätenia kostola (1786). Nové rozprúdenie výstavby prišlo v rokoch 1821 – 1823, keď dostavali vežu s „barokovým“ profilovaním omietkovej výzdoby, rímsy a helmice. Podobne v tomto období sa napokon riešila farská budova, od tolerančného patentu umiestnená na nižnom konci obce. Povolenie na stavbu novej fary v blízkosti už jestvujúceho kostola žiadal cirkevný zbor prvýkrát roku 1823. Muránske panstvo schválilo až opakovanú žiadosť z roku 1825, ale samotnú stavbu cirkevný zbor uskutočnil v roku 1833 (Gallo, s. 44, 45). Stavba fary prebehla za pôsobenia Jána Pavla Tomášika (1770 – 1833), po ktorého smrti sa nástupcom stal jeho syn Samuel (1813 – 1887).
Prijateľnú indíciu pre časové zaradenie oltára poskytujú údaje o stavebnom dobudovaní kostola. Rovnako dôležitú oporu znamená kovaná ohrádka, vyčleňujúca kňazište od ostatného priestoru kostola – roku 1825 ju venoval svetský dozorca miestnej cirkvi Ondrej Clementis (zvolený 1804), resp. jeho vdova. V neposlednom rade sa musí prihliadnuť na spoľahlivé zaradenie príbuzných pamiatok (Tisovec). Objednávku pre Caucika mohol sprostredkovať superintendent Dr. Pavol Jozeffy (1775 – 1848), tisovský farár, ktorý 12. mája 1827 vykonal kanonickú vizitáciu v Chyžnom; gemerské evanjelické zbory však nepochybne mali hlbšie a intenzívnejšie kontakty.
Tomáš Kowalski – ONKPaPÚ
