Projektový archív 1919 - 1951

Súpis archívnych jednotiek (xls, 526 kB) (xls, 526 kB)

INVENTÁR
Dodatok k Združenému inventáru Pamiatkové orgány na Slovensku pred rokom 1951
Projektový archív Štátneho referátu na ochranu pamiatok na Slovensku 1919 - 1951

V roku 2004 sme v Archíve PÚ SR spracovali 6 krabíc projektových príloh spisov predchodcov Pamiatkového úradu SR z rokov 1919 – 1951. Ide prevažne o architektonické zamerania, ktoré pamiatkový orgán získaval postupne, ako prílohy spisov, prípadne vznikali jeho vlastnou činnosťou.

Prvá slovenská pamiatková inštitúcia, Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku, vznikla v roku 1919 vládnym nariadením č. 8380, vydaným ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska, dr. Vavrom Šrobárom. Do kompetencií úradu vtedy spadali predovšetkým „budovy do polovice 19. storočia“, ale aj „pamiatky ľudové a prírodné“ ako „svojráz kraja a domoviny“. Podľa §4 tohto nariadenia bol Vládny komisariát poverený organizáciou vedeckého a odborného výskumu pamiatkového fondu, no spolurozhodoval aj pri demoláciách budov, regulácii miest, stavebných zmenách a úpravách, novej výstavbe, stavbách tovární, železníc, mostov a pod.

Vládnym komisárom bol menovaný architekt Dušan Jurkovič. Napĺňanie vládneho nariadenia pod jeho vedením predstavovalo do veľkej miery vlastnú projekčnú činnosť pri pamiatkových prestavbách a úpravách. Jeho koncepcia sa asi najvýraznejšie prejavila pri obnove Čičmian po požiari v roku 1921, keď spolu s Jindřichom Mergancom a Otmarom Klimešom navrhli niekoľko typov drevených domov, z ktorých sa potom realizovala nová výstavba. Jurkovičovi ako činnému umelcovi išlo predovšetkým o živú tradíciu, nie o rezerváciu a historický originál. Tieto projekty sa dodnes zachovali a sú súčasťou práve tejto zbierky.

V roku 1922 bol komisariát premenovaný na Štátny referát na ochranu pamiatok na Slovensku a jeho prednostom sa stal umelecký historik Dr. Ján Hofman. Ten už ako pracovník Vládneho komisariátu bol istým oponentom svojho predchodcu, keď za rozhodujúce kritérium považoval hodnotu staroby a hlavnou metódou zachovania pamiatok bola z neho vyplývajúca konzervácia dochovaného stavu. A tak hoci zriadením Štátneho referátu nenastali výraznejšie zmeny v kompetenciách tohto pamiatkového orgánu, prístup k pamiatkam samotným sa postupne menil.

Hofmanovou prácou bol, okrem iného, prvý súpis stavebných pamiatok Bratislavy a ich zakreslenie do pôdorysu mesta. Tento súpis neskôr poslúžil pri rozsiahlej regulácii mesta v rokoch 1930 - 1950, o ktorej Štátny referát spolurozhodoval. Svedčí o tom množstvo zachovaných demolačných plánov a plánov prestavieb bratislavských budov v tejto zbierke.

Štátny referát musel často čeliť aj pokusom postaviť miesto starých primalých kostolov nové väčšie chrámy, resp. nejakým spôsobom ich rozšíriť a zväčšiť. Po roku 1927 navyše Krajinský úrad udeľoval subvencie na opravu objektov na základe odporúčania komisariátu. „Na juhu Slovenska si v tom čase farské obce húfne prestavovali svoje drobné kostolíky, ktoré už nepostačovali rozrasteným dedinám, a práve medzi nimi bolo mnoho románskych. Farári nás k tomu volali; bolo treba vymýšľať najrôznejšie spôsoby ich rozšírenia, aby románske zostalo aspoň jadro. Ináč hrozilo, že ich cirkev opustí či zbúra a postaví si nové“ spomínal neskôr Václav Mencl. Pracovníci Štátneho referátu však nielen rozhodovali o adaptácii, neraz sa na prestavbe podieľali aj vlastným projektovaním. „Prišiel i zástupca cirkevnej obce a miestny murársky majster; s nimi som prerokovával, ako si predstavujeme spôsob zväčšenia, aby všetci videli na oltár a predsa aby stará stavba zostala; keď súhlasili, rozložil som dvojmeter, kostol za pol hodiny zameral a na farskom stole za ďalšiu hodinu narysoval projekt v pôdoryse, v reze i v hlavných priečeliach.“ Adaptované boli mnohé kostoly po celom území Slovenska.

V marci 1939 Štátny referát na ochranu pamiatok na Slovensku zanikol. Jeho právomoci a agendu prevzalo Ministerstvo školstva a národnej osvety. Veľkú časť zachovanej projektovej dokumentácie z tohto obdobia tvoria demolačné plány, často zrejme objektov zasiahnutých vojnou. Od roku 1945 kompetencie pamiatkovej inštitúcie zastupovalo najprv Povereníctvo školstva a osvety a od roku 1948 až do vzniku Pamiatkového ústavu v roku 1951 Povereníctvo školstva, vied a umení.

Pri spracovávaní projektového archívu predchodcov Pamiatkového ústavu bolo zistené, že časť týchto príloh bola už dávnejšie (v 60. rokoch) spracovaná a zaradená do Zbierky projektov a zameraní (tzv. fond A, prevažne sign. 959 - 1380). Preto boli aj novospracované projektové dokumentácie uložené do tejto zbierky pod signatúrami A 9301 – 9691. Dokumenty, ktoré vznikli počas existencie Štátneho referátu (teda v rokoch 1922 – 1938) boli označené aj číslom spisu, ktorého prílohou pôvodne boli. Toto číslo bolo doplnené do starších aj najnovších prírastkov v tvare „Ref. č. …“. Podľa tohto čísla je potom jednoznačne priraditeľné k pôvodnému spisu.

Terézia Volková 2005