Taviareň v Banskej Štiavnici
Objekt taviarne je súčasťou areálu tzv. Dolnej huty, kde je zachovaných viacero historických objektov. Pamiatkovo chránený je v súčasnosti len objekt taviarne. Stavebná činnosť na objekte taviarne úzko súvisela so zmenami technologického vývoja, ktorému sa hutnícka výroba musela pohotovo prispôsobovať. Tento trend je sledovateľný najmä v poslednej tretine 19. a začiatkom 20. storočia v súvislosti s akceleráciou technického vývoja a rozvoja priemyselnej výroby.
Dolnú hutu (Sicéliho) pravdepodobne postavil bohatý ťažiar Brenner pred rokom 1580. Po požiari ju dal prestavať jeho zať Sicéli, podľa ktorého dostala aj meno. "Dolná huta, ktorá sa nazývala aj „Sziczélysche (Sziszelysche) Hütte“ patrila medzi podniky, ktoré v roku 1640 prevzal erár od spoločnosti Brenner. V roku 1644 sa dostala opäť do súkromného vlastníctva."[1] V roku 1740 huta opäť vyhorela. Vzhľadom k časovému údaju na pláne o renovácii pece, datujeme barokovú obnovu taviarne po požiari do obdobia 40. rokov 18. storočia. V roku 1846 erár hutu odkúpil od Fritza von Friedenlieba za 8000 zlatých. Existenciu staršej huty, stojacej v dnešnom areáli nepriamo potvrdzuje historický plán objektu taviarne, ktorý vyhotovil vtedajší správca kráľovskej Striebornej huty Freyherr von Leithner v januári v r. 1846 pravdepodobne pri príležitosti jej kúpy. Po obnove ju v roku 1761 prevzal do prenájmu banský erár.[2]
Kľúčový význam pre dejiny Dolnej huty mal rok 1836, v ktorom kúpil erár od Pavla Fritza von Friedenliebe dolnú hutu a po rekonštrukcii ju spojil s hornou hutu do jedného podniku s názvom Silberhuttenwerk. Huta v Banskej Štiavnici stala centrálnou hutou pre celé Uhorsko pre výrobu olova a striebra. V roku 1836 bola iniciovaná celková obnova objektu taviarne a jej adaptácia na požiadavky technického pokroku. Dôležitým krokom bolo vybudovanie systému dymovodných kanálov a 50m vysokého komína (1890), ktorý predstavoval prevýšenie 142m. Zachytávanie úletov malo ekologické i ekonomické výhody. Od roku 1893 bol zriadený telefón medzi hutou a Banskou Štiavnicou a Vindšachtou a v roku 1897 bola huta osvetľovaná elektrinou.[3]
Na prelome 19. a 20. storočia mala huta 20 obslužných a 24 výrobných budov - 4 pražiace pece s priebežnými naberaním/lopatkovaním, 16 pražiacich pecí typu Bode, 4 okrúhle vysoké pece typu Pilz, jednu plamennú rafinačná pec na meď, 4 zháňacie pece, jednu sciedzaciu pec (s 2 kotlami na odstriebrovanie), jeden mlecí a preosievací aparát na olovenú gliedu, jeden dvojitý parný dúchadlový stroj. V tej dobe bolo v hutníckom areáli zamestnaných 10 úradníkov, 16 podúradníkov a 365 robotníkov.[4]
Roku 1958 boli suroviny spracovávané technológiou, ktorá sa zaviedla pri modernizácii huty v rokoch 1920 – 1930. Surovinovými zdrojmi bol olovený koncentrát z Banskej Štiavnice a medeno-olovený koncentrát z Hodruše, neskôr boli dovážané koncentráty z Bulharska a nakupoval sa kusový a popolový olovený odpad a akumulátory.
Výrobné postupy boli unikátne a nemali obdobu ani v jednej hute v Európe. Unikátnosť huty spočívala hlavne v usporiadaní technológie tak, že materiál sa výťahom vyviezol na najvyššiu pracovnú plošinu a postupne postupoval gravitačným spôsobom jednotlivými pecami až po hotové výrobky. Technologický tok bol nasledovný: príprava vsádzky s následnou aglomeráciou na Grünwaldových panvách (toto zariadenie sa hneď po ukončení výroby kovov stalo majetkom Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici), tavenie aglomerátu na šachtovej peci, rafinácia surového olova, spracovanie polotovarov, bessemerácia medeno-olovnatého kamienka (produktu zo šachtovej pece) a výroba medených anód, výroba zlato-strieborných zliatkov.[5] Podrobný výrobný postup opísal Richard Kafka v svojom článku.
Výroba v taviarni bola zastavená po požiari v roku 1971 a odvtedy objekt chátral. V 70. rokoch 20. storočia sa plánovala realizácia obnovy taviarne banskoštiavnickej huty. Dokumentuje to zachovaná dokumentácia v archíve PÚ SR: Zámer obnovy pamiatky, vypracovaný Dr. Alexandrom Avenariusom v roku 1979 a vypracovanie projektu pamiatkovej obnovy. Obnova sa však nerealizovala v plnom rozsahu. V roku 1983 vypracovala STU – stavebná fakulta expertízu strešnej konštrukcie a bola vymenená strešná krytina za azbesto-cementovú. V roku 1993 bola opravená strecha. Ďalšou obnovou prechádza objekt postupne od roku 2013.[6]
T. Bartošíková, ONKPaPÚ - PÚSR
- Kvasnicová 2015 Architektonicko-historický výskum s.8
- Štátny ústredný banský archív v Banskej Štiavnici
- Dejiny baníctva na Slovensku s.192
- Farbaky Istvántól. Bányászat és kohászat. In: Az Osztrák-Magyar Monarchia írásban és képben (1885-1902)
- Kafka, Richard. Poznatky o bývalej Striebornej hute v B. Štiavnici, ktorá bola neskôr premenovaná na Kovohuty Banská Štiavnica – ZSNP, n. p., závod 02, popis poslednej technológie. Online: starhuttech.blogspot.com/2013/09/poznatky-o-byvalej-striebornej-hute-v-b.html
- Archív PU SR
