Preskočiť menu
Slovensky
English

Grafická verzia

Hlavné menu

Európska legenda - Dr. Patay Pál (1914 – 2020)

zverejnené: 8. decembra 2021
aktualizované: 8. decembra 2021

Deň 8. december je v kalendári spojený s narodeninami jedného pozoruhodného Európana. Z Budapešti nám však presne pred rokom prišla smutná správa, že ešte 4. októbra nás opustil - Dr. Pál Patay – legenda stredoeurópskej archeológie a kampanológie – v nedožitom 106. roku svojho činorodého života. Už v mladosti sa začal zaujímať o najstaršie dejiny a navzdory tomu, že vojna a problémy po nej mu občas bránili venovať sa svojmu poslaniu, zostal mu do smrti verný. Dôkazom toho je, že nám zanechal množstvo archeologického materiálu zo svojich výskumov, 14 monografií, stovky štúdií. Vďaka tomu, že ho súčasne zaujali aj staré zvony, sa stal otcom kampanológie v Maďarsku. Bol neraz na Slovensku, a aj v Košiciach – študoval materiál v múzeu a archívoch a na rôznych konferenciách. Mnohí pamiatkari, archeológovia, kampanológovia, muzeológovia a iní po celom Slovensku stále čerpajú z neuveriteľnej bohatosti jeho prác i z dobrodružnej inšpirácie jeho života. A práve vďaka všetkým krásnym ľudským i odborným prepojeniam si prostredníctvom osobného rozprávania archeologičky Dr. Márie Lamiovej z Košíc chceme aj my sprítomniť dary jeho života a tvorby pre naše časy:
 
"Mala som to šťastie, že som ho osobne poznala už ako poslucháčka archeológie. V lete 1955 som bola na praxi na výskume multikultúrneho náleziska v Šarovciach pri Leviciach. Bola to vtedy jedna z najväčších terénnych aktivít na Slovensku. Prišiel tam s vtedajším riaditeľom Archeologického ústavu Dr. Antonom Točíkom, ktorý ho bol vyzdvihnúť na hranici. V tom čase nebolo jednoduché dostať sa cez hranicu do iného štátu. Dalo sa ale vybaviť priepustku, ktorá oprávňovala na pobyt do 10 km od hraníc. Dr. Točík bol známy organizátor a mal odvahu svojho hosťa odviesť aj ďalej v nádeji, že prípadný problém vybaví. Pán Patay – vtedy už známy odborník na dobu bronzovú, o ktorého práci sme sa už na fakulte učili – potreboval vidieť nálezy, uložené v múzeu v Bojniciach. Tak sa cestou zastavili aj v Šarovciach. Dodatočne sme sa dozvedeli, že exkurzia sa vydarila. 
 
Osud tak chcel, že som sa s ním stretávala pri rôznych príležitostiach a spoznala aj jeho manželku Kláru, ktorá sa venovala kartografii: pôvodne v Národnej Széchenyiho knižnici, neskôr v Magyar Nemzeti Múzeum a chodievala aj do Mestského archívu v Košiciach, kde je bohatý fond starých máp. Bola autorkou početných publikácií o mapách. Zo zdvorilej kolegiality sa vyvinulo priateľstvo medzi rodinami. Viackrát sme mali možnosť privítať ich u nás v Košiciach. Naposledy v roku 2008, keď vo veku 94 rokov pricestoval s dcérou, aby si overil niektoré údaje o zvonoch v Biskupskom archíve. Nedá mi nenapísať milú historku z tejto návštevy. Prišiel aj do Archeologického ústavu, kde som ho zoznamovala s mladšími kolegami. Jeden z nich vykríkol: „Vy ste syn toho slávneho Patayho?“ On s úsmevom povedal: „Nie syn, to som ja.“ Treba poznamenať, že vyzeral so svojou útlou postavou na 60 rokov, a tomu zodpovedala aj jeho vitalita. 
 
Bola som poctená, keď som dostala pozvánku na oslavu jeho 100. narodenín. Konala sa vo veľkej sále Magyar Nemzeti Múzeum v Budapešti za účasti okolo 300 ľudí. Riaditeľ múzea vo svojom prejave zdôraznil, že za existencie tejto inštitúcie ešte nikdy nemali možnosť gratulovať k takémuto jubileu svojmu zamestnancovi. Blahoželali archeológovia, kampanológovia, múzejníci ... Na obed o dvanástej zapojili v sále vysielanie štátneho rozhlasu, kde zaznel jeho obľúbený zvon a gratulácia. Aj on mal prejav. Bol už na vozíku, nakoľko mu kvôli zúženiu ciev amputovali nohu, ale predniesol asi dvadsaťminútový prejav o svojom živote, práci, spolupracovníkoch a priateľoch. Prejavila sa v ňom jeho skromnosť, pokora a vyrovnanosť. Ukončil slovami, že dlhý život nie je zásluha, ale milosť. Keď som sa k nemu prebojovala, aby som mu odovzdala pozdravy z Košíc, domnievala som sa, že by som sa mu mala pripomenúť, veď sme sa už niekoľko rokov osobne nestretli. On však zareagoval: „Vari si nemyslíte, že Vás nespoznávam ?“ Jeho manželka Klári – o desať rokov mladšia – mi povedala: „Vieš, ja už všeličo zabúdam, ale keď sa spýtam Paliho, on to vždy vie.“ 
 
Pri príležitosti jeho 100. narodenín otvorili v múzeu aj výstavu s názvom „Patay 100“, kde sprístupnili výber materiálov z jeho výskumov. Mottom výstavy bolo: „Mladícky záujem sa stal celoživotným poslaním“. Dr. Patay svoju obdivuhodnú pamäť využil aj na napísanie svojich memoárov. Jeho syn MUDr. Zoltán Patay sa zaslúžil o to, že vyšli knižne pri príležitosti storočnice pod názvom: Az életet már megjártam [Životom som už prešiel]. Majú 544 strán a v nich nám otvoril svoju 13. komnatu, ale priblížil aj udalosti, ktoré za tých 100 rokov ovplyvňovali svet. 
 
Narodil sa 8. 12. 1914 v Budapešti matke barónke Ifigénii, rod. Prónay, a Tiborovi Pataymu. Od roku 1918 žili v Acsaújlaku: v kaštieli na ich statku, ktorý riadil jeho otec. Mal dvoch starších bratov. Nakoľko bývali mimo obce, mali domáceho učiteľa a na konci školského roku chodili na skúšky k pánu učiteľovi do Acse. Gymnázium už absolvovali v Budapešti. Otca v roku 1924 zvolili za poslanca, odvtedy sa viac zdržiavali v Budapešti. Spomína, že v Acsi a okolí bolo obyvateľstvo zmiešané národnostne – Maďari, Slováci, Švábi – a aj nábožensky – katolíci, protestanti, židia. Prevažovali poľnohospodári a drobní remeselníci. Mal pocit, že žili spolu bezproblémovo. Aj on si už vtedy zvykol na toleranciu.
 
Gymnázium absolvoval v Budapešti. Nakoľko rodičia predpokladali, že časom prevezme statok, trvali na tom, aby šiel na poľnohospodársku akadémiu (vtedy Magyar Királyi Gazdasági Akadémia) do Debrecínu. Tú v roku 1932 úspešne ukončil. Už počas tohto štúdia sa zapísal aj na univerzitu v Budapešti (vtedy Pázmány Péter Katolikus Egyetem, dnes Eötvös Loránd Tudományegyetem) na odbory archeológia a dejiny umenia. Keď sa v rodine pýtali, načo mu to bude, vraj jeho otec povedal, že nikdy sa nedá vedieť, kedy sa to zíde. Život ukázal, že mal pravdu. Štúdium archeológie ukončil Patay Pál v roku 1939, doktorát získal v r. 1940 za dizertačnú prácu: Korai bronzkori kultúrák Magyarországon [Včasnobronzové kultúry v Maďarsku], Budapest 1938, ktorú vydali aj nemecky. Táto práca vzbudila zaslúženú pozornosť u odborníkov. Stal sa asistentom na katedre archeológie.
 
Mal pekné detstvo a mladosť v kruhu rodiny, toto sa však po vojne stalo jeho nevýhodou. Vojnu strávil na fronte, resp. v rokoch 1945-1947 v ruskom zajatí. Po návrate sa vrátil na univerzitu, odkiaľ ho v 1949 z kádrových dôvodov – kvôli pôvodu ako triedneho nepriateľa – prepustili. Podarilo sa mu zamestnať v Balassagyarmate v Nógrádmegyei múzem [Novohradské múzeum], kde strávil osem rokov. Odtiaľ prišiel v roku 1955 na spomínanú návštevu na Slovensko. V 1957 sa dostal naspäť do Magyar Nemzeti Múzeum v Budapešti, kde v rôznych funkciách pôsobil až do odchodu do dôchodku v roku 1988, ale ako konzultant aj potom. Zameral sa hlavne na dobu medenú (u nás sa používa pre toto obdobie pomenovanie eneolit) a bronzovú, ale absolvoval aj početné, hlavne záchranné, výskumy aj na lokalitách z iných období. Zúčastnil sa napr. aj skúmania tzv. Čertovho valu.
 
Nebýva častým zjavom, aby sa vedecký pracovník súčasne venoval dvom rozdielnym odborom, a to dokonca veľmi úspešne. Toto sa Dr. Patayovi podarilo. Začalo to v roku 1951 v Nógrád-Szakáli, kde bol pozrieť hlásený nález, a kde mu miestny občan povedal, že ak ho zaujímajú staré veci, nech sa ide pozrieť na zvon do kostolnej veže. Poslúchol a s úžasom zistil, že tam majú zvon s dátumom 1523. S otázkou, kto sa zaoberá zvonmi, sa obrátil na Sándora Mihalika, vtedy najuznávanejšieho kunsthistorika a za vojny riaditeľa dnešného Východoslovenského múzea v Košiciach, ktorý mu odpovedal, že nikto. Keď P. Patay zistil, že starými zvonmi sa v Maďarsku nikto nezaoberá, začal si ich všímať. Najprv len v lokalitách, kde mal výskumy, ale neskôr ich už systematicky vyhľadával. Vyliezol do mnohých veží, preštudoval početné archívy. Výsledkom bolo identifikovanie a spracovanie 16 000 zvonov, ktoré publikoval v diele: Corpus campanarum antiquarum Hungariae. Magyarország régi harangjai és harangöntői 1711 előtt [Staré zvony a zvonolejári v Uhorsku pred rokom 1711], Budapest 1989. Spoločnosť Nemeckého múzea zvonov [Verein Deutsches Glockenmuseum] mu ponúklo členstvo. O dlhom trvaní tohto vzťahu svedčí aj to, že na 100. narodeninách P. Patayho sa zúčastnila početná delegácia tohto múzea a ich zástupca predniesol rozsiahly prejav. Do veží sa kvôli zvonom P. Patay štveral až do vysokého veku. Keď mal 90 rokov, musel sľúbiť manželke, že s tým prestane a zameria sa na archívne pramene. Aby sa k nim dostal, neváhal cestovať, napr. aj do Košíc.
 
Život Dr. Pála Patayho bol pestrý, ako celé 20. storočie. Mal pekné detstvo, vojnovú mladosť, ťažké obdobie triedneho nepriateľa, ale potom prišla zmena k lepšiemu, a dokonca doba, keď si jeho prácu začali vážiť. Už v roku 1960 mu udelili prvé vyznamenanie, a po ňom nasledoval celý rad ďalších, až do nedávna. Napriek obdivuhodnej duševnej sviežosti nastali fyzické problémy. Po smrti manželky sa presídlil do Charitatívneho domu Jána XXIII., kde, ako nám napísal, sa o neho vzorne starajú a má možnosť sa na svojom vozíku dostať aj do záhrady. Mrzelo ho len to, že sa už nemôže aktívnejšie venovať archeológii. Zato tam dokončil knihu o zvonoch Komárňansko-ostrihomskej župy.
 
Spolu s Mgr. Jurajom Gembickým – košickým kampanológom – sme urobili reláciu o Dr. Patayovi. Podarilo sa dať mu ju preložiť do maďarčiny. Poďakoval nám listom, v ktorom píše, že pokladá za česť, že sa o ňom zmienila zahraničná rozhlasová stanica. Zvlášť bol rád, že ju pripravili ľudia, ktorých považuje za svojich priateľov, a že sa vysielala z Košíc, ktoré mu boli vždy blízke, a kde sa v 1850 narodil jeho starý otec.
 
Dr. Pál Patay nás opustil, ale zanechal veľké dielo a spomienky na mimoriadne  usilovného    a úspešného človeka, ktorý ostal vždy skromný a priateľský.
 
Pali báči, chýbate nám ! “


Viac informácií na:
https://de.wikipedia.org

https://www.youtube.com


Autor: PhDr. Mária Lamiová (Košice); redakcia: Mgr. Juraj Gembický, KPÚ Košice

Dr. Patay Pál (1914 – 2020) - európska legenda Dr. Patay Pál (1914 – 2020) - európska legenda Dr. Patay Pál (1914 – 2020) - európska legenda Dr. Patay Pál (1914 – 2020) - európska legenda Dr. Patay Pál (1914 – 2020) - európska legenda Dr. Patay Pál (1914 – 2020) - európska legenda Dr. Patay Pál (1914 – 2020) - európska legenda Dr. Patay Pál (1914 – 2020) - európska legenda Dr. Patay Pál (1914 – 2020) - európska legenda Dr. Patay Pál (1914 – 2020) - európska legenda
Tiráž
© 2012, Pamiatkový úrad SR, Cesta na Červený most 6, 814 06 Bratislava, tel.: 02/20464111, centrálna e-mail adresa: podatelna@pamiatky.gov.sk
Pridať do obľúbených  |  Správca obsahu  |  Technická podpora  |  Právne informácie  |  RSS  |  RSS UT  |  O web sídle  |  Vyhlásenie o prístupnosti