SlovenskyEnglish RSS - Pamiatkový úrad Slovenskej republiky RSS - Elektronická úradná tabuľa

Evanjelický cintorín v Košiciach – „diamant v hrude nezhnije“

zverejnené: 23. novembra 2020
aktualizované: 23. novembra 2020
V októbrovom mesiaci reformácie a v dušičkovom čase spomienok na našich zosnulých na cintorínoch si s hrdosťou sprítomňujeme znovuobnovovaný klenot „v hrude“ Košíc. Historický evanjelický cintorín na Žriedlovej ulici (vedľa starej sladovne) na západnom svahu tzv. Hliníka neďaleko historického jadra mesta bol založený už v roku 1687, a neskôr v roku 1780 rozšírený, s početnými radmi kamenných náhrobkov a rodinných hrobiek, ohradený kamenným múrom. Jeho plochu pre potreby košických evanjelikov vyčlenili mestskí radní cielene mimo hradieb, keď sa chrám sv. Alžbety a kaplnka sv. Michala spolu s prináležiacimi cintorínmi vo vnútornom meste vrátili do vlastníctva katolíkov. Pochovávali tu košických evanjelikov nepretržite v niekoľkých vrstvách až do roku 1889, a ešte aj neskôr, ale už len so zvláštnym povolením od mesta pochovávať v rodinných hrobkách. Starý, pôvodne drevený kostol, ktorý tu ako prvý stál, dal podpáliť cisársky vojvoda Rabutin v časoch rákociovského povstania v roku 1706. Postavili tu neskôr postupne tri mladšie drevené kostoly i zvonicu - pre nemeckých, maďarských a slovenských veriacich, ako aj  budovu fary i ľudovej evanjelickej školy, v ktorej pôsobili významní učitelia, kňazi a národovci – napríklad Ján Rezik, Ján Frank, Fridrich Lindner, Ondrej Holveith, Samuel Hermann, Efraim Klein.
 
Podľa dostupných podkladov je na tejto pietnej ploche pochovaných mnoho pozoruhodných osobností evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, osobností mesta, ale aj osobností v širšom medzinárodnom kontexte. Nachádzala sa tu napr. hrobka Jozefa Kiss-Viczaya (z r. 1835), známeho mestského lekára a osobného lekára Františka Kazinczyho, hrobka Melichara Szulyovského, jedného z účastníkov Martinovicsovho jakobínskeho povstania v Uhorsku (postavená v r. 1837), hrob synov svetoznámeho nemeckého vydavateľa Otta Wiganda z 19. storočia, hroby rodičov i príbuzných legendárneho historika umenia, archeológa a pamiatkára Imricha Henszlmanna, hroby významných účastníkov revolúcie z rokov 1848/49 – medzi nimi majora generálneho štábu Alberta Leutscha, nadporučíka Eugena Hlavácsa a kapitána Žigmunda Dessewffyho, delostrelca honvédov. Boli tu pochovaní členovia význačných rodín evanjelickej šľachty, a to aj z okolia Košíc (napríklad rodiny Keczer, Klobušiczký, Melczer, Szirmay), a svoje hroby tu mali aj významné evanjelické obchodnícke rodiny (ako boli najmä Spielmann, Moll, Binder, Bassel, Zahr, Eschwig, Freudenfeld, Laszgallner, Fiedler, Elischer a ďalšie), remeselnícke rodiny (napríklad Halyko, Szakmáry, Legányi, Bradovka, Czitó), významná mestská a cirkevná inteligencia (napr. mestský senátor J. S. Oswaldt, advokát J. Milec, teológ Ferdinand Ochs, národovec a slovenský učiteľ Ján Tomaško, kníhkupec E. F. Sandvoss, slovenský kňaz a buditeľ Juraj Sekčík, literát a slovenský kňaz Eduard Škultéty). Najslávnejším pochovaným je tu major Andrej Gálik (Andrew Gállfy), ktorého hrob sa, žiaľ, nezachoval. Bol majorom v americkej občianskej vojne Sever proti Juhu (58. Ohio Volunteers Infantry Regiment) pod velením slávneho generála U. S. Granta, pozoruhodným dobrodruhom a cestovateľom, šikovným obchodníkom i známym zverolekárom, rodeným Brzotínčanom i slávnym Košičanom, dušou evanjelik, životom svetoobčan. Posledné roky prežil v dome na Alžbetinej ulici č. 16 v Košiciach u svojho syna lekárnika Gejzu Gálika, kde zomrel 18. júna 1885. Jeho fascinujúci príbeh, spojený s daným miestom - podobne ako príbehy ďalších osobností slovenskej, maďarskej, nemeckej i americkej histórie, ktorých pozostatky tu dodnes ležia - vo svojich nadčasových súvislostiach historicky i spoločensko-kultúrne predstavujú kontakty i vzájomné vzťahy územia dnešného Slovenska a Maďarska, Rakúska, Nemecka, či USA.
 
Osobitné pozastavenie si zaslúži jediný dodnes stojaci architektonický objekt na celom cintoríne, ktorý je aj evidovanou národnou kultúrnou pamiatkou, urgentne vyžadujúcou obnovu. Ide o historickú pohrebnú kaplnku rodiny Pohle-Roth z 2. pol. 19. storočia, postavenú v novogotickom slohu. Je to údajne prvá romantická stavba v Košiciach, v niektorých podkladoch autorsky pripisovaná poprednému košickému architektovi Jozefovi Bellaághovi. Hrobka mohla byť postavená najskôr v roku 1853, kedy došlo k spojeniu košickej rodiny Pohle a rodiny Roth zo Spiša v dôsledku bezdetného manželstva Johany Rothovej, známej podporovateľky košickej evanjelickej obce i chrámu, a Jána (Johanna) Pohleho, remenára a sedlára, ktorý bol synom pruského vojaka Jána Ondreja Pohle a Alžbety Kunstovej, pochádzajúcej z rodu sedlára a remenára Jána Juraja Kunsta. V roku 1886 je už v tejto rodinnej hrobke doložený prvý pohreb: vdovy Johany Roth – Pohle(ovej), ktorá odkázala evanjelickej cirkvi svoj dom na Kováčskej ulici - s dielňou remenára Kunszta i jeho zaťa Jána Pohleho, manžela Johany. S venovaním domu evanjelickej cirkvi i obnosu 500 korún na zlepšenie platu farára bol spojený záväzok každoročných bohoslužieb práve v rodinnej hrobke na cintoríne, ktoré sa tu svedomite vykonávali údajne až do nástupu socializmu. Z bohatej základiny rodiny dostávali ešte v roku 1917 aj dvadsiati chudobní obyvatelia mesta pravidelne po 10 korún. Po uzavretí pochovávania na cintoríne bolo v rodinnej hrobke napočítaných ešte 11 prázdnych miest. V rámci budúcej obnovy by sa v hrobke jedného dňa mohol napríklad vytvoriť symbolický pietny priestor, venovaný pamiatke všetkých evanjelických farárov, pochovaných na tomto cintoríne.
 
Košický evanjelický cintorín zo 17. storočia patrí k dôležitým dokladom vývoja historických cintorínov na území Slovenska, a aj k významným pamiatkam mesta, k cintorínom, spájaným osobitne so slovenskou národnosťou. Je dokladom historickým a kultúrnym, dejinne spätým s evanjelickou cirkvou, s dejinami samotného mesta, a na základe tu pochovaných osobností aj so širším európskym regiónom. Je zároveň aj archeologickým náleziskom (hroby nikdy neboli exhumované, v čase zrušenia cintorína boli odstránené len nadzemné časti hrobov) nielen po zaniknutom cintoríne, ale predstavuje územie, kde sa v stredoveku mohli nachádzať prímestské osady. Dnes je táto zelená plocha aj súčasťou systému ekologickej stability - patrí medzi dôležité segmenty mestskej zelene s názvom „Park Žriedlová ulica“ (Park za sladovňou). Napriek tomu, že v 20. storočí cintorín pozvoľna pustol, ale stále existoval, až v 70-tych rokoch bol cielene ideologicky i stavebne zlikvidovaný zbagrovaním a zriadením akéhosi formálneho parku na jeho mieste. Došlo k odstráneniu všetkých nadzemných súčastí hrobov: hrobiek, krýpt a náhrobných kameňov bagrom, k zarovnaniu terénu, bez exhumácie hrobov, a potom nasledovalo už postupné miznutie memoriálnych epitafov náhrobných kameňov, ktoré ešte bager nechal v obvodovom múre cintorína. Zachovali sa tu (okrem spomínanej kaplnky) iba veľmi fragmentárne viditeľné zvyšky celého cintorína, časti obvodového múru i úlomky náhrobkov v ňom. Plocha zostala celé desaťročia neudržiavaná, premenená na spustnutý park, v dezolátnom stave, ohrozovaná nezáujmom ľudí, klimatickými i sociálnymi vplyvmi. Pustnutie pokračovalo napriek iniciatívam aktivistov pre ochranu zelene aj po roku 1989, avšak zánik hrozil najmä potom, čo evanjelici v roku 2006 tento pozemok predali. Predstavy o prípadnej plošnej zástavbe novým developerským projektom v lukratívnej polohe mesta oživila snahy verejnosti uchovať toto pietne miesto, aj keď stavebník prejavil snahu o opravu jedinej hrobky uprostred územia ... Boj „piety s komerciou“ o osud plochy cintorína trval niekoľko rokov. Vďaka za dlhoročné spoločné zápasy pri záchrane košického evanjelického cintorína patrí predovšetkým Štefanovi Eliášovi, Ladislavovi Rovinskému, Petrovi Neuwirthovi, Jozefovi Fabricimu, Paule Holotňákovej, Radoslavovi Gregovi, Michaele Kováčovej, Jane Kráľovej, Adamovi Gajdošovi, ale aj Theodorovi Sedgwickovi a Veľvyslanectvu Spojených štátov amerických v Bratislave, Dejepisnému spolku v Košiciach, spolku SAMOV Košice, spolku Csemadok v Košiciach, ako aj početným mediálnym spojencom i mnohým ďalším jednotlivcom. Výsledkom týchto snažení je skutočnosť, že mesto Košice v roku 2014 pozemok odkúpilo do vlastníctva mesta a stavebníkovi ponúkla ako náhradu iné vhodné stavebné pozemky. V súčasnosti má mesto snahu premeniť tento zanedbaný a ohrozený „diamant v hrude Košíc“ na tzv. Memoriálny park, kde by malo vzniknúť pre budúcnosť „zelené“ oddychové miesto so zachovaním a prezentáciou historickej i pietnej hodnoty. Komisia pamätihodností mesta Košice ako poradný orgán primátora s aktívnou účasťou Krajského pamiatkového úradu Košice ešte v r. 2012 v rámci snahy odvrátiť úplný zánik cintorína odsúhlasila jeho vyhlásenie za pamätihodnosť mesta, a vo februári 2015 jednohlasne odsúhlasila aj ideový návrh jeho záchrany a revitalizácie vo forme Memoriálneho parku (základná starostlivosť, kosenie, dokumentácia a inventarizácia, zameranie, projekt úprav, vytvorenie pamätných miest). Prvé náznaky záchrany sa už tohto roku dajú sledovať na mieste samom (priebežne na oficiálnej facebookovej stránke mesta – https://www.facebook.com/kosiceofficial/) . Ide o unikátne miesto s výrazným geniom loci, o najdlhšie užívaný predmestský vyšetristoročný cintorín (aj keď už bez aktuálnej pohrebnej funkcie), ktorý si zaslúži, aby sa zachoval aj pre ďalšie generácie.
 
Vnímajúc osobitne celoživotný vklad nedávno zosnulého košického historika - archivára Štefana Eliáša, ako najväčšieho znalca i bojovníka v tomto napokon úspešnom „protestantskom“ príbehu cintorína, možno vyjadriť jeho odkaz pre nás slovami Lincolna, ktoré povedal v Gettysburgu, a ktoré – aj pri spomienke na tu pochovaného amerického vojnového veterána majora Gálika - akoby sa hodili k povzbudeniu pre blízku budúcnosť - „Skôr my živí by sme sa mali odovzdať nedokončenej práci, v ktorej títo bojovníci tak vznešene pokročili. Skôr my živí by sme sa mali odovzdať veľkej úlohe, ktorá pred nami zostáva, – od týchto uctievaných mŕtvych by sme si mali vziať oddanosť k veci, pre ktorú oni sami ukázali oddanosť najväčšiu, – mali by sme sa pevne rozhodnúť, že títo nežili a neumreli nadarmo.“

Viac zaujímavých informácií v širších súvislostiach (v spolupráci s KPÚ) nájdete v článku Košice Korzár SME, videoreportáži TV Košice a najnovší (spolu)autorský dokument o košických evanjelikoch a ich cintoríne vo videoreportáži regionálnej TelKE.

Spracoval: Mgr. Juraj Gembický, KPÚ Košice – Mgr. Štefan Eliáš, Košice (in memoriam)

Fotografie: KPÚ Košice – dig. archív (J. Gembický, V. Sobota – 2006 / 2020); Štátny archív, Košice - fotofond (hist. fotografie cintorína); Archív ev. av. cirkvi – Košice; Súkr. fotoarchív J. Tancsáka, Košice; reprofoto

Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach Evanjelický cintorín v Košiciach
Stránkové hodiny PÚ SR centrum:

Pondelok
8:00 - 12:00 13:00 - 15:00

Streda
8:00 - 12:00 13:00 - 16:00

Podateľňa:
každý pracovný deň
8:00 - 15:00

Archív:
Pondelok až štvrtok
8:00 - 12:00 13:00 - 15:00 Piatok
8:00 - 12:00

Knižnica:
Pondelok až štvrtok
8:30 - 12:00 13:00 - 15:00 Piatok
8:30 - 12:00
Ilija, kostol sv. Egídia – detail románskeho portálu