SlovenskyEnglish RSS - Pamiatkový úrad Slovenskej republiky RSS - Elektronická úradná tabuľa

Dómsky dotyk Dürera (A. D. - 3-D: tri diela...k 550. narodeninám)

zverejnené: 20. mája 2021
aktualizované: 20. mája 2021
„Dobrý umelec je plný nápadov, a keby mohol žiť navždy, mohol by stále prinášať niečo nového.“ (Albrecht Dürer) 
 
Keby sme mohli (aj my) žiť navždy, stále by sme Vám prinášali niečo nového na našich stránkach. Keďže žijeme len malú pominuteľnú chvíľku z večnosti, tu a teraz, napadlo nás – kým tu ešte sme, objaviť pre Vás nanovo aspoň jeden zabudnutý obrazový 3-D príbeh v košickom Dóme sv. Alžbety. Netušili sme, že to budú také prekvapivé a fascinujúce pamiatkárske i muzeálne dotyky - či spojenia, a to dokonca s naším svetoznámym majstrom, narodeným presne pred 550 rokmi ...
 
Na počiatku stálo zvedavé pátranie, inšpirované reštaurovaním neskororenesančného nástenného epitafu rodiny Reinerovej zo 17. storočia - dielo neznámeho autora, snáď jediná zachovaná protestantská pamiatka v našej košickej „katolíckej klenotnici umenia“. Ako súčasť tohto sochársko – výtvarného náhrobku (hnuteľnej národnej kultúrnej pamiatky s číslom 5349/1-4 v Ústrednom zozname pamiatkového fondu) bol tu ešte donedávna zakomponovaný aj nenápadný menší obraz – olejomaľba na plátne s motívom „Bičovania Krista“ z prvej polovice 17. storočia. Ten sa napokon po objave pôvodnej ornamentálnej nástennej výmaľby na stene epitafu pod ním vo finále „premiestnil“ (bez reštaurovania) do dobre stráženého dómskeho klenódia. Vďaka cirkevnému historikovi Vojtechovi Wickovi je už od r. 1936 z jeho monografie o katedrále známe, že - “toto je jediný epitaf, ktorý zo starých náhrobkov dómu pri reštaurácii v dóme ponechali. Ostatné umiestnili na bokoch kaplnky sv. Michala, veže sv. Urbana a vo Východoslovenskom múzeu. Na tomto pomníku vidíme obraz Bičovania Krista, nad ktorým medzi dvoma stĺpmi stojí socha ukrižovaného Spasiteľa. Na atike, spočívajúcej na stĺpoch, stojí socha Ježiša so zemeguľou medzi dvoma sediacimi anjelmi. (...)“ Vďaka identifikovaným erbom, ktoré sú súčasťou náhrobku, zas vieme, že patria o. i. rodine Schubartovcov, a hlavne Reinerovcov, ktorých člen Melichar bol dokonca viackrát richtárom Košíc v rokoch 1598 - 1605, a neskôr aj finančným radcom sedmohradského kniežaťa Gabriela Bethlena. Nás však tentokrát najviac zaujal práve nenápadný obraz, ktorý v sebe skrýva akúsi výzvu. Nie je totiž jediným maliarskym dielom s týmto motívom, s kompozíciou, ba i s podobným určením, ktoré (by) bolo tiež pôvodnou súčasťou dómskeho interiéru v priebehu storočí. Zistili sme, že tu existujú najmenej tri „košické“ verzie s výjavom Bičovania – a všetky tri pochádzajú z Dómu, pričom každá z iného storočia.
 
V zbierkach Východoslovenského múzea v Košiciach (VSM) vo fonde umenia dnes nájdeme pod inventárnym číslom S-172 najmladšiu z nich – olejomaľbu na plátne (s rozmermi 137,5 x 116 cm, po reštaurovaní nažehlenú na nové plátno), bez autorského signovania, datovanú pravdepodobne do prvej polovice 18. storočia (resp. podľa najnovšieho katalogizačného listu - do rokov 1750 - 1780). Ide o dielo neznámeho (košického?) kopistu nezanedbateľnej úrovne, zakúpené múzeom od súkromného vlastníka pred vyše päťdesiatimi rokmi. Podľa zistení Antona C. Glatza (v Katalógu gotického umenia z košických zbierok, VSM Košice – SNG Bratislava 1995, na str. 102) tento dnes už „muzeálny“ obraz Bičovania Krista kopíruje dosť dôsledne (s výnimkou figúry Krista s manieristicky predĺženými rukami a horných oblúkov architektúry) ďalšiu inú - staršiu rovnomennú - tabuľu (s rozmermi 205 x 143 cm), datovanú až do roku 1522, a pôvodne pochádzajúcu tiež z chrámu sv. Alžbety v Košiciach. V roku 1910 tento najstarší – pôvodný originál - získali najprv do zbierok košického múzea, kde ho evidovali pod inventárnym číslom 94/1910. Údajne sa našiel v dómskom sklade haraburdia. Ešte v tom istom roku tento obraz začal reštaurovať Sebestyén (Junga) Endrődi (1862 – 1927), vojak, maliar a reštaurátor, ktorého príbeh by si tu zaslúžil aj vlastnú prezentáciu. Pod zámienkou reštaurovania obraz odviezli do Budapešti, odkiaľ sa späť do Košíc už ale nikdy nevrátil. V súčasnosti je v Maďarskej národnej galérii v Budapešti (MNG), evidovaný pod ev. číslom 55912 (materiál tabule: smrek; technika: tempera, zlato, olej; v starom premaľovanom ráme; s novšou parketážou a s konzervátorským zásahom). Podľa publikovaných úvah táto veľká závesná tabuľa mohla byť zrejme tiež súčasťou epitafu, aj keď, žiaľ, nie je známe, a ani potvrdené jej presné umiestnenie v interiéri Dómu, ba ani príbeh jej putovania. Je ale zrejmé, že v priebehu storočí tento rozmerný obraz viackrát kopírovali, ako o tom svedčí aj jeho štylizovaná drobná verzia na Reinerovskom epitafe zo 17. storočia. Aj jeho najmladšia verzia v košickom múzeu je tiež (podľa Glatza) - „...príkladom zotrvávania a príťažlivosti tradičných ikonografických tém a námetov, sformulovaných gotickým umením v období reformácie i rekatolizácie. Niektoré stanovené ikonografické schémy sa takto udržiavali hlboko do 18. storočia. Možno, že maliar, ktorý namaľoval tento obraz, tabuľu z r. 1522 opravoval.“ Na tomto mieste by bolo pre ctihodného čitateľa zaujímavé podrobne si porovnať všetky tri zachované obrazové verzie (v priloženej fotogalérii), a hľadať vzájomné zhody i rozdiely - („nájdi 10 rozdielov !“). Ak sa vrátime ešte na chvíľu k prvotnej predlohe: krátke katalógové spracovanie autentického obrazu zo strany maďarských kolegov (z r. 2008) o. i. uvádza, že na obraze bola zachytená aj časť veľmi fragmentárneho trojriadkového latinského nápisu (v časti obrazu „pod nohou Krista“, kde je tabuľa palimpsestom - na motíve tabuľky úplne dolu), v znení – „ Hanc imaginem... 1522 / ...renovavit ....../ 16..../ ......17 ...“ V 17. storočí a čiastočne v 18. storočí túto tabuľu výrazne premaľovali (Dénes Radocsay uvádza presné roky – 1690 a 1753, zrejme od-čítateľné z nápisu). Figúry bičujúcich drábov majú vďaka premaľbe kostýmy a účesy s módnymi prvkami 17. storočia. (pozn: na košickej muzeálnej – mladšej - verzii sú zas na tvárach drábov výrazné vrásky, maľované pastózne). Treba tiež dodať, že obraz prešiel aj viacerými sondážami a zásahmi aj v 20. storočí, ktoré ale, žiaľ, nepriniesli dostatok uspokojivého poznania o rozsahu zachovania, presahoch či prelínaniach jeho prvotnej (stredovekej) podoby s následnými premaľbami, prídavkami a zmenami, skôr vniesli do príbehu ďalšie otázniky. Čo je ale najzaujímavejšie (podľa Glatza, aj podľa starších maďarských autorov) - ako vzor pre originálnu tabuľu z roku 1522 použil jej autor práve drevorez Albrechta Dürera (B.33), pochádzajúci z obdobia okolo roku 1509 z jeho cyklu „Veľké pašie“, a takisto využil ako predlohu aj jeho medirytinu Bičovanie (B.8) z roku 1512, pričom upozorňujeme, že toto naše dómske dielko vzniklo ešte počas života samotného majstra (!). Z uvedených inšpiračných grafických predlôh vychádza predovšetkým kompozícia postavy drába z ľavého okraja a čiastočne i postáv v pozadí. Ako najnovšie poznamenala historička umenia Anna Ridovics z Budapešti – „Kompozičná inovácia majstra košického obrazu z roku 1522 spočíva v tom, že Ježiš tu hľadí von z obrazu. Ide o veľmi dôležitý moment ! Cítime sa (ako diváci, pozorovatelia) trochu nepríjemne – ako by sme boli spoluzodpovední za ten zločin, tiež ako hriešnici – a v rovnakej chvíli môžeme nadviazať kontakt s ním v súcitnej spoluúčasti.“
 
A tak aj v Košiciach sa vďaka tejto doslova oprášenej a znovuobjavenej „Dómskej stope“ a prostredníctvom nej sa dotýkajúc legendárneho majstra „A. D.“ naprieč storočiami - vydávame v našom pátraní po jeho ďalších – tentokrát grafických stopách predlôh či súvislostí. Bol totiž aj jedným z prvých umelcov, ktorí začali vo voľnom umení pracovať aj s grafickými technikami, a tak svoje diela rozmnožovali, aby boli prístupné širšej verejnosti. Historikmi je Albrecht Dürer považovaný za „otca grafiky“. Sám sa najprv vyučil za zlatníka v otcovej dielni, no inklinoval viac k maliarstvu. Až neskôr využil svoje remeselné zručnosti zlatníka - v drevorezoch a prvých hĺbkotlačových rytinách do železa a medi na reprodukovanie vlastných predlôh. A práve v „zabudnutých“ depozitároch múzeí sa nachádza množstvo takýchto zachovaných grafických listov aj od umelca samotného, a patrí medzi ne aj Východoslovenské múzeum v Košiciach, ktoré Dürerove grafiky už viackrát prezentovalo na svojich výstavách doma i v zahraničí, aj s grafikami jeho súčasníkov. Zbierky košického múzea sa od jeho vzniku budovali prevažne darmi, odkazmi, zberom a nákupmi. V čase národného romantizmu koncom 19. storočia to boli predovšetkým dary, ktoré dali základ súčasnému, viac ako polmiliónovému zbierkovému fondu. Jedným z najväčších prírastkov bol testamentárny odkaz Imricha Henszlmanna z roku 1888. Henszlmann sa sa narodil ako syn košického mešťana a úspešného obchodníka, ale svoje poslanie našiel vo formovaní inštitucionalizovanej ochrany uhorských pamiatok, a pritom sa stal aj jedným zo zakladateľov Hornouhorského múzejného spolku v Košiciach, predchodcu terajšieho múzea. Hoci Henszlmann pôvodne vyštudoval medicínu, naplno sa venoval histórii umenia, architektúry a archeológii - a hlavne záchrane pamiatok. Napísal prvú odbornú monografiu o stredovekom chráme v Uhorsku – o košickom Dóme. Svoju knižnicu i zbierku výtvarných diel a artefaktov odkázal košickému múzeu. Aj napriek zlomku identifikovaných diel z tejto pozostalosti sú v bohatej zbierke zastúpení umelci svetového mena, dokladujúc vývoj tvorby v známych grafických školách Talianska, Nemecka, Francúzska v období od 15. do 18. storočia. Imrich Henszlmann sám v roku 1843 vydal aj štúdiu o Albrechtovi Dürerovi, v ktorej vyzdvihol jeho nezastupiteľné miesto v renesančnom umení. Považoval tiež za dôležité zhromaždiť existujúce diela jeho grafickej tvorby. Vo svojej zberateľskej činnosti Henszlmann získal nielen jeho originálne diela, a aj neskoršie dotlače z pôvodných štočkov, ale nepohrdol ani kópiami od jeho súčasníkov a reprodukciami z 19. storočia. O pôvode a spôsobe zhromaždenia celej grafickej zbierky Henszlmanna môžeme uvažovať len hypoteticky na základe jeho bohatej korešpondencie s kníhkupcami a antikvariátmi v Budapešti, Viedni, a iných umeleckých strediskách, keďže aj bohatá korešpondedncia je súčasťou zbierok Východoslovenského múzea. Veľkú časť diel si určite priniesol zo svojich ciest a študijných pobytov v Rakúsku, Nemecku, Taliansku, Francúzsku a Anglicku. V pohnutých rokoch vojny sa mnohé výtvarné diela stratili alebo zničili, alebo ich z košického múzea preradili do iných múzeí a galérií. Napr. v roku 1919 spolu s inými zbierkovými predmetmi a inventárnymi knihami previezli do Múzea krásnych umení v Budapešti práve aj časť grafickej zbierky. Prostredníctvom Ministerstva školstva a kultúry sa v roku 1968 späť do Košíc napokon vrátilo 294 grafických listov. V zbierkových fondoch Východoslovenského múzea sú aj v súčasnosti diela viacerých autorov, ktoré môžeme zaradiť k pokladom európskeho umenia (so zastúpením mien ako Albrecht Dürer, Albrecht Altdorfer, Marcantonio Raimondi, Hans a Barthel Behamovci a. i). Významnosť takéhoto rozsiahleho daru, ktorý sa stal základom pre budovanie Obrazárne Hornouhorského Rákócziho múzea a neskôr fondu grafiky Východoslovenského múzea, spočíva aj v nepriamom impulze, ktorý „vyprovokoval“ ďalších zberateľov (následné dary košického biskupa Zsigmunda Bubicsa, grófa Dessewffyho a iných). Ešte v roku 1904 riaditeľ múzea József Mihalik v katalógu  k výstave „Albrecht Dürer a jeho umenie“ (z pozostalosti I. Henszlmanna) spomína počet 3000 kusov ! K súčasnosti sa porovnávaním podarilo identifikovať podľa tzv. Denníka rytín a obrazov nateraz 325 grafických listov z tejto zbierky.
 
Večne živý majster Albrecht Dürer nás ešte môže - aj v Košiciach - niečím novým prekvapiť..., a snáď aj my Vás spolu s ním... (Nateraz: k 21. máju – aspoň všetko najlepšie k 550. narodeninám, Majstre !)

Albrecht Dürer (21. máj 1471, Norimberg – † 6. apríl 1528 ), ktorého 550. výročie narodenia si pripomíname práve 21. mája v tomto roku, je nesporne najvýraznejšia postava umenia renesancie v zaalpských krajinách. Narodil sa v Norimbergu, v rodine zlatníckeho majstra, pochádzajúceho z Uhorska. Predovšetkým jeho zásluhou sa stali techniky medirytiny a drevorezu samostatnými umeleckými druhmi. Medzi prvými majstrami začal experimentovať a používať techniku leptu, pričom vychádzal zo skúseností svojej zlatníckej profesie a jej vlastnej nielistickej technike zdobenia. Jeho prvé lepty boli realizované na železných doskách. Po svojich učňovských rokoch, v dielni svojho otca a neskôr v dielni maliara a rytca Michaela Wohlgemuta a Martina Schongauera, a po študijných cestách v Taliansku a Nizozemsku sa presadil na tú dobu avantgardným prejavom - spojením talianskej patetickosti vo figurálnych kompozíciách s poetickým, ale realistickým pohľadom na krajinu a priestorovú perspektívu, typickým pre nizozemské maliarstvo. Týmto vniesol do nemeckej grafiky, s jej starými prúdmi ornamentálneho cítenia, ideálnu syntézu týchto prvkov. Drevorez, ktorý bol svojou podstatou najbližší nemeckému umeniu, povýšil Dürer na umenie prístupné a obracajúce sa k najširším masám. Okrem množstva voľných listov s biblickými a svetskými výjavmi vytvoril niekoľko veľkých súborov. Tieto obrazom prerozprávavali evanjeliá a voľne sa šírili po celej Európe prostredníctvom kupcov, mníchov. Vôbec prvým bola Apokalypsa sv. Jána z roku 1498 s textom tzv. Deviatej nemeckej biblie na zadnej strane. Neskoršie reprinty boli aj v latinčine (1511), alebo bez textu. V tom istom roku, keď dokončil posledné listy tohto súboru, začal pracovať na ďalšom, na cykle výjavov zo života Krista – Veľké pašie. Okrem spomínaného ilustroval niekoľko modlitebných kníh, Loď bláznov od Branta, Terentinove Komédie, Lutherove spisy a podobne.

„ Prial by som si tu zapáliť malý oheň. Keď každý z nás prispeje svojím dokonalým umením, tak (...) rozdúchame oheň, ktorý osvieti celý svet.“ Albrecht Dürer


Viac zaujímavého čítania a nazerania k téme (A. D.) viď tu:
https://www.nytimes.com/interactive/2020/09/25/arts/durer-self-portrait.html
p.s. medirytina (B.8) z r. 1512 od A. Dürera slúžiaca ako jedna z predlôh košického obrazu k nahliadnutiu tu - https://www.metmuseum.org/art/collection/search/391353

Autori: Mgr. Ivan Havlice (VSM Košice) - Mgr. Juraj Gembický (KPÚ Košice)

Fotografie / grafiky (zdroje) - autori: archív VSM Košice – foto /grafiky č. 009, 011 – 015; foto č. 006, 008 – Gabriel Bodnár (Košice); foto č. 002, 004, 007 – dig. archív KPÚ Košice; foto č. 003 – ALU SNK Martin; foto č. 001, 005 – reprofoto; foto č. 010 – reprofoto / katalóg: Mikó, Á. – Verő, M. – Jávor, A.: Mátyás király öröksége, Késő reneszánsz művészet Magyarországon (16.-17. sz). MNG Budapest 2008, s. 173
 

Albrecht Dürer, dotyk s majstrom Albrecht Dürer, dotyk s majstrom Albrecht Dürer, dotyk s majstrom Albrecht Dürer, dotyk s majstrom Albrecht Dürer, dotyk s majstrom Albrecht Dürer, dotyk s majstrom Albrecht Dürer, dotyk s majstrom Albrecht Dürer, dotyk s majstrom Albrecht Dürer, dotyk s majstrom Albrecht Dürer, dotyk s majstrom Albrecht Dürer, dotyk s majstrom Albrecht Dürer, dotyk s majstrom Albrecht Dürer, dotyk s majstrom Albrecht Dürer, dotyk s majstrom Albrecht Dürer, dotyk s majstrom
Stránkové hodiny PÚ SR centrum:

Pondelok
8:00 - 12:00 13:00 - 15:00

Streda
8:00 - 12:00 13:00 - 16:00

Podateľňa:
každý pracovný deň
8:00 - 15:00

Archív:
Pondelok až štvrtok
8:00 - 12:00 13:00 - 15:00 Piatok
8:00 - 12:00

Knižnica:
Pondelok až štvrtok
8:30 - 12:00 13:00 - 15:00 Piatok
8:30 - 12:00
Ilija, kostol sv. Egídia – detail románskeho portálu