Farský
Kostol Božského Srdca Ježišovho v Partizánskom patrí k najhodnotnejším
sakrálnym stavbám modernej architektúry na Slovensku a jeho význam si
čoraz viac uvedomuje aj široká verejnosť. Neprebádanou kapitolou však
stále zostáva jeho rozsiahle sochárske dotvorenie, ktoré v rokoch 1947 –
1950 vytvoril mladý talentovaný sochár Tibor Bartfay.
Kostol Božského Srdca Ježišovho v Partizánskom patrí k najhodnotnejším
sakrálnym stavbám modernej architektúry na Slovensku a jeho význam si
čoraz viac uvedomuje aj široká verejnosť. Neprebádanou kapitolou však
stále zostáva jeho rozsiahle sochárske dotvorenie, ktoré v rokoch 1947 –
1950 vytvoril mladý talentovaný sochár Tibor Bartfay.
Neprebádanou,
pretože doba, v ktorej sochár na dielach pracoval, bola určovaná
predovšetkým nástupom nového totalitného režimu, nepriateľského voči
náboženstvám a cirkvám. Aj preto bolo lepšie urobiť prácu a nenechávať o
nej priveľa písomných dokladov. Napriek tomu sa Tibor Bartfay dostal do
problémov a aj počas štyridsiatich rokov trvania tohto režimu, keď
prežíval hlavnú časť svojho profesionálneho života, nesmel svoju prvú
veľkú realizáciu v Partizánskom prezentovať. A mlčali aj historici
umenia, ktorí o sochárovi v tom čase písali.
pretože doba, v ktorej sochár na dielach pracoval, bola určovaná
predovšetkým nástupom nového totalitného režimu, nepriateľského voči
náboženstvám a cirkvám. Aj preto bolo lepšie urobiť prácu a nenechávať o
nej priveľa písomných dokladov. Napriek tomu sa Tibor Bartfay dostal do
problémov a aj počas štyridsiatich rokov trvania tohto režimu, keď
prežíval hlavnú časť svojho profesionálneho života, nesmel svoju prvú
veľkú realizáciu v Partizánskom prezentovať. A mlčali aj historici
umenia, ktorí o sochárovi v tom čase písali.
Je
veľkým šťastím, že niekoľko sochárových spomienok na prácu pre kostol v
Partizánskom pomohol v pamätiach zaznamenať jeho priateľ, žurnalista
Ján Čomaj, dcéra Halina Bártfayová či režisér Miroslav Cimerman v
dokumentárnom filme Hmota a čas Tibora Bartfaya.
veľkým šťastím, že niekoľko sochárových spomienok na prácu pre kostol v
Partizánskom pomohol v pamätiach zaznamenať jeho priateľ, žurnalista
Ján Čomaj, dcéra Halina Bártfayová či režisér Miroslav Cimerman v
dokumentárnom filme Hmota a čas Tibora Bartfaya.
Sochára si vybral architekt
Tibora
Bartfaya postavili pred výtvarne aj časovo náročnú úlohu zrealizovať
rozsiahle sochárske dotvorenie novostavby kostola v Baťovanoch – pre
hlavný oltár to mala byť dominantná trojmetrová socha Ježiša Krista a
rad menších figúr dvanástich apoštolov. Pre dva bočné oltáre reliéfy
Svätej rodiny a Snímania z kríža, plastika Krista pre Boží hrob, ďalej
štrnásť reliéfov Krížovej cesty v životnej veľkosti. V exteriéri zase
symboly štyroch evanjelistov nad hlavným vstupom a Ducha svätého nad
zadným vchodom do kostola. Všetko malo byť urobené približne za dva a
pol roka, do plánovaného slávnostného vysvätenia kostola.
Tibora
Bartfaya postavili pred výtvarne aj časovo náročnú úlohu zrealizovať
rozsiahle sochárske dotvorenie novostavby kostola v Baťovanoch – pre
hlavný oltár to mala byť dominantná trojmetrová socha Ježiša Krista a
rad menších figúr dvanástich apoštolov. Pre dva bočné oltáre reliéfy
Svätej rodiny a Snímania z kríža, plastika Krista pre Boží hrob, ďalej
štrnásť reliéfov Krížovej cesty v životnej veľkosti. V exteriéri zase
symboly štyroch evanjelistov nad hlavným vstupom a Ducha svätého nad
zadným vchodom do kostola. Všetko malo byť urobené približne za dva a
pol roka, do plánovaného slávnostného vysvätenia kostola.
Sochár si na ponuku zaspomínal vo svojich pamätiach: „Podľa
Karfíkovoho projektu dokončili práve kostol v Baťovanoch. A on ma
poveril jeho výtvarným dotvorením. Keď som prišiel do Partizánskeho,
lebo sa mesto už tak volalo, farár Dr. Zaťko mi otvoril dvere chrámu a
povedal: Rozhliadnite sa, mládenče. A môžete začať.“
Karfíkovoho projektu dokončili práve kostol v Baťovanoch. A on ma
poveril jeho výtvarným dotvorením. Keď som prišiel do Partizánskeho,
lebo sa mesto už tak volalo, farár Dr. Zaťko mi otvoril dvere chrámu a
povedal: Rozhliadnite sa, mládenče. A môžete začať.“
Okolnosti
výberu sochára a stretnutia Tibora Bartfaya s Vladimírom Karfíkom dnes
už nepoznáme. Rozhodnutie hľadať talentovaného tvorcu v radoch
začínajúcich mladých sochárov však mohla súvisieť s nedostatkom
prostriedkov na dostavbu kostola, keďže sa v ťažkej povojnovej situácii
musela firma Baťa, ktorá stavbu financovala, v rámci Dvojročného
hospodárskeho plánu obnovy sústrediť na iné úlohy. Stavbu po celý čas
realizovala samotná farnosť. Rodina Bártfayovcov z Nitry bola vďaka
viacerým významným realizáciám Tiborovho otca Júliusa Bártfaya pre
cirkev známa a tešila sa dobrému menu. Július patril do úzkeho kruhu
prvých osobností slovenského moderného sochárstva. Talent po ňom
nepochybne zdedil aj syn, čo sa prejavilo už na prvých prácach, ktoré
popri otcovi realizoval v Nitre. V tom čase navštevoval Akadémiu
výtvarných umení v Prahe. Oproti spolužiakom však už bol o niečo starší a
skúsenejší, pretože pokračoval v štúdiu, ktoré začal v Budapešti a
musel ho prerušiť kvôli II. svetovej vojne. Tibor Bartfay sa teda mohol
predstaviteľom farnosti javiť ako vhodný kandidát, a preto posunuli jeho
meno architektovi.
výberu sochára a stretnutia Tibora Bartfaya s Vladimírom Karfíkom dnes
už nepoznáme. Rozhodnutie hľadať talentovaného tvorcu v radoch
začínajúcich mladých sochárov však mohla súvisieť s nedostatkom
prostriedkov na dostavbu kostola, keďže sa v ťažkej povojnovej situácii
musela firma Baťa, ktorá stavbu financovala, v rámci Dvojročného
hospodárskeho plánu obnovy sústrediť na iné úlohy. Stavbu po celý čas
realizovala samotná farnosť. Rodina Bártfayovcov z Nitry bola vďaka
viacerým významným realizáciám Tiborovho otca Júliusa Bártfaya pre
cirkev známa a tešila sa dobrému menu. Július patril do úzkeho kruhu
prvých osobností slovenského moderného sochárstva. Talent po ňom
nepochybne zdedil aj syn, čo sa prejavilo už na prvých prácach, ktoré
popri otcovi realizoval v Nitre. V tom čase navštevoval Akadémiu
výtvarných umení v Prahe. Oproti spolužiakom však už bol o niečo starší a
skúsenejší, pretože pokračoval v štúdiu, ktoré začal v Budapešti a
musel ho prerušiť kvôli II. svetovej vojne. Tibor Bartfay sa teda mohol
predstaviteľom farnosti javiť ako vhodný kandidát, a preto posunuli jeho
meno architektovi.
Sochárove
pamäti vypovedajú aj o veľkom rešpekte, ktorý voči tejto ponuke
pociťoval. Ako s prvým sa iste radil so svojím veľkým umeleckým vzorom
– otcom, a následne s druhou veľkou osobnosťou sochárstva, ktorá ho v
tom čase významne formovala, s pražským profesorom, sochárom Karlom
Pokorným: „Kým som sa rozhodoval, išiel som za svojim profesorom.
Karel Pokorný – aj dnes mám tú chvíľu pred očami – mlčky stál v celej
svojej dôstojnosti. Potom prikývol: Delej, hochu.“
pamäti vypovedajú aj o veľkom rešpekte, ktorý voči tejto ponuke
pociťoval. Ako s prvým sa iste radil so svojím veľkým umeleckým vzorom
– otcom, a následne s druhou veľkou osobnosťou sochárstva, ktorá ho v
tom čase významne formovala, s pražským profesorom, sochárom Karlom
Pokorným: „Kým som sa rozhodoval, išiel som za svojim profesorom.
Karel Pokorný – aj dnes mám tú chvíľu pred očami – mlčky stál v celej
svojej dôstojnosti. Potom prikývol: Delej, hochu.“
V
kontexte Najsvätejšieho Srdca Ježišovo, ktorému bol kostol zasvätený,
bolo nevyhnutné nájsť najvhodnejšie zobrazenie postavy Ježiša. Aj v
tomto ohľade pomohol Tiborovi Bartfayovi jeho pedagóg: „Vysvetľoval
mi, ako by si on predstavoval Kristov postoj na hlavnom oltári. Vystúpil
na pódium. Roztvoril náruč, mierne nahnutný dopredu. Priamo som cítil,
ako volá ľudí k sebe, ako ich zároveň víta i objíma.“
kontexte Najsvätejšieho Srdca Ježišovo, ktorému bol kostol zasvätený,
bolo nevyhnutné nájsť najvhodnejšie zobrazenie postavy Ježiša. Aj v
tomto ohľade pomohol Tiborovi Bartfayovi jeho pedagóg: „Vysvetľoval
mi, ako by si on predstavoval Kristov postoj na hlavnom oltári. Vystúpil
na pódium. Roztvoril náruč, mierne nahnutný dopredu. Priamo som cítil,
ako volá ľudí k sebe, ako ich zároveň víta i objíma.“
Takéto
stvárnenie má pravdepodobne základ v podobe Spasiteľa v zjaveniach
Édith Royerovej, ktoré od druhej polovice 19. storočia ovplyvňovali
nielen úctu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ale aj ikonografiu
náboženských obrazov vytváraných k tejto úcte. Umiestnením trojmetrovej
postavy Ježiša na hlavnom oltári vytvoril sochár príležitosť na neustále
utváranie nových živých obrazov osobného dialógu každého
prichádzajúceho jednotlivca s Ježišom v pôsobivom tichu puristického
liturgického priestoru kostola.
stvárnenie má pravdepodobne základ v podobe Spasiteľa v zjaveniach
Édith Royerovej, ktoré od druhej polovice 19. storočia ovplyvňovali
nielen úctu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ale aj ikonografiu
náboženských obrazov vytváraných k tejto úcte. Umiestnením trojmetrovej
postavy Ježiša na hlavnom oltári vytvoril sochár príležitosť na neustále
utváranie nových živých obrazov osobného dialógu každého
prichádzajúceho jednotlivca s Ježišom v pôsobivom tichu puristického
liturgického priestoru kostola.
Ocenená študentská práca
Mladý
sochár sa pokúšal prácu pre kostol v Partizánskom čo najviac zosúladiť a
zefektívniť s prebiehajúcim riadnym štúdiom na akadémii. Okrem veľkosti
objednávky a krátkeho času, za ktorý ju mal zrealizovať, mu
komplikovalo situáciu aj časté cestovanie a práca na viacerých miestach,
vrátane otcovho sochárskeho ateliéru v Nitre. Je preto celkom
pochopiteľné, že na jednom z reliéfov Krížovej cesty – Veronike podávajúcej Ježišovi šatku – zároveň pracoval aj ako na ročníkovej práci.
sochár sa pokúšal prácu pre kostol v Partizánskom čo najviac zosúladiť a
zefektívniť s prebiehajúcim riadnym štúdiom na akadémii. Okrem veľkosti
objednávky a krátkeho času, za ktorý ju mal zrealizovať, mu
komplikovalo situáciu aj časté cestovanie a práca na viacerých miestach,
vrátane otcovho sochárskeho ateliéru v Nitre. Je preto celkom
pochopiteľné, že na jednom z reliéfov Krížovej cesty – Veronike podávajúcej Ježišovi šatku – zároveň pracoval aj ako na ročníkovej práci.
Vzhľadom
na čas a rozpočet, bolo celé sochárske dotvorenie kostola realizované
iba v sadre. Reliéfy, zobrazujúce jednotlivé zastavenia Krížovej cesty
sú osadené po obvode halového liturgického priestoru, nad rímsou s
neónovým osvetlením, ktoré zdola osvetľuje jednotlivé postavy a vrhanými
tieňmi ešte viac dramatizuje výjavy Kristovho utrpenia. Práve na nich
je najviac poznať, ako si mladý sochár v rámci realistického
zobrazovania hľadal vlastné autorské riešenia. Niektoré zo zastavení sú
oproti iným vytvorené precíznejšie a s väčšou autorskou sebaistotou.
Spravidla ide o najkľúčovejšie a tak aj častejšie umelecky stvárňované
výjavy s tradičnou ikonografiou, pri ktorých mal sochár možnosť študovať
viacero dostupných predlôh. V nich obdivuhodne zvládol výstavbu
expresívnych výrazov tvárí, nahého ľudského tela aj bohato nariasených
rúch. Samotná tvár Krista sa pri jednotlivých zastaveniach môže javiť
odlišne, takmer, ako by ju vytvárali viacerí autori. V prípade
zobrazenia z profilu má blízko k rukopisu Karla Pokorného (napr. v
porovnaní s reliéfmi Útok, Obrana, Umieranie a Smrť a obeta v interiéri Národného pamätníka V Prahe na Vítkove, 1936 – 1938). V Kristovej smrti na kríži,
teda vrcholnom výjave celých pašií, sa zase sochár podľa všetkého
inšpiroval otcovou prácou, Ukrižovaným na náhrobku prepošta Štefana
Kondora na Mestskom cintoríne v Nitre (1935). V celej Krížovej ceste je
citeľný aj Bartfayov neskrývaný obdiv ku klasickému antickému sochárstvu
a dielu renesančného sochára Michelangela (napr. v XIII. zastavení,
ktoré je vlastne parafrázou známej Michelangelovej Piety).
na čas a rozpočet, bolo celé sochárske dotvorenie kostola realizované
iba v sadre. Reliéfy, zobrazujúce jednotlivé zastavenia Krížovej cesty
sú osadené po obvode halového liturgického priestoru, nad rímsou s
neónovým osvetlením, ktoré zdola osvetľuje jednotlivé postavy a vrhanými
tieňmi ešte viac dramatizuje výjavy Kristovho utrpenia. Práve na nich
je najviac poznať, ako si mladý sochár v rámci realistického
zobrazovania hľadal vlastné autorské riešenia. Niektoré zo zastavení sú
oproti iným vytvorené precíznejšie a s väčšou autorskou sebaistotou.
Spravidla ide o najkľúčovejšie a tak aj častejšie umelecky stvárňované
výjavy s tradičnou ikonografiou, pri ktorých mal sochár možnosť študovať
viacero dostupných predlôh. V nich obdivuhodne zvládol výstavbu
expresívnych výrazov tvárí, nahého ľudského tela aj bohato nariasených
rúch. Samotná tvár Krista sa pri jednotlivých zastaveniach môže javiť
odlišne, takmer, ako by ju vytvárali viacerí autori. V prípade
zobrazenia z profilu má blízko k rukopisu Karla Pokorného (napr. v
porovnaní s reliéfmi Útok, Obrana, Umieranie a Smrť a obeta v interiéri Národného pamätníka V Prahe na Vítkove, 1936 – 1938). V Kristovej smrti na kríži,
teda vrcholnom výjave celých pašií, sa zase sochár podľa všetkého
inšpiroval otcovou prácou, Ukrižovaným na náhrobku prepošta Štefana
Kondora na Mestskom cintoríne v Nitre (1935). V celej Krížovej ceste je
citeľný aj Bartfayov neskrývaný obdiv ku klasickému antickému sochárstvu
a dielu renesančného sochára Michelangela (napr. v XIII. zastavení,
ktoré je vlastne parafrázou známej Michelangelovej Piety).
Popri
Ježišovi z hlavného oltára a vybraných výjavoch z Krížovej cesty patrí k
vrcholným momentom celého súboru aj trojmetrový reliéf Snímania z kríža
z oltára v bočnej kaplnke po pravej strane svätyne. Reliéf sa nachádza
nad menzou s Božím hrobom, do ktorého Bartfay taktiež vytvoril plastiku
Krista v životnej veľkosti s obdivuhodne zvládnutým posmrtným výrazom.
Reliéf so scénou Snímania z kríža, ktorý mu tematicky predchádza,
prezrádza inšpirácie renesančným a sčasti snáď aj stredoeurópskym
neskorogotickým sochárstvom. Rozsiahlejšia kompozícia, v ktorej sú okrem
Panny Márie, Márie Magdalény a evanjelistu Jána prítomní aj člen
židovskej veľrady Jozef z Arimatie a farizej Nikodém, dokladá dôsledné
naštudovanie a premyslený ikonografický program celého sochárskeho
dotvorenia, za ktorým pravdepodobne ako ideový konceptor mohol stáť
intelektuálne založený správca farnosti Matej Zaťko, známy aj svojim
vzťahom k výtvarnému umeniu.
Ježišovi z hlavného oltára a vybraných výjavoch z Krížovej cesty patrí k
vrcholným momentom celého súboru aj trojmetrový reliéf Snímania z kríža
z oltára v bočnej kaplnke po pravej strane svätyne. Reliéf sa nachádza
nad menzou s Božím hrobom, do ktorého Bartfay taktiež vytvoril plastiku
Krista v životnej veľkosti s obdivuhodne zvládnutým posmrtným výrazom.
Reliéf so scénou Snímania z kríža, ktorý mu tematicky predchádza,
prezrádza inšpirácie renesančným a sčasti snáď aj stredoeurópskym
neskorogotickým sochárstvom. Rozsiahlejšia kompozícia, v ktorej sú okrem
Panny Márie, Márie Magdalény a evanjelistu Jána prítomní aj člen
židovskej veľrady Jozef z Arimatie a farizej Nikodém, dokladá dôsledné
naštudovanie a premyslený ikonografický program celého sochárskeho
dotvorenia, za ktorým pravdepodobne ako ideový konceptor mohol stáť
intelektuálne založený správca farnosti Matej Zaťko, známy aj svojim
vzťahom k výtvarnému umeniu.
Dôkazom, že sa mladý sochár s náročnou objednávkou vyrovnal na vysokej úrovni bolo aj to, že za spomínaný reliéf Veronika podáva Kristovi šatku získal v roku 1948 na výročnej výstave Akadémie výtvarných umení v Prahe čestné uznanie odbornej komisie.
Werich v ateliéri
Počas štúdií v Prahe sa Tibor Bartfay zoznámil aj so známym československým hercom Janom Werichom: „Na
svojich potulkách nočnou Prahou som veľmi často zablúdil do hereckých a
filmárskych partií, nebol teda problém sa tu s ním stretnúť. Neviem
prečo, ale Werich si ma obľúbil, niekoľkokrát si dal so mnou v oných
putikách rande, dokonca ma dva či tri razy pozval aj na obed. (…) Keď
som v Nitre dokončil prvé reliéfy pre kostol v Partizánskom, dovolil som
si ho pozvať do Nitry. (…) Prišiel s najpopulárnejším spevákom tých
čias – Rudolfom Cortézom. Tri dni bol v Nitre. V tých dňoch sa tam totiž
konal Filmový festival pracujúcich, začínala sa práve veľká tradícia, a
usporiadatelia nemohli ani snívať, akú vzácnu návštevu dostanú.“
svojich potulkách nočnou Prahou som veľmi často zablúdil do hereckých a
filmárskych partií, nebol teda problém sa tu s ním stretnúť. Neviem
prečo, ale Werich si ma obľúbil, niekoľkokrát si dal so mnou v oných
putikách rande, dokonca ma dva či tri razy pozval aj na obed. (…) Keď
som v Nitre dokončil prvé reliéfy pre kostol v Partizánskom, dovolil som
si ho pozvať do Nitry. (…) Prišiel s najpopulárnejším spevákom tých
čias – Rudolfom Cortézom. Tri dni bol v Nitre. V tých dňoch sa tam totiž
konal Filmový festival pracujúcich, začínala sa práve veľká tradícia, a
usporiadatelia nemohli ani snívať, akú vzácnu návštevu dostanú.“
Otcov
nitriansky ateliér, ktorý dnes, žiaľ, už nestojí, bol najmä v
medzivojnovom období miestom stretnutí významných osobností z rôznych
sfér umeleckého života a tichým svedkom ich intelektuálnych debát.
Werich sa k týmto osobnostiam pridal pravdepodobne v roku 1949, keď sa v
Nitre konal prvý ročník spomenutého filmového festivalu. Mladého
Bartfaya motivoval v pravej chvíli: „… Uznanie od Jana Wericha, keď
si pozrel moje práce pre Partizánske, bolo užitočným dopingom v pravej
chvíli. Už sa mi z tej presily plastík a reliéfov motala hlava.“
nitriansky ateliér, ktorý dnes, žiaľ, už nestojí, bol najmä v
medzivojnovom období miestom stretnutí významných osobností z rôznych
sfér umeleckého života a tichým svedkom ich intelektuálnych debát.
Werich sa k týmto osobnostiam pridal pravdepodobne v roku 1949, keď sa v
Nitre konal prvý ročník spomenutého filmového festivalu. Mladého
Bartfaya motivoval v pravej chvíli: „… Uznanie od Jana Wericha, keď
si pozrel moje práce pre Partizánske, bolo užitočným dopingom v pravej
chvíli. Už sa mi z tej presily plastík a reliéfov motala hlava.“
V tieni politických zmien
Ocenenie
za ročníkovú prácu prišlo v čase, keď moc v Prahe a teda aj v celej
republike prevzala komunistická strana s jasne vytýčenou ideológiou.
Spomína si na zvláštne napätie a odvahu členov poroty, ktorá ocenila
práve jeho prácu s náboženským obsahom. Predsedom poroty bol
rešpektovaný český historik umenia, profesor Václav Vilém Štech.
Ocenenie
za ročníkovú prácu prišlo v čase, keď moc v Prahe a teda aj v celej
republike prevzala komunistická strana s jasne vytýčenou ideológiou.
Spomína si na zvláštne napätie a odvahu členov poroty, ktorá ocenila
práve jeho prácu s náboženským obsahom. Predsedom poroty bol
rešpektovaný český historik umenia, profesor Václav Vilém Štech.
„Pán
profesor po niekoľkých slovách úvodu oznámil, že porota udeľuje prvú
cenu… a zostal ticho. Ako v antickom divadle sa pomaly pohol k stolu,
slávnostným gestom vzal diplom pre víťaza a bez slova ho položil pred
moju robotu. Ani len nespomenul meno. Ani len nepovedal názov práce.
(…) Až oveľa neskôr som si uvedomil, koľko ľudskej statočnosti bolo v
tých starých pánoch, koľko pohŕdania nezmyselnými príkazmi režimu, koľko
nadhľadu.“
profesor po niekoľkých slovách úvodu oznámil, že porota udeľuje prvú
cenu… a zostal ticho. Ako v antickom divadle sa pomaly pohol k stolu,
slávnostným gestom vzal diplom pre víťaza a bez slova ho položil pred
moju robotu. Ani len nespomenul meno. Ani len nepovedal názov práce.
(…) Až oveľa neskôr som si uvedomil, koľko ľudskej statočnosti bolo v
tých starých pánoch, koľko pohŕdania nezmyselnými príkazmi režimu, koľko
nadhľadu.“
Tibor,
ktorý bol zdatný aktívny športovec, si počas prác v Partizánskom našiel
odreagovanie v miestnom športovom klube. Nových kamarátov, s ktorými
boxoval, požiadal aj o nevyhnutnú pomoc pri zdvíhaní a osádzaní ťažkých
diel v kostole. Jedným z nich bol aj Július Torma, ktorý ešte v roku
1948 získal zlatú medailu v ľahkej strednej váhe na Olympijských hrách v
Londýne. Práve on si všimol, že ho kvôli výpomoci v kostole sleduje
Štátna bezpečnosť a prezradil to aj Tiborovi Bartfayovi. Zakrátko sa
situácia zhoršila. V auguste roku 1950 zaistili Mateja Zaťka, odviedli
ho do sústreďovacieho tábora v Močenku pri Nitre a po odsúdení ho
uväznili v Bratislave. Problémy a ohrozené profesorské miesto na
Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave mal podľa spomienok
sochára aj architekt Vladimír Karfík.
ktorý bol zdatný aktívny športovec, si počas prác v Partizánskom našiel
odreagovanie v miestnom športovom klube. Nových kamarátov, s ktorými
boxoval, požiadal aj o nevyhnutnú pomoc pri zdvíhaní a osádzaní ťažkých
diel v kostole. Jedným z nich bol aj Július Torma, ktorý ešte v roku
1948 získal zlatú medailu v ľahkej strednej váhe na Olympijských hrách v
Londýne. Práve on si všimol, že ho kvôli výpomoci v kostole sleduje
Štátna bezpečnosť a prezradil to aj Tiborovi Bartfayovi. Zakrátko sa
situácia zhoršila. V auguste roku 1950 zaistili Mateja Zaťka, odviedli
ho do sústreďovacieho tábora v Močenku pri Nitre a po odsúdení ho
uväznili v Bratislave. Problémy a ohrozené profesorské miesto na
Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave mal podľa spomienok
sochára aj architekt Vladimír Karfík.
„…
postihlo to aj mňa tak trochu. Mňa nezatvorili, ale mal som štyri
výsluchy, postupne náväzne. Tri v Partizánskom a jeden výsluch v Nitre a
nejak som sa z toho dostal. Ale tá doba bola tak ťažká, že až potom som
si uvedomil, že čo ma mohlo stihnúť.“
Halina
Bártfayová, dcéra sochára, si z rozprávania svojho otca pamätá, že
najdlhší výsluch mal trvať desať hodín. V interview, ktoré s nim
urobila, jej vysvetlil, čo ho napriek problémom držalo pri práci: „Ale
keď máš necelých tridsať, je v tebe toľko elánu a síl, že ťa nemôžu
zastrašiť ani vypočúvania na polícii. Nebudem zo seba robiť hrdinu, ale
bol som ako rozbehnutý vagón a na začiatku tvorivého rozletu, okrem toho
čerstvo ženatý.“
Bártfayová, dcéra sochára, si z rozprávania svojho otca pamätá, že
najdlhší výsluch mal trvať desať hodín. V interview, ktoré s nim
urobila, jej vysvetlil, čo ho napriek problémom držalo pri práci: „Ale
keď máš necelých tridsať, je v tebe toľko elánu a síl, že ťa nemôžu
zastrašiť ani vypočúvania na polícii. Nebudem zo seba robiť hrdinu, ale
bol som ako rozbehnutý vagón a na začiatku tvorivého rozletu, okrem toho
čerstvo ženatý.“
A problémy mal pre realizáciu v Partizánskom aj po rokoch: „Neskôr,
počas rokov normalizácie, mi bolo to Partizánske toľkokrát súdruhmi
vytýkané, ale kostol ostal stáť v plnej kráse a oni sa neopovážili naň
siahnuť a moje dielo zničiť.“
počas rokov normalizácie, mi bolo to Partizánske toľkokrát súdruhmi
vytýkané, ale kostol ostal stáť v plnej kráse a oni sa neopovážili naň
siahnuť a moje dielo zničiť.“
Bartfaya odsudzujú tí, ktorí o ňom vedia málo
Po
prevrate v novembri 1989 sa mnohí horúčkovito pokúšali zúčtovať s tými,
ktorí sa akokoľvek spájali so zvrhnutým totalitným režimom
komunistickej strany. Vo veľmi ťažkej pozícii sa v oblasti výtvarného
umenia ocitli najmä sochári, ktorí sa špecializovali na tvorbu veľkých
exteriérových diel. Keďže bol uplynulých štyridsať rokov jediným
objednávateľom takýchto diel štát, ak vôbec chceli tvoriť, nevyhli sa
popri pomníkoch oslobodenia a SNP aj objednávkam na monumentálne
portréty predstaviteľov totalitného režimu. A práve preto boli neraz
nespravodlivo odsudzovaní a označovaní za kolaborantov či komunistických
sochárov. Podobným nezaslúženým označeniam sa nevyhol ani Tibor
Bartfay. Ideologickým obsahom zaťažené diela, na ktoré sa aj dnes mnohí
pozerajú cez prsty, však boli pre Tibora Bartfaya a niektorých ďalší
sochárov povinnosťou a priepustkou, vďaka ktorej mohli pracovať a tvoriť
vo verejnom priestore aj iné umelecké diela, pri ktorých bola prípustná
väčšia voľnosť v sochárskom stvárnení, ojedinele aj istá voľnosť pri
voľby témy.
Po
prevrate v novembri 1989 sa mnohí horúčkovito pokúšali zúčtovať s tými,
ktorí sa akokoľvek spájali so zvrhnutým totalitným režimom
komunistickej strany. Vo veľmi ťažkej pozícii sa v oblasti výtvarného
umenia ocitli najmä sochári, ktorí sa špecializovali na tvorbu veľkých
exteriérových diel. Keďže bol uplynulých štyridsať rokov jediným
objednávateľom takýchto diel štát, ak vôbec chceli tvoriť, nevyhli sa
popri pomníkoch oslobodenia a SNP aj objednávkam na monumentálne
portréty predstaviteľov totalitného režimu. A práve preto boli neraz
nespravodlivo odsudzovaní a označovaní za kolaborantov či komunistických
sochárov. Podobným nezaslúženým označeniam sa nevyhol ani Tibor
Bartfay. Ideologickým obsahom zaťažené diela, na ktoré sa aj dnes mnohí
pozerajú cez prsty, však boli pre Tibora Bartfaya a niektorých ďalší
sochárov povinnosťou a priepustkou, vďaka ktorej mohli pracovať a tvoriť
vo verejnom priestore aj iné umelecké diela, pri ktorých bola prípustná
väčšia voľnosť v sochárskom stvárnení, ojedinele aj istá voľnosť pri
voľby témy.
Tibor
Bartfay sa napriek zložitej a nespravodlivej dobe usiloval žiť slušne a
orientovať sa na to dobré, čo sa urobiť dalo. Vyplývalo to z jeho
humanistického založenia. Vo vzťahoch k ľuďom bol priamy a priateľský.
Dobre si uvedomoval a odsudzoval zlo napáchané vládnucou politickou
mocou a v kľúčových životných situáciách prejavil svoj postoj k nej.
Napríklad odmietnutím docentúry na Slovenskej vysokej škole technickej v
Bratislave, podmienenej členstvom v komunistickej strane, po ktorom zo
školy úplne odišiel, či zhotovením a riskantným osádzaním pamätných
tabúľ zavraždenej Danke Košanovej, Petrovi Legnerovi a kpt. Jánovi
Holíkovi na budove Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí v
Bratislave, obsadenom okupantskými vojskami počas Pražskej jari. Na to
sa však akosi zabudlo, podobne ako na fakt, že najrozsiahlejším dielom
sochára zostalo výtvarné dotvorenie Kostola Najsvätejšieho Srdca
Ježišovho v Partizánskom. Naposledy si ho Tibor Bartfay osobne pozrel v
roku 2012, pri príležitosti udelenia titulu čestného občana mesta.
Bartfay sa napriek zložitej a nespravodlivej dobe usiloval žiť slušne a
orientovať sa na to dobré, čo sa urobiť dalo. Vyplývalo to z jeho
humanistického založenia. Vo vzťahoch k ľuďom bol priamy a priateľský.
Dobre si uvedomoval a odsudzoval zlo napáchané vládnucou politickou
mocou a v kľúčových životných situáciách prejavil svoj postoj k nej.
Napríklad odmietnutím docentúry na Slovenskej vysokej škole technickej v
Bratislave, podmienenej členstvom v komunistickej strane, po ktorom zo
školy úplne odišiel, či zhotovením a riskantným osádzaním pamätných
tabúľ zavraždenej Danke Košanovej, Petrovi Legnerovi a kpt. Jánovi
Holíkovi na budove Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí v
Bratislave, obsadenom okupantskými vojskami počas Pražskej jari. Na to
sa však akosi zabudlo, podobne ako na fakt, že najrozsiahlejším dielom
sochára zostalo výtvarné dotvorenie Kostola Najsvätejšieho Srdca
Ježišovho v Partizánskom. Naposledy si ho Tibor Bartfay osobne pozrel v
roku 2012, pri príležitosti udelenia titulu čestného občana mesta.
Spracoval: Mgr. Richard E. Pročka, PhD. – KPÚ Nitra
Fotografie: Mgr. Juraj Novák, PhD.
Článok vznikol v spolupráci občianskych združení Nitrianske kultúrne dedičstvo a Fabrika umenia
Zdroje:
Bártfayová,
Halina. Spomienka na Tibora Bartfaya. Rozhovor otca s dcérou [online].
In: st.city. Publikované 2015-10-05, aktualizované 2015-10-05 [cit.
2021-02-05]. Dostupné na internete: http://www.stcity.sk/spomienka-na-tibora-bartfaya-rozhovor-otca-s-dcerou/
Bártfayová,
Halina. Spomienka na Tibora Bartfaya. Rozhovor otca s dcérou [online].
In: st.city. Publikované 2015-10-05, aktualizované 2015-10-05 [cit.
2021-02-05]. Dostupné na internete: http://www.stcity.sk/spomienka-na-tibora-bartfaya-rozhovor-otca-s-dcerou/
Brendza, Gabriel – Baláž, Zoltán – Lacko, Richard. Blahoslavení prenasledovaní za spravodlivosť. Kňazi banskobystrickej diecézy perzekvovaní totalitným režimom. Banská Bystrica-Badín: Kňazský seminár sv. Františka Xaverského, 2006.
Čomaj, Ján. Tisíc a jedna žena sochára Bartfaya. Bratislava: Perfekt, 2005.
Haviar, Tomáš. Baťovská architektúra na Slovensku. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2012.
Hmota a čas Tibora Bartfaya [film]. Réžia Miroslav Cimerman. Slovensko: Slovenská televízia, 1996.
The Heard of Jesus in History [film]. Réžia Phil Mullally. Írsko: 4L Communications, Ltd., 2009.
Kostka, Jiří. Tibor Bartfay. In: Kostka, Jiří – Valent, Štefan. Tibor Bartfay Július Bartfay. Jubilejná výstava otca k osemdesiatke a 25 ročnej tvorby syna. Katalóg k výstave. Nitra: Nitrianska galéria, 1968.
Spoveď sochárovej dcéry Haliny Bartfayovej: Keď otec tvoril, úplne „vypol“ vnímanie okolia [rozhovor]. In: Život. Publikované 2015-12-24, aktualizované 2015-12-24 [cit. 2021-02-05]. Dostupné na internete: https://zivot.pluska.sk/rozhovory/takto-zil-sochar-tibor-bartfay/
