Prejsť na obsah

Uhorská dočasná pamiatková komisia a Štátna pamiatková komisia 1872 – 1903

OBSAH Číslo strany
ÚVOD 1 – 11
SÚBOR INVENTÁRNYCH JEDNOTIEK 12 – 100
MENNÝ RAGISTER 101 – 103
MIESTNY A VECNÝ REGISTER 104 – 117
ZOZNAM LOKALÍT 118 – 121

Dejiny pôvodcu
zbierky

Uhorská
dočasná pamiatková komisia (Magyarországimüemlék ideiglenes bizottsága) bola
zriadená nariadením Ministerstva kultúry a výučby čís. 5371 zo 4. apríla 1872.
Činnosť tejto komisie, pretvorenej roku 1881 na Štátnu pamiatkovú komisiu
(Müemlékek országos bizottsága) sa vzťahovala aj na územie Slovenska až do prvej
svetovej vojny. Uhorskú dočasnú pamiatkovú komisiu vytvorili ako výkonný orgán
nadriadeného Ministerstva kultu a vyučovania. Jej pracovnou náplňou bolo
a kompetenciou boli súpis, dokumentácia, kategorizácia a údržba pamiatok. Okrem
predsedu a tzv. vnútorných členov, ktorých funkcie boli čestné, mala mať platené
výkonné sily (referent, staviteľ a tajomník). Činnosť komisie neurčoval
pamiatkový zákon, ten vyšiel až roku 1881, čís. XXXIX/1881 M Trt. Pamiatkový
zákon už predpokladal existenciu Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie, preto sa
v ňom nespomína ani jej kompetencia a organizácia. Činnosť komisie obšírnejšie
ustanovil až štatút pamiatkovej komisie, schválený Ministerstvom kultu
a vyučovania 5. júla 1902, čís. 411187/1901. Týmto do náplne komisie pribudla
i propagácia pamiatok a šírenie záujmu a úcty k pamiatkam. Komisia bola povinná
vypracovať ročný plán a rozpočet pamiatkových akcií, robiť pre ministerstvo
návrhy na rozdelenie dotácií dozerať a kontrolovať priebeh pamiatkových akcií.
Mala podávať ročné hlásenie o činnosti s prehľadom plánovaných pamiatkových
akcií. V oblasti výskumu pamiatok mala komisia postupovať podľa tradičných
oblastí (žúp). Novotou bolo usporiadanie o zavedení registra- katalógu objektov,
ktoré boli vyhlásené za pamiatky. Išlo o akýsi prvopočiatočný záväzný zoznam
pamiatok. Komisia v tomto období mala už i väčší počet platených síl, patril
k nim i predseda komisie.


Nakoľko Uhorská dočasná pamiatková komisia
resp. jej nástupca Štátna pamiatková komisia počas 50 rokov spravovala pamiatky
na Slovensku a na osudy mnohých z nich podstatne a citeľne vplývala, spomenieme
na tomto mieste i osoby, ktoré ju stelesňovali. Vlastnú komisiu tvorili tzv.
vnútorní členovia komisie, napr. banskobystrický biskup Arnold Ipolyi–Stummer,
prof. Floris Romer, archeológ Jozef Hampel, umelecký historik Karol Lyka
a Kornel Divald, architekti Imrich Steindl, Kamil Fittler ai.


Prvým predsedom
Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie bol akademik Augustín Szalay (1872 –
1877), druhým gr. Jenö Zichy (1877 – 1906), od roku 1906 barón Gyula Forster.
Odbornými referentmi boli postupne dr. Imrich Henszlmann (1873 – 1888), Béla
Czobor (1889 – 1904), od roku 1904 László Éber. Staviteľom – architektom, ktorý
rozhodoval o projekčných otázkach a o vlastných reštauračných zásahoch po celý
čas existencie pamiatkovej komisie bol Fridrich Schulek (1872 – 1919). Od roku
1881 mala komisia aj miesto 2. staviteľa, v roku1881 – 1890 ním bol gr. Antal
Khüen, roku 1890 – 1894 Istvan Möller a od r. 1894 Otto Sztehlo.


Prvoradou úlohou
Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie bolo vytvorenie súpisu jestvujúceho
pamiatkového fondu. Na zvládnutie tak náročnej úlohy však komisia musela použiť
externých spolupracovníkov, ktorí sa mali riadiť komisiou vypracovaným
dotazníkom s ôsmimi bodmi. S ochotou spolupracovať sa z územia dnešného
Slovenska vyjadrili nasledujúce osobnosti: František V. Sasinek, tajomník Matice
slovenskej v Martine, dr. Jozef Nagy, župný lekár v Nitre Béla Majláth, statkár
a podžupan Liptovskej župy v Ondrašovej, Jozef Valentovich, rím. – kat. farár
v Hronskom Beňadiku, Pavol Jedlicska, rím. – kat. farár v Štefanovej pri Modre,
neskorší regionálny historik, dr. Pavo Still, prepošt a rím. – kat. farár
v Levoči, Juraj Adamík, býv. hlavný notár Nitrianskej župy v Prievidzi, Jozef
Könyöki – Ellenbogen, prof. reálky v Bratislave, Ede Ivánfi, riaditeľ
piaristického gymnázia v Novom meste pod Šiatrom, Viktor Myskovszky, profesor
v reálke v Košiciach, dr. Ján Vajdovský, prof. teológie v seminári v Spišskej
Kapitule a farár v Spišských Vlachoch, Gábor Paulik, rím – kat. farár
v Palárikove, Ján Kachelman, mestský radca v Banskej Štiavnici, historik
stredoslovenských banských miest, Jenö Nyáry , statkár v kostolnej Bašte
v Gemeri, František Drahotuszky, prefekt biskupského sirotinca v Žiline.
V rokoch 1874 – 1875 sa k spolupráci prihlásili ešte Viliam Pauliny – Tóth,
podpredseda Matice slovenskej v Martine a Vojtech Pisch, rím. – kat. farár
v Spišskej Sobote a vo Veľkej.

Osoby, ktoré
prejavili v nasledujúcich dvoch, troch rokoch najväčšiu aktivitu, zvolila si
Uhorská dočasná pamiatková komisia, podľa vzoru viedenskej Central – Comision,
za trvalých spolupracovníkov – korešpondentov. Menovanie korešpondentom malo
trvalú platnosť, zanikalo smrťou. Od roku 1902, kedy bol vydaný štatút komisie,
korešpondenti, podobne ako vnútorní členovia komisie, boli volení len na
päťročné obdobie. V roku 1904 popri starých korešpondentoch boli za
korešpondentov menovaní tieto osobnosti zo Slovenska: Michal Matunák, rím.- kat.
farár v Brezne, známy historik, Koloman Demkó, riaditeľ reálky v Levoči, Teodor
Lehoczky, advokát v Mukačeve, Ľudovít Kamenný ml., archivár mesta Košice a Alojz
Jeszenszky, opát – kanonik v Bánovciach nad Bebravou. V roku 1910 boli menovaní
noví korešpondenti zo Slovenska: Augustín Helmar, prepošt – kanonik
v Bratislave, Jozef Janicsek, profesor gymnázia v Prešove a statkár Artur
Odescalchi v Kremnici. V roku 1912 bol menovaný za korešpondenta novinár zo
Šamorína Ladislav Reininger. Posledným korešpondentom zo Slovenska, ktorý bol
menovaný roku 1917, bol Gejza Žebracký, rím. – kat. farár v Bardejove známy
muzeálny pracovník.


Hlavnou náplňou
činnosti Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie i jej nástupkyni Štátnej
pamiatkovej komisie bol výskum, dokumentovanie a záchrana pamiatok. Výskum
pamiatok, podobne ako v ňom začlenené vyhotovenie súpisu či zoznamu pamiatok
neboli silnou stránkou pamiatkovej aktivity v rokoch 1872 – 1912. Do roku 1918
nebol v Uhorsku vydaný záväzný úradný zoznam deklarovaných pamiatok, vyšli len
jeho návrhy (1916, 1918). Podobne do roku 1918 nevykázal väčšie úspechy ani
regionálny výskum pamiatok. Oveľa väčšej pozornosti venovali obe pamiatkárske
inštitúcie dokumentácii pamiatok. Keďže fotografia sa len rozvíjala, išlo
o grafickú- kresbovú dokumentáciu. Z dotazníkovej akcie, prebiehajúcej v júli
1872, vznikol cenný fond evidenčných pamiatkových listov. Osobitná pozornosť sa
venovala i vyhotoveniu kópií nástenných malieb, na tejto práci sa zúčastnili
reštaurátori – maliari ako František Storno st. a ml., Štefan Groh, Jozef
Huszka, P. J. Kern ai.


Najväčší dôraz
však obe pamiatkové komisie kládli na praktickú, výkonnú pamiatkovú
starostlivosť. Neboli síce investormi, ale len schvaľovateľmi a odbornými
dozorcami a kontrolórmi pamiatkových akcií, predsa však dosť podstatne vplývali
na záchranu pamiatok. Obidve pamiatkové komisie najviac pozornosti venovali
sakrálnej architektúre. Tá predstavovala najstaršie a umelecko – historicky
najcennejšie pamiatky. Okrem toho cirkvi, najmä katolíckej, boli aj ochotnými
investormi. Už v 19. storočí však dochádzalo i k reštaurovaniu svetskej
architektúry (Bojnice, Zvolen, Vígľaš, Banská Bystrica). Počet a význam
svetských pamiatok, ktoré boli v pozornosti pamiatkovej komisie, rástol najmä od
začiatku 20. storočia. Tak sa postupne do záujmovej sféry Štátnej pamiatkovej
komisie dostala i mestská architektúra – meštianske domy (naďalej v malom
meradle), hradby, bašty, veže a mestské brány. V otázke záchrany mestských brán
však komisia nie veľmi uspela, borili ich pred jej očami (Banská Štiavnica 1879,
Krupina a Pukanec 1898, Levoča 1891).


O vidiecku
svetskú architektúru ešte nebolo treba sa viacej zaujímať, nakoľko vyššia či
nižšia šľachta si dostatočne opatrovala svoje sídla. Veľa úsilia vynaložila
Štátna pamiatková komisia na objavenie a záchranu nástenných malieb. Z mnohých
nástenných malieb dala komisia vyhotoviť akvarelové kópie, ktoré sa dodnes
zachovali v zbierkach dnešného maďarského pamiatkového úradu.


V priebehu
20. storočia komisii pripadla starostlivosť o stavbu milenárnych pomníkov – na
Slovensku na Devíne a na Zobore. Pripadla jej aj rozhodujúca úloha pri budovaní
Rákócziho a Thökölyho mauzólea v košickom dóme resp. pri ev. a. v. kostole
v Kežmarku. Ľudová architektúra sa v činnosti komisie nevyskytla.

Prevažná väčšina
prostriedkov na pamiatkové akcie neplynula len z rozpočtu Ministerstva kultúry
a vyučovania a jeho výkonného orgánu Štátnej pamiatkovej komisie. Riadna dotácia
pamiatkovej komisie, z ktorej sa kryla osoba, vecná a prevádzková réžia komisie
sa pohybovala od 20 000 forintov v roku 1872 do 29 580 forintov v roku 1901.
Mimoriadne dotácie sa v tom istom časovom období menili od 10 000 forintov na
80 208 forintov. Priemerne štát ročne vydal na pamiatky 37 500 forintov.
Výdatnejším zdrojom financií pre pamiatky bol Náboženský fond a Štátna
pamiatková základina uvádzaná už v paragrafe 6 uhorského pamiatkového zákona
čís. XXXIX/1881 M Trt, uvedená v platnosť však až roku 1886.

Tento prehľad
vývoja pôvodu fondu sme prevzali zo štúdie Vendelína Jankoviča Dejiny
pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950. ( In: Tutela 10,
1973, s. 5 – 82.)


Rozbor a charakteristika
zbierky


Celý spisový
materiál Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie i jej nástupkyne Štátnej
pamiatkovej komisie je dnes uložený v Štátnom úrade pamiatkovej ochrany
v Budapešti (Országos müemlékvédelmi hivatal, ďalej OMH Budapešť)
v dokumentačnom odbore (Dísztér 4 – 5). Tu je uložený v rámci archívnych fondov
právnych predchodcov tohto úradu (1872 – 1950). Bádanie v tomto spisovom
materiáli v OMH Budapešť umožňujú elenchy, údaje z nich v súčasnej dobe
prepisujú na lístkový katalóg.

Je nesporne na
škodu veci, že predstavitelia prvého pamiatkového orgánu v novovzniknutom
Československu – Vládneho komisariátu na ochranu pamiatok na Slovensku (1919 –
1922) nezískali od svojho právneho predchodcu uhorskej Štátnej pamiatkovej
komisie všetok archívny materiál týkajúci sa pamiatok na Slovensku. Tento
materiál sa nestal súčasťou archívneho fondu Vládneho komisariátu a tým ani
žiadnej ďalšej právnej nástupkyne tejto pamiatkovej organizácie vrátane
súčasného Pamiatkového ústavu. Išlo nie len o spisový, ale aj grafický materiál,
t. j. kresbový a plánový, ktorý v archíve Štátnej pamiatkovej komisie bol
zastúpený viac ako tretinou.

Hoci grafický
materiál odborní pracovníci hlavnej pamiatkovej organizácie na Slovensku
ojedinele využívali už od 50. rokov, nebol z ich strany vytvorený ani len jeho
zoznam slúžiaci ako základná evidencia či sprievodca po tomto materiáli. Väčšej
pozornosti sa dostalo spisovému materiálu zásluhou dr. Vendelína Jankoviča,
ktorý z pôvodného spisového materiálu Uhorských pamiatkových komisii vyčlenil
všetky spisy týkajúce sa slovenských pamiatok a tieto dal nafilmovať v oddelení
filmotéky v MOL Budapešti. Tak sa tento cenný historický materiál v 60. a 70.
rokoch dostal na vtedajší SÚPSOP v Bratislave. Zrejme ešte v 60. rokoch došlo
k vyvolaniu časti týchto filmov na dokument papier a k jeho knižnému zviazaniu.
Vzniklo tak 26 zväzkov spisového materiálu z obdobia rokov 1872 – 1903, 1 zväzok
z roku 1906 a 9 zväzkov z rokov 1912 – 1913. Pri prefilmovávaní spisov bol
dodržaný ich pôvodný spôsob uloženia – chronologicko–numerický systém. Žiaľ,
o vyvolanie filmov z ostatných rokov, už na ústave nevznikol viacej žiaden
záujem. Tieto filmy, ktoré dr. Jankovič doniesol na ústav v 70. rokoch, sa
spracovávajú až v súčasnom období.

K spisom z rokov
1906 a 1912 – 1913 bol vypracovaný, dnes už nevedno v ktorom roku a kým, zoznam
spisov nazvaných Spisový archív rok 1906, 1912, 1913 (signatúra v Archíve PÚ T
483/37). Ide čo do obšírnosti o veľmi strohé inventárne záznamy, ktoré autor
nevypracoval ku každému spisu osobitne, ale podľa vlastného výberu. Vznikol tak
akýsi výber spisov, v praxi v podstate nepoužiteľný.

Podobne
i k spisom z rokov 1872 – 1903 bol vypracovaný, dnes už nevedno kedy, tzv.
Zoznam súpisov z archívu býv. Müemlékek Országos Bizottsága. Nezachoval sa
originál, len jeho kópia, bez signatúrneho označenia. Zoznam obsahuje inventárne
záznamy provenienčne usporiadaných spisov, no keďže nebol k nemu vypracovaný
žiaden register, stal sa takisto neupotrebiteľný. Zoznam sa nám stal podkladom
pre vypracovanie tohto inventára. Každý inventárny záznam Zoznamu bol
prekontrolovaný, opravený, chýbajúci doplnený. K záznamom bol vypracovaný menný
a miestny register, do miestneho registra boli zaradené i niektoré údaje vecného
registra. Pre ľahšiu orientáciu v spisovnom materiáli uvádzame prehľad všetkých
slovenských lokalít uvedených v spisoch, pričom pri slovenských názvoch uvádzame
ich preklad do maďarčiny – ide o úradný maďarský názov užívaný v rokoch 1872-
1903. Všetky spisy, ktoré inventár obsahuje, možno v pôvodnom uložení u svojho
pôvodcu nájsť pod inv. čís. 50226.



Inventárny záznam
obsahuje:
1/ poradové číslo inventárnej jednotky
2/ pôvodné číslo spisu
/ rok jeho vyhotovenia
3/ číselný rozsah spisu / číslo strany inventára

4/ regest
5/ spôsob uloženia t. j. číslo zväzku.
Písomnosti sú
písané v maďarčine, ojedinele sa vyskytuje nemčina.


Spisový materiál
pozostáva predovšetkým z rôznych rozhodnutí, stanovísk a návrhov uhorskej
pamiatkovej komisie a ministerstva kultu a vyučovania ako aj ich vyjadrení
k rôznym subvenciám viažucim sa na pamiatkovú starostlivosť a pod. Z obsahového
hľadiska ide o záchranu či reštaurovanie predovšetkým sakrálnej architektúry
(kostoly, kaplnky a i.) ako aj objavenie a reštaurovanie a prekreslenie
nástenných malieb interiéru tejto architektúry. Významné sú však i dokumenty
týkajúce sa hradov (najmä Zvolen, Banská Štiavnica, Kežmarok a. i.), mestských
radníc, meštianskych domov , mestských hradieb, brán a bášt ako aj spisy
týkajúce sa úpravy terénu v ktorom je pamiatka situovaná. Dôležité sú
i dokumenty týkajúce sa vývozu našich pamiatok do Budapešti (napr. oltáre zo
Sabinova). Spisy pamiatkovej komisie hovoria i o nadväzovaní spolupráce členov
Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie so svojimi dopisovateľmi zo Slovenska,
o riadnych či mimoriadnych zasadnutiach členov pamiatkovej komisie, o ročnom
vyúčtovaní, prezentujú i zoznamy členov pamiatkových komisií a ich dopisovateľov
a pod.



Vzhľadom na skutočnosť, že filmy so spisovým
materiálom Štátnej pamiatkovej komisie z rokov 1904 – 1911 sa v súčasnosti
postupne vyvolávajú, v nadväznosti na čo by malo dôjsť k archívnemu spracovaniu
tohto písomného materiálu, vydávame Inventár spisov Uhorskej dočasnej
pamiatkovej komisie a Štátnej pamiatkovej komisie ako 1. zväzok. Časové obdobie
rokov 1872 – 1903, ktorými sú spisy v 1. zväzku zastúpené, neznamená výrazné
administratívne či štrukturálne zmeny v dejinách uhorskej pamiatkovej komisie,
ide len o vymedzenie rokov, v rámci ktorých boli spisy
v chronologicko–numerickom poradí vybraté na prefilmovanie .

Inventár
spracovala v mesiacoch november 1993 – január 1994 PhDr. Katarína
Pachanská.