Vážení čitatelia,
toto
číslo Monument revue sme venovali objektom, ktoré sú považované za
pamiatky par excellence – hradom a hradným ruinám. Slovensko je nimi
doslova posiate, tvoria súčasť obrazu kultúrnej krajiny, dodávajú jej
malebnosť a atraktivitu, priťahujú pozornosť odborníkov aj bežných
turistov. Vzhľadom na turbulentné dejiny, ktorých priamymi účastníkmi
boli aj hradné objekty, je len 28 využívaných na kultúrne, komerčné či
iné účely. Ostatné sú v stave ruiny, nachádzajú sa zvyčajne mimo obcí a
ich torzá už storočia postupne splývajú s prírodou. V Ústrednom zozname
pamiatkového fondu SR je momentálne zapísaných 102 hradov ako národných
kultúrnych pamiatok, čo však zďaleka nie sú všetky objekty, ktoré môžeme
nazvať hradmi, bez ohľadu na ich stavebno-technický stav. V porovnaní s
inými typmi nehnuteľných pamiatok, napr. kaštieľmi, kostolmi,
meštianskymi domami či ľudovou architektúrou, to však nie je tak veľa.
Presná kvantifikácia objemu pamiatkového fondu je východiskom pre ďalšiu
činnosť spojenú s jeho ochranou. V prípade hradov máme teda presné
čísla a údaje o geografickej polohe. Zaostávame v poznaní ich histórie a
stavebného vývoja, ale ani toto nie je nezvládnuteľný problém a
systematickým interdisciplinárnym prístupom postupne zapĺňame medzery v
našich vedomostiach. Za posledné dve desaťročia sa mimoriadne
skvalitnili výstupy pamiatkových výskumov. Výskumné dokumentácie, ale aj
iná technická a obrazová dokumentácia, sa svojou kvalitnou môže
porovnávať so svetovými trendmi. Šokujúci, na jednej strane chvályhodný,
na druhej nelichotivý, je pre mňa fakt, že za týmto vývojom nestojí
štát a jeho špecialisti, ale súkromné osoby, výskumníci, ktorí by mohli k
svojej živnosti pristupovať utilitárne a robiť len to nevyhnutné
minimum, ktoré od nich vyžadujú právne predpisy. Oni však zlepšujú svoje
metódy a prekvapujú odborno-metodickú pamiatkovú komisiu stále
dokonalejšími prácami. Najväčším problémom pamiatkovej ochrany hradov, z
praktického aj metodologického hľadiska, je ich obnova, prezentácia a
využitie. Prevládajúci prístup k obnove hradov možno charakterizovať ako
konzervačný, akceptujúci rekonštrukcie len v nevyhnutných prípadoch
stabilizácie najväčších deštrukcií. Pamiatkari sa v mnohých prípadoch
dostávajú do konfliktu s realizátormi a investormi obnov. Po Nežnej
revolúcii sa totiž iniciatívy záchrany hradov ujali najmä občianske
združenia a miestne komunity, čo je úžasným výdobytkom demokratickej
spoločnosti. Štát v tomto smere opäť ťahá za kratší koniec a snahy
občanov podporuje aspoň finančne dotačným programom Ministerstva kultúry
SR. Čo však výrazne absentuje je systematický vedecký prístup k
pamiatkovej ochrane, rozvíjanie jej teoretických východísk a
syntetizovanie poznatkov získaných pamiatkovými výskumami a
realizovanými obnovami. Aj preto v našom časopise chýba kapitola
Monumentológia. Smutne konštatujem, že pamiatkari, napriek nesmiernym
praktickým skúsenostiam z každodennej praxe, nemajú teoreticky
formulované zásady pamiatkovej ochrany. Sila argumentov a presvedčivosť
pamiatkových princípov je fundamentálna pre úspešnú pamiatkovú ochranu,
dokáže mobilizovať občanov a celú spoločnosť často lepšie ako priama
finančná dotácia. Monumentológia postavená na vedeckom základe je popri
pamiatkovom zákone jedinou zbraňou pamiatkarov v presadzovaní záujmov
štátnej ochrany pamiatok. Začnime sa jej konečne venovať systematicky.
Je to jedinečný dar, ktorým môžeme prispieť k utváraniu kultúrneho
prostredia a zachovaniu pamiatkového fondu pre budúce generácie.
Monument revue 1 – 2020 (PDF, 17 137 kB)