Motto:
Urajama wo asobiaruku ja tera no nomi
„Na kopec za chrámem vyšla si na procházku kostelní blecha“
(Kobajaši Issa)
Urajama wo asobiaruku ja tera no nomi
„Na kopec za chrámem vyšla si na procházku kostelní blecha“
(Kobajaši Issa)
Nádherný
letný mesiac august je vždy aj japonským výročným mesiacom. Spája sa
nám predovšetkým s celosvetovým mementom udalostí z Hirošimy a z
Nagasaki. Tohto roku nás tiež čerstvo ovanul nadčasový duch Olympijských
hier 2020 z Tokia. Krásne symboly odvahy ľudského ducha i tela,
krehkosti mieru, túžby po pokoji a uzdravení ľudstva. Symboly spojení
rôznosti a vzájomnosti našich kultúr i svetov. Vnímame ich každodenne aj
cez nenápadné stopy kultúrneho dedičstva v našom meste. Aj keď nám v
ostatných časoch viditeľne chýbajú zástupy fotografujúcich japonských
turistov, objavte spolu s nami na inšpiratívnej prechádzke s nadhľadom
poetickej kostolnej blchy tak trochu pamiatkovo nečakané „japonské
Košice“… (po vichodňarski – „Jaka-ši-taka-ši“), …alebo inak –
Arigato !
letný mesiac august je vždy aj japonským výročným mesiacom. Spája sa
nám predovšetkým s celosvetovým mementom udalostí z Hirošimy a z
Nagasaki. Tohto roku nás tiež čerstvo ovanul nadčasový duch Olympijských
hier 2020 z Tokia. Krásne symboly odvahy ľudského ducha i tela,
krehkosti mieru, túžby po pokoji a uzdravení ľudstva. Symboly spojení
rôznosti a vzájomnosti našich kultúr i svetov. Vnímame ich každodenne aj
cez nenápadné stopy kultúrneho dedičstva v našom meste. Aj keď nám v
ostatných časoch viditeľne chýbajú zástupy fotografujúcich japonských
turistov, objavte spolu s nami na inšpiratívnej prechádzke s nadhľadom
poetickej kostolnej blchy tak trochu pamiatkovo nečakané „japonské
Košice“… (po vichodňarski – „Jaka-ši-taka-ši“), …alebo inak –
Arigato !
Sympóziá, sochy, sochári
Imidž
kultúrnych Košíc doputoval až do ďalekého Japonska už za socializmu !
Mesto totiž vo svete súčasného umenia preslávili i za hranicami
„železnej opony“ medzinárodné sochárske sympóziá v kove vo
Východoslovenských železiarňach (VSŽ) v rokoch 1967 – 1973. Stali sa
veľmi prestížnym, obľúbeným a nadčasovým podujatím, usporadúvaným
každoročne od polovice augusta do októbra vďaka vydarenej organizácii zo
strany VSŽ Košice (dnes USS), SNG Bratislava a Zväzu slovenských
výtvarných umelcov. Pod záštitou UNESCO mali zúčastnení umelci „vytvárať
ohniská umeleckej aktivity, kde umelci rozlišných národností, tvoriaci v
prírode z miestnych zdrojov a inšpirácií, poznávajú tak cudzie krajiny a
napomáhajú zblíženiu a porozumeniu. Vytvorené diela ostávajú na mieste,
vznikajú galérie v prírode, na trase, po ktorej v budúcnosti poputujú
záujemci s celého sveta za umením a vzájomným poznávaním.“ Vďaka
účasti skvelých domácich aj zahraničných umelcov, ktorí tu intenzívne
pár mesiacov tvorili, v priebehu rokov vzniklo v areáloch sídlisk, v
parkoch a v rôznych častiach mesta viacero dodnes zachovaných
monumentálnych diel pre verejný priestor. Tie už dnes právom možno
vnímať ako významnú súčasť nášho kultúrneho dedičstva z obdobia 2.
polovice 20. storočia, hodného zachovania aj pre budúce generácie.
Unikátny koncept otvorenej „galérie v prírode“ – v dnes už pamiatkovo
chránenom historickom mestskom parku – začínal najprv dielami,
inštalovanými priamo v areáli legendárnych oceliarní, neskôr aj popri
ceste do mesta cez sídlisko Terasa až do samotného centra. Žiaľ, v
časoch normalizácie boli viaceré, horlivo označené ako ideologicky
„nevhodné“, diela odstraňované, a iné zanikli až po roku 1989. Medzi
umelcami boli aj naši autori: Belohradský, Trizuljak, Cepka, Rejlich,
Hendrych, Bartusz, Binder, Janoušek, Vachálek, Račko, Masarovičová, a
tiež zahraniční: Kornbrust a Schneider z NSR a Reppold z NDR, Andolfatto
a Marissa La Barbera z Talianska, Hunnicutt z USA, Pennock z Holandska,
Glid z Juhoslávie, Kuld zo ZSSR, Varga z Maďarska, a zavítali tu aj
dvaja zaujímaví Japonci. Viac o sympóziách a dielach na: https://www.tvkosice.sk
kultúrnych Košíc doputoval až do ďalekého Japonska už za socializmu !
Mesto totiž vo svete súčasného umenia preslávili i za hranicami
„železnej opony“ medzinárodné sochárske sympóziá v kove vo
Východoslovenských železiarňach (VSŽ) v rokoch 1967 – 1973. Stali sa
veľmi prestížnym, obľúbeným a nadčasovým podujatím, usporadúvaným
každoročne od polovice augusta do októbra vďaka vydarenej organizácii zo
strany VSŽ Košice (dnes USS), SNG Bratislava a Zväzu slovenských
výtvarných umelcov. Pod záštitou UNESCO mali zúčastnení umelci „vytvárať
ohniská umeleckej aktivity, kde umelci rozlišných národností, tvoriaci v
prírode z miestnych zdrojov a inšpirácií, poznávajú tak cudzie krajiny a
napomáhajú zblíženiu a porozumeniu. Vytvorené diela ostávajú na mieste,
vznikajú galérie v prírode, na trase, po ktorej v budúcnosti poputujú
záujemci s celého sveta za umením a vzájomným poznávaním.“ Vďaka
účasti skvelých domácich aj zahraničných umelcov, ktorí tu intenzívne
pár mesiacov tvorili, v priebehu rokov vzniklo v areáloch sídlisk, v
parkoch a v rôznych častiach mesta viacero dodnes zachovaných
monumentálnych diel pre verejný priestor. Tie už dnes právom možno
vnímať ako významnú súčasť nášho kultúrneho dedičstva z obdobia 2.
polovice 20. storočia, hodného zachovania aj pre budúce generácie.
Unikátny koncept otvorenej „galérie v prírode“ – v dnes už pamiatkovo
chránenom historickom mestskom parku – začínal najprv dielami,
inštalovanými priamo v areáli legendárnych oceliarní, neskôr aj popri
ceste do mesta cez sídlisko Terasa až do samotného centra. Žiaľ, v
časoch normalizácie boli viaceré, horlivo označené ako ideologicky
„nevhodné“, diela odstraňované, a iné zanikli až po roku 1989. Medzi
umelcami boli aj naši autori: Belohradský, Trizuljak, Cepka, Rejlich,
Hendrych, Bartusz, Binder, Janoušek, Vachálek, Račko, Masarovičová, a
tiež zahraniční: Kornbrust a Schneider z NSR a Reppold z NDR, Andolfatto
a Marissa La Barbera z Talianska, Hunnicutt z USA, Pennock z Holandska,
Glid z Juhoslávie, Kuld zo ZSSR, Varga z Maďarska, a zavítali tu aj
dvaja zaujímaví Japonci. Viac o sympóziách a dielach na: https://www.tvkosice.sk
Prvým bol vtedy ešte mladý umelec – parížsky študent moderného sochárstva: Hiromi Akiyama
(1937 – 2012), rodák priamo z Hirošimy, neskôr známy a významný
japonský sochár, pôsobiaci a žijúci ako pedagóg v Nemecku – viď odkaz
na: https://de.wikipedia.org a tiež na: http://archiv.ub.uni-heidelberg.de.
Prišiel do Košíc spolu s manželkou hneď po historicky zlomovom auguste
1968, spolu s tankami okupačných sovietskych vojsk, aj s talianskym
sochárom Natalinom Andolfatom (obaja boli do Košíc povolaní z
ružbašského sochárskeho sympózia). Napriek hektike fatálnych čias si
veľmi obľúbil mesto, ľudí i východné Slovensko, a najmä: vytvoril tu až
dve kovové diela, dnes už, žiaľ, neexistujúce, pôvodne osadené v areáli
VSŽ, a nazvané „Železiarne N°1“ a „Československo N°1“ (s hodnotou,
vyčíslenou na 120 000 a 100 000 Kčs). Práve v ostatnom diele bola
dokonca skrytá aj silná symbolika na augustové udalosti, ako napísali
dobové železiarske robotnícke noviny (Oceľ východu) – „Umelci odišli,
ale nechali nám tu kus svojej myšlienky – kultúry národa, stvárnenej v
plastikách – umeleckých dielach. Tie tu ostanú s nami. (…) …v
lomovej plastike s charakteristickými japonskými líniami uzatvára
jednotnosť celej plastiky, ktorou chcel charakterizovať jednotu našich
národov.“ Nečudo, že sa po dielach, a aj po Hiromim u nás v
nasledujúcich rokoch zľahla zem. Už o rok na to – v roku 1969 – však
prišiel sprostredkovane cez japonské veľvyslanectvo na sympózium do
Košíc ďalší, dodnes priam mysteriózne záhadný japonský sochár Toshio Nishikawa
z Tokia (zrejme absolvent Akadémie umení v Tokiu), o ktorom sa nám
doteraz nepodarilo už nič bližšie zistiť. Okrem toho, že po ňom ostala v
Dokumentačnom centre Východoslovenskej galérie jediná pohľadnica a
krátky list k tomu, písaný premilou angličtinou („Materials of iron is very nise tema for me“) do Košíc (v „Checosrobakii“),
ale najmä zachované monumentálne dielo „Východ Slnka“ v mestskom parku
(ktoré je doteraz nesprávne autorsky označené – omylom so štítkom s
menom Hiromi Akiyamu). Okrem toho archív DC VSG skrýva tiež ponuky a
portfólio aj ďalších japonských umelcov (napr. Kimiaki Nakagawa,
Munetada Yoshiyama), ktorí sa v nasledujúcich rokoch uchádzali o účasť
na košickom podujatí, a aj iní japonskí umelci sa reálne zúčastnili v
tých časoch na viacerých výtvarných sympóziách na Slovensku (napr. Yasuo
Mizui, Y. Yonabayashi, Yssei Amemyia).
(1937 – 2012), rodák priamo z Hirošimy, neskôr známy a významný
japonský sochár, pôsobiaci a žijúci ako pedagóg v Nemecku – viď odkaz
na: https://de.wikipedia.org a tiež na: http://archiv.ub.uni-heidelberg.de.
Prišiel do Košíc spolu s manželkou hneď po historicky zlomovom auguste
1968, spolu s tankami okupačných sovietskych vojsk, aj s talianskym
sochárom Natalinom Andolfatom (obaja boli do Košíc povolaní z
ružbašského sochárskeho sympózia). Napriek hektike fatálnych čias si
veľmi obľúbil mesto, ľudí i východné Slovensko, a najmä: vytvoril tu až
dve kovové diela, dnes už, žiaľ, neexistujúce, pôvodne osadené v areáli
VSŽ, a nazvané „Železiarne N°1“ a „Československo N°1“ (s hodnotou,
vyčíslenou na 120 000 a 100 000 Kčs). Práve v ostatnom diele bola
dokonca skrytá aj silná symbolika na augustové udalosti, ako napísali
dobové železiarske robotnícke noviny (Oceľ východu) – „Umelci odišli,
ale nechali nám tu kus svojej myšlienky – kultúry národa, stvárnenej v
plastikách – umeleckých dielach. Tie tu ostanú s nami. (…) …v
lomovej plastike s charakteristickými japonskými líniami uzatvára
jednotnosť celej plastiky, ktorou chcel charakterizovať jednotu našich
národov.“ Nečudo, že sa po dielach, a aj po Hiromim u nás v
nasledujúcich rokoch zľahla zem. Už o rok na to – v roku 1969 – však
prišiel sprostredkovane cez japonské veľvyslanectvo na sympózium do
Košíc ďalší, dodnes priam mysteriózne záhadný japonský sochár Toshio Nishikawa
z Tokia (zrejme absolvent Akadémie umení v Tokiu), o ktorom sa nám
doteraz nepodarilo už nič bližšie zistiť. Okrem toho, že po ňom ostala v
Dokumentačnom centre Východoslovenskej galérie jediná pohľadnica a
krátky list k tomu, písaný premilou angličtinou („Materials of iron is very nise tema for me“) do Košíc (v „Checosrobakii“),
ale najmä zachované monumentálne dielo „Východ Slnka“ v mestskom parku
(ktoré je doteraz nesprávne autorsky označené – omylom so štítkom s
menom Hiromi Akiyamu). Okrem toho archív DC VSG skrýva tiež ponuky a
portfólio aj ďalších japonských umelcov (napr. Kimiaki Nakagawa,
Munetada Yoshiyama), ktorí sa v nasledujúcich rokoch uchádzali o účasť
na košickom podujatí, a aj iní japonskí umelci sa reálne zúčastnili v
tých časoch na viacerých výtvarných sympóziách na Slovensku (napr. Yasuo
Mizui, Y. Yonabayashi, Yssei Amemyia).
Sakury
Asi
najkrajší a najznámejší symbol Japonska, ospievaný v tisíckach básní
haiku, oslavovaný početnými sviatkami, všadeprítomný v celej
ďalekovýchodnej kultúre, a najmä známy po celom svete. Stromy a kvety
japonskej čerešne sakury rozkvitajú ako solitéry, aj v celých nádherných
alejách, a to aj v pamiatkovej rezervácii Košice (napr. na Krmanovej
ulici). V roku 2019 pri stom výročí japonsko-československých
diplomatických vzťahov bolo nanovo vysadených dokonca až sto sakúr na
celom území mesta (a dve z nich priamo v areáli pomníka Neznámeho vojaka
na nám. Osloboditeľov). Keď kvitnú, možno pri nich pozorovať poetické
obrázky (nielen) mladých ľudí, zvečňujúcich svoje súznenia aj v spojení s
touto ružovou, pomíjajúcou sa, skoro-nebeskou krásou. V jemnej
melanchólii prechádzajúceho sa pamiatkára sa zrodilo v duši i jedno
„košické“ sakurové haiku – („Májový vietor / v tanci so sakurou / píše na podlahu / nežnú poéziu rána. / Posledné verše..“).
https://kosice.korzar.sme.sk
najkrajší a najznámejší symbol Japonska, ospievaný v tisíckach básní
haiku, oslavovaný početnými sviatkami, všadeprítomný v celej
ďalekovýchodnej kultúre, a najmä známy po celom svete. Stromy a kvety
japonskej čerešne sakury rozkvitajú ako solitéry, aj v celých nádherných
alejách, a to aj v pamiatkovej rezervácii Košice (napr. na Krmanovej
ulici). V roku 2019 pri stom výročí japonsko-československých
diplomatických vzťahov bolo nanovo vysadených dokonca až sto sakúr na
celom území mesta (a dve z nich priamo v areáli pomníka Neznámeho vojaka
na nám. Osloboditeľov). Keď kvitnú, možno pri nich pozorovať poetické
obrázky (nielen) mladých ľudí, zvečňujúcich svoje súznenia aj v spojení s
touto ružovou, pomíjajúcou sa, skoro-nebeskou krásou. V jemnej
melanchólii prechádzajúceho sa pamiatkára sa zrodilo v duši i jedno
„košické“ sakurové haiku – („Májový vietor / v tanci so sakurou / píše na podlahu / nežnú poéziu rána. / Posledné verše..“).
https://kosice.korzar.sme.sk
Svetová výstava – svetový zvon
Len
málokto presne vie, či aspoň tuší, keď prechádza po košickej Zvonárskej
ulici okolo vystaveného veľkého zvona, že tento v sebe nesie tiež jednu
veľmi pôsobivú japonsko – košickú spomienku. Ide o renesančný zvon sv.
Jána Krstiteľa z roku 1558 od olomouckého zvonolejára Františka
Illenfelda z Košíc (s dolným priemerom 141 cm, výškou cca 142 cm, váhou
cca 1860 kg), ktorý bol pôvodne zvonom Dómu sv. Alžbety, od roku 1926
evidovaný ako zbierka Východoslovenského múzea v Košiciach, a od r. 2000
napokon vystavený na Zvonárskej ulici. V rámci Slovenska patrí medzi
najvýznamnejšie a najreprezentatívnejšie veľké renesančné zvony – ako
jedinečná ukážka vrcholného obdobia stredoeurópskeho zvonolejárskeho
remesla. A stal sa dokonca aj celonárodným – celoštátnym symbolom, keď v
roku 1970, spolu s gotickými zvonmi z Chebu a z Benešova, reprezentoval
vtedajšie Československo v originálnej inštalácii na prvej svetovej
výstave, konanej v Ázii – na „EXPO 1970“ v Ósake v Japonsku. Tu ho v
období pol roka trvajúcej veľkolepej udalosti, po dobrodružnej ceste z
Košíc, obdivovalo viac než 10,5 miliónov návštevníkov. Celá výstava sa
niesla v duchu hesla – Svet je jeden – pokrok a harmónia ľudstva,
a československý koncept scenára s motívom „Človek a čas“ vyjadroval
pred svetom aj protest proti okupácii a normalizácii našej krajiny (- „Na
poplach bijí tři klenoty zvonařského umění z různých věků, burcují,
odmítají čekat na zázrak, protože záchrana přijde zase jen a jen od
lidí.“). Japonci označovali náš pavilón za oázu pokoja a meditácie.
Zvony spájajú naše kultúry naprieč rôznymi náboženstvami a
civilizáciami. Veď aj jeden jezuitský misionársky zvon zo 16. storočia v
Japonsku sa stal napokon súčasťou národného pokladu – chrámového
komplexu Myōshin-ji v Kyote. Iný európsky zvon z kresťanskej katedrály v
Nagasaki prežil atómový útok v roku 1945, a ešte na Vianoce v rovnakom
roku opäť symbolicky zvonil. Náš – košický – zvon („z Ósaky“) sa dostal
ako hlavný motív na československú poštovú známku pri príležitosti
výstavy EXPO. Viď – https://www.ceskatelevize.cz
málokto presne vie, či aspoň tuší, keď prechádza po košickej Zvonárskej
ulici okolo vystaveného veľkého zvona, že tento v sebe nesie tiež jednu
veľmi pôsobivú japonsko – košickú spomienku. Ide o renesančný zvon sv.
Jána Krstiteľa z roku 1558 od olomouckého zvonolejára Františka
Illenfelda z Košíc (s dolným priemerom 141 cm, výškou cca 142 cm, váhou
cca 1860 kg), ktorý bol pôvodne zvonom Dómu sv. Alžbety, od roku 1926
evidovaný ako zbierka Východoslovenského múzea v Košiciach, a od r. 2000
napokon vystavený na Zvonárskej ulici. V rámci Slovenska patrí medzi
najvýznamnejšie a najreprezentatívnejšie veľké renesančné zvony – ako
jedinečná ukážka vrcholného obdobia stredoeurópskeho zvonolejárskeho
remesla. A stal sa dokonca aj celonárodným – celoštátnym symbolom, keď v
roku 1970, spolu s gotickými zvonmi z Chebu a z Benešova, reprezentoval
vtedajšie Československo v originálnej inštalácii na prvej svetovej
výstave, konanej v Ázii – na „EXPO 1970“ v Ósake v Japonsku. Tu ho v
období pol roka trvajúcej veľkolepej udalosti, po dobrodružnej ceste z
Košíc, obdivovalo viac než 10,5 miliónov návštevníkov. Celá výstava sa
niesla v duchu hesla – Svet je jeden – pokrok a harmónia ľudstva,
a československý koncept scenára s motívom „Človek a čas“ vyjadroval
pred svetom aj protest proti okupácii a normalizácii našej krajiny (- „Na
poplach bijí tři klenoty zvonařského umění z různých věků, burcují,
odmítají čekat na zázrak, protože záchrana přijde zase jen a jen od
lidí.“). Japonci označovali náš pavilón za oázu pokoja a meditácie.
Zvony spájajú naše kultúry naprieč rôznymi náboženstvami a
civilizáciami. Veď aj jeden jezuitský misionársky zvon zo 16. storočia v
Japonsku sa stal napokon súčasťou národného pokladu – chrámového
komplexu Myōshin-ji v Kyote. Iný európsky zvon z kresťanskej katedrály v
Nagasaki prežil atómový útok v roku 1945, a ešte na Vianoce v rovnakom
roku opäť symbolicky zvonil. Náš – košický – zvon („z Ósaky“) sa dostal
ako hlavný motív na československú poštovú známku pri príležitosti
výstavy EXPO. Viď – https://www.ceskatelevize.cz
Svätý apoštol Japonska
Stretnutie
kresťanskej európskej kultúry so starobylou japonskou civilizáciou v
16. storočí je symbolizované v príbehu obľúbeného jezuitského svätca a
veľkého misionára – sv. Františka Xaverského, ktorého by sme mohli
nazvať aj „apoštolom Japonska“. Jeho osud sa navždy spojil s touto
krajinou a jej kultúrou, a je známy z početných životopisov – https://jezuiti.sk
V našich krajoch bol najmä v časoch jezuitskej rekatolizácie s obľubou
pripomínaný a zobrazovaný na oltároch, obrazoch, v sochárskom, či inom
výtvarnom spodobení v katolíckych kostoloch. A tak bol v minulosti
súčasťou napríklad aj veľkého barokového konceptu súsošia košickej
Immaculaty, a pripomína ho aj zasvätenie jednej z bočných kaplniek
jezuitského – dnes už premonštrátskeho – kostola Najsv. Trojice. Dnes ho
nájdeme i v košickom Dóme sv. Alžbety ako súčasť sochárskej výzdoby
južného portálu, či na viacerých vitrážových oknách tohto majestátneho
chrámu (čo nám môže tiež pripomenúť, že „svätý je ten, kto dovolí, aby cez neho prúdilo Svetlo“,
ako cez vitráže…). Ak navštívime aj starobylý kostol košických
dominikánov, naše pohľady upúta maľba na klenbe lode kostola. Nájdeme tu
v spleti bohatej barokovej ikonografie aj alegórie zemských
kontinentov, a medzi nimi aj mohutnú symbolickú Áziu, ktorá veľmi
prenesene v sebe zahŕňa i Japonsko. Aj keď to priamo v Košiciach, žiaľ,
nijako konkrétne nezobrazuje, môžeme si tieto košické výjavy porovnať s
inými európskymi analógiami – https://bcpce.hypotheses.org/
kresťanskej európskej kultúry so starobylou japonskou civilizáciou v
16. storočí je symbolizované v príbehu obľúbeného jezuitského svätca a
veľkého misionára – sv. Františka Xaverského, ktorého by sme mohli
nazvať aj „apoštolom Japonska“. Jeho osud sa navždy spojil s touto
krajinou a jej kultúrou, a je známy z početných životopisov – https://jezuiti.sk
V našich krajoch bol najmä v časoch jezuitskej rekatolizácie s obľubou
pripomínaný a zobrazovaný na oltároch, obrazoch, v sochárskom, či inom
výtvarnom spodobení v katolíckych kostoloch. A tak bol v minulosti
súčasťou napríklad aj veľkého barokového konceptu súsošia košickej
Immaculaty, a pripomína ho aj zasvätenie jednej z bočných kaplniek
jezuitského – dnes už premonštrátskeho – kostola Najsv. Trojice. Dnes ho
nájdeme i v košickom Dóme sv. Alžbety ako súčasť sochárskej výzdoby
južného portálu, či na viacerých vitrážových oknách tohto majestátneho
chrámu (čo nám môže tiež pripomenúť, že „svätý je ten, kto dovolí, aby cez neho prúdilo Svetlo“,
ako cez vitráže…). Ak navštívime aj starobylý kostol košických
dominikánov, naše pohľady upúta maľba na klenbe lode kostola. Nájdeme tu
v spleti bohatej barokovej ikonografie aj alegórie zemských
kontinentov, a medzi nimi aj mohutnú symbolickú Áziu, ktorá veľmi
prenesene v sebe zahŕňa i Japonsko. Aj keď to priamo v Košiciach, žiaľ,
nijako konkrétne nezobrazuje, môžeme si tieto košické výjavy porovnať s
inými európskymi analógiami – https://bcpce.hypotheses.org/
Svetový maratón – svetový mier
Kto
by už dnes vo svete nepoznal najstarší európsky medzinárodný – košický –
maratón mieru ? A poznali ho aj známi japonskí bežci a bežkyne. Dvaja z
nich sa navždy zapísali do jeho dejín ako víťazi – So Takeshi (1976) a
Rika Tabaši(ová) (2004). Ich mená na podstavci, odliate v bronze, sa tým
stali súčasťou národnej kultúrnej pamiatky – pamätníka Maratónu mieru
so známou sochou maratónca od Arpáda Račka (z r. 1959), v
architektonickej spolupráci s arch. P. Merjavým a J. Gabrínim, ktorá je
na rovnomennom námestí v historickom jadre Košíc asi jedinou povojnovou,
oficiálne chránenou sochárskou kultúrnou pamiatkou na území mesta.
Symbolicky by sa dalo k jej „popísanému“ podstavcu s menami povedať, že
– “… Cesta mieru a priateľstva je dosť široká na to, aby sme sa na
ňu zmestili všetci, Peržania i Gréci, a na biely podstavec sochy
bronzového bežca pred záhradou košického múzea sa zmestí ešte veľmi veľa
mien.“) A aj iný úryvok – z maratónskej básne „Čierny tieň“ – by mohol
byť v duchu košického vetra venovaný našim japonským víťazom v Košiciach
– „ Výkriky nepočul, potlesk za ním ostal, / bežal a do pŕs vetry sa
opreli /, zabudnúc na seba, vzdorom vypätý / jak ten, kto konečne k činu
sa dostal, / jak ten, kto beží a k úsvitu cieli, / jak ten, kto s
istotou k zajtrajšku letí.“
Viac na: https://www.facebook.com
by už dnes vo svete nepoznal najstarší európsky medzinárodný – košický –
maratón mieru ? A poznali ho aj známi japonskí bežci a bežkyne. Dvaja z
nich sa navždy zapísali do jeho dejín ako víťazi – So Takeshi (1976) a
Rika Tabaši(ová) (2004). Ich mená na podstavci, odliate v bronze, sa tým
stali súčasťou národnej kultúrnej pamiatky – pamätníka Maratónu mieru
so známou sochou maratónca od Arpáda Račka (z r. 1959), v
architektonickej spolupráci s arch. P. Merjavým a J. Gabrínim, ktorá je
na rovnomennom námestí v historickom jadre Košíc asi jedinou povojnovou,
oficiálne chránenou sochárskou kultúrnou pamiatkou na území mesta.
Symbolicky by sa dalo k jej „popísanému“ podstavcu s menami povedať, že
– “… Cesta mieru a priateľstva je dosť široká na to, aby sme sa na
ňu zmestili všetci, Peržania i Gréci, a na biely podstavec sochy
bronzového bežca pred záhradou košického múzea sa zmestí ešte veľmi veľa
mien.“) A aj iný úryvok – z maratónskej básne „Čierny tieň“ – by mohol
byť v duchu košického vetra venovaný našim japonským víťazom v Košiciach
– „ Výkriky nepočul, potlesk za ním ostal, / bežal a do pŕs vetry sa
opreli /, zabudnúc na seba, vzdorom vypätý / jak ten, kto konečne k činu
sa dostal, / jak ten, kto beží a k úsvitu cieli, / jak ten, kto s
istotou k zajtrajšku letí.“
Viac na: https://www.facebook.com
Nadväzujúc
na vznešenú a stále aktuálnu maratónsku myšlienku mieru, treba spomenúť
aj tzv. mierové stĺpy, vztyčované od Egyptských pyramíd až po košické
škôlky a školy, a početné iné miesta. Ide o projekt pod patronátom OSN v
gescii celosvetovej organizácie „Prosba za svetový mier“ so sídlom
práve v japonskom Tokiu, kde sa celá idea aj zrodila. Cez americkú
nadáciu sa prvých sto stĺpov osadilo na Slovensku už v roku 1996. Ich
zmyslom je trvalo pripomínať vo verejnom priestore myšlienku
nevyhnutného mieru na celom svete. Ide o úzke stĺpy s nápisom: Nech je mier na Slovensku – Nech pokoj vždy vládne na Zemi.
V košickom historickom centre nájdeme takýto stĺp napr. pri Miestnom
úrade MČ – Staré mesto na Hviezdoslavovej ulici. Viac na – https://en.wikipedia.org
na vznešenú a stále aktuálnu maratónsku myšlienku mieru, treba spomenúť
aj tzv. mierové stĺpy, vztyčované od Egyptských pyramíd až po košické
škôlky a školy, a početné iné miesta. Ide o projekt pod patronátom OSN v
gescii celosvetovej organizácie „Prosba za svetový mier“ so sídlom
práve v japonskom Tokiu, kde sa celá idea aj zrodila. Cez americkú
nadáciu sa prvých sto stĺpov osadilo na Slovensku už v roku 1996. Ich
zmyslom je trvalo pripomínať vo verejnom priestore myšlienku
nevyhnutného mieru na celom svete. Ide o úzke stĺpy s nápisom: Nech je mier na Slovensku – Nech pokoj vždy vládne na Zemi.
V košickom historickom centre nájdeme takýto stĺp napr. pri Miestnom
úrade MČ – Staré mesto na Hviezdoslavovej ulici. Viac na – https://en.wikipedia.org
Symboly, street-art, stopy, sny…
Nielen
obľúbené sushi reštaurácie, úspešné karate kluby i Nippon festivaly,
ale aj tematicko- japonské muzeálne artefakty košických múzeí,
kaligrafia, keramika či čajové obrady, i japonské baletky štátneho
divadla, alebo miestne bonsajové centrá a japonské firmy u nás prenášajú
Košice do nových japonsko-slovenských súvislostí. Nájdeme tu však aj
nenápadné stopy, skryté v krehkých prejavoch umenia, symboliky, odkazov
vo verejnom priestore mesta.
Patrí
k nim nádherné, starobylé, štátom chránené ginko – vzácny symbolický
strom (o. i. je ginko symbolom Tokia), vysadený v areáli školy na
Masarykovej ulici, neďaleko historického centra – https://www.monumentaltrees.com
obľúbené sushi reštaurácie, úspešné karate kluby i Nippon festivaly,
ale aj tematicko- japonské muzeálne artefakty košických múzeí,
kaligrafia, keramika či čajové obrady, i japonské baletky štátneho
divadla, alebo miestne bonsajové centrá a japonské firmy u nás prenášajú
Košice do nových japonsko-slovenských súvislostí. Nájdeme tu však aj
nenápadné stopy, skryté v krehkých prejavoch umenia, symboliky, odkazov
vo verejnom priestore mesta.
Patrí
k nim nádherné, starobylé, štátom chránené ginko – vzácny symbolický
strom (o. i. je ginko symbolom Tokia), vysadený v areáli školy na
Masarykovej ulici, neďaleko historického centra – https://www.monumentaltrees.com
K
prekvapivým umelecko-japonským súvislostiam sa dostávame i priamo v
centre mesta na Orlej ulici, kde bola nedávno za osobitých okolností
(november 2018) na podstavci inštalovaná bronzová socha koňa, bez
priznania autorstva, zjavne však inšpirovaná tzv. leonardovsko – (da
vinciovským) koňom – viď https://en.wikipedia.org
A práve nikdy nedokončený projekt monumentálnej sochy Leonarda da
Vinciho po storočiach prvýkrát autorsky oživila až japonská sochárka
Nina Akamu v roku 1999. Odvtedy podľa tejto jej novodobej „predlohy“
vznikajú po celom svete viaceré odvodené kópie, varianty, zmenšeniny.
Košická verzia je zrejme jednou z nich – viď http://www.studioequus.com
prekvapivým umelecko-japonským súvislostiam sa dostávame i priamo v
centre mesta na Orlej ulici, kde bola nedávno za osobitých okolností
(november 2018) na podstavci inštalovaná bronzová socha koňa, bez
priznania autorstva, zjavne však inšpirovaná tzv. leonardovsko – (da
vinciovským) koňom – viď https://en.wikipedia.org
A práve nikdy nedokončený projekt monumentálnej sochy Leonarda da
Vinciho po storočiach prvýkrát autorsky oživila až japonská sochárka
Nina Akamu v roku 1999. Odvtedy podľa tejto jej novodobej „predlohy“
vznikajú po celom svete viaceré odvodené kópie, varianty, zmenšeniny.
Košická verzia je zrejme jednou z nich – viď http://www.studioequus.com
Osobitne
možno ešte vyzdvihnúť dva novodobé street-artové počiny v Košiciach.
Priamo na historickom objekte Miklušovej väznice a Katovho bytu na
Hrnčiarskej ulici niekoľko rokov zdobilo časti fasád nenápadne
inštalované farebné papierové origami – tzv. street-art – participatívne
dielo francúzskej umelkyne Mademoiselle Maurice, v rámci známeho
festivalu Košice – Biela Noc 2013. Išlo o moderné – inšpirované použitie
– „starého japonského umenia skladania papiera – origami, ktoré
umelkyňu oslovilo počas pobytu v Japonsku. V krajine vychádzajúceho
slnka ju zastihli zemetrasenia, cunami, aj výbuch jadrovej elektrárne vo
Fukušime. Tieto tragické udalosti, spolu s príbehom dievčatka Sadako,
ktoré podľa starej legendy verilo, že ak poskladá tisíc papierových
žeriavov (orizuru), uzdraví sa z leukémie, spôsobenej ožiarením z
atómovej bomby, ju priviedli k vytváraniu street artových diel z
origami.“ Viac na – https://web.vucke.sk
možno ešte vyzdvihnúť dva novodobé street-artové počiny v Košiciach.
Priamo na historickom objekte Miklušovej väznice a Katovho bytu na
Hrnčiarskej ulici niekoľko rokov zdobilo časti fasád nenápadne
inštalované farebné papierové origami – tzv. street-art – participatívne
dielo francúzskej umelkyne Mademoiselle Maurice, v rámci známeho
festivalu Košice – Biela Noc 2013. Išlo o moderné – inšpirované použitie
– „starého japonského umenia skladania papiera – origami, ktoré
umelkyňu oslovilo počas pobytu v Japonsku. V krajine vychádzajúceho
slnka ju zastihli zemetrasenia, cunami, aj výbuch jadrovej elektrárne vo
Fukušime. Tieto tragické udalosti, spolu s príbehom dievčatka Sadako,
ktoré podľa starej legendy verilo, že ak poskladá tisíc papierových
žeriavov (orizuru), uzdraví sa z leukémie, spôsobenej ožiarením z
atómovej bomby, ju priviedli k vytváraniu street artových diel z
origami.“ Viac na – https://web.vucke.sk
S
tematickým odkazom na japonskú fukušimskú tragédiu obdobne
street-artovým spôsobom spolucíti a dodnes reaguje aj tematicky
originálny prejav „Stay strong, Japan“, „nastriekaný“ na celej pozdĺžnej fasáde istých garáží na známom košickom sídlisku Terasa. Viac nazrieme napr. na: https://www.facebook.com
tematickým odkazom na japonskú fukušimskú tragédiu obdobne
street-artovým spôsobom spolucíti a dodnes reaguje aj tematicky
originálny prejav „Stay strong, Japan“, „nastriekaný“ na celej pozdĺžnej fasáde istých garáží na známom košickom sídlisku Terasa. Viac nazrieme napr. na: https://www.facebook.com
Nemožno
na záver opomenúť už zaniknutú meditatívnu fontánu neznámeho tvorcu s
ústredným balvanom (možným počiatkom košickej „balvanizácie“ verejného
priestoru) priamo na Dominikánskom námestí, so vzdialenou inšpiráciou,
naklonenou japonským kláštorným zenovým príkladom. Nielen deti a ich
„veľkých rodičov“ zas isto očarúvajú stále prítomné orientálne bábky z
čínsko-japonských príbehov, inštalované natrvalo vo vitrínach v
historickom dvore košického Bábkového divadla na Vrátnej ulici. Veď
bohaté, starobylé a veľmi originálne bábkové i divadelné kultúry oboch
našich národov sú súčasťou nehmotného kultúrneho dedičstva sveta. A to
je na tom tak japonsko-košicky krásne – ako keď, pozerajúc japonské
filmy („Naša malá sestra“), zažívate japonské básne….
na záver opomenúť už zaniknutú meditatívnu fontánu neznámeho tvorcu s
ústredným balvanom (možným počiatkom košickej „balvanizácie“ verejného
priestoru) priamo na Dominikánskom námestí, so vzdialenou inšpiráciou,
naklonenou japonským kláštorným zenovým príkladom. Nielen deti a ich
„veľkých rodičov“ zas isto očarúvajú stále prítomné orientálne bábky z
čínsko-japonských príbehov, inštalované natrvalo vo vitrínach v
historickom dvore košického Bábkového divadla na Vrátnej ulici. Veď
bohaté, starobylé a veľmi originálne bábkové i divadelné kultúry oboch
našich národov sú súčasťou nehmotného kultúrneho dedičstva sveta. A to
je na tom tak japonsko-košicky krásne – ako keď, pozerajúc japonské
filmy („Naša malá sestra“), zažívate japonské básne….
„ V horách se dívám na hory / za deště poslouchám déšť / jaro, léto, podzim, zima / včera mi bylo dobře / a zítra bude taky.“
(Santóka)
(Santóka)
p. s. obrázky z fotogalérie k článku vznikli iba vďaka fotoaparátu japonskej značky, ako inak…:)
Autor: Mgr. Juraj Gembický, KPÚ Košice
