Národné múzeum Przemyślskej krajiny (Muzeum
Narodowe Ziemi Przemyskiej) usporiadalo v dňoch 5. a 6. novembra 2021 medzinárodné
vedecké sympózium Drevené cerkvi oblasti Karpát a východného pohraničia.
Záštitu nad cezhraničným podujatím opäť prevzal Národný
inštitút dedičstva (Narodowy Instytut
Dziedzictwa – NID), poľský náprotivok Pamiatkového úradu SR, a súčasne
aj orgány štátnej a regionálnej správy. Úvodné slovo predniesol riaditeľ
múzea Jan Jarosz, oceňujúc
zanietenosť k náročnej agende koordinovania domácich účastníkov
z Poľska a ďalších z Ukrajiny, Rumunska, Maďarska a Slovenska,
ktorej sa tentokrát zhostila pracovníčka múzea mgr Bożena Figiela. V úvode bol zároveň prečítaný pozdravný
list účastníkom sympózia, ktorý poslal zástupca riaditeľa NID-u Mariusz
Czuba.
Prvý blok odborného programu otvorila rumunská
účastníčka Dr. Ana Dumitran, kurátorka Národného múzea zjednotenia v Alba
Iulii (Muzeul Național al Unirii). Predstavila cerkvi podliehajúce
kláštoru v Poiana Mărulu, ktorý spravovali ruskí mnísi. Umelecká proveniencia
ikon z týchto cerkví nie je objasnená, hoci štýl a ikonografia pripomínajú
pamiatky z pravoslávneho monastieru Kyjevsko-pečerskej lavry (zapísaný v Zozname
svetového dedičstva UNESCO).
Dr inż. Eugeniusz Zawałeń, konzervátor pamiatok gréckokatolíckej arcidiecézy
Przemyśl – Varšava (Archidiecezja Przemysko-Warszawska
Kościoła Greckokatolickiego) sa zaoberal prestavbami cerkví bojkovského
typu, ktoré v 19. a 20. storočí podmienil vplyv západnej cirkvi
(latinizácia), resp. moskovského pravoslávia (moskalizácia). Prvý príklad,
cerkvu vo vsi Świątkowa Wielka (gmina Krempna), pod vplyvom dispozícii rímskokatolíckych
kostolov doplnili o masívnu vežu nad západnou predsieňou. Inú cerkvu,
zachovanú v šoltýstve Turzańsk (UNESCO), prebudovali v roku 1936, keď
trojicu jej veží zväčšili a zakončili pseudobarokovými hlavicami.
Rozsiahly výskum zameraný na cerkvi huculského typu
prezentoval dr inż. arch. Włodzimierz
Witkowski. Ešte v minulom
ročníku seminára uviedol rozsiahly katalóg týchto pamiatok
z Ukrajiny, ktoré každoročne pod vedením autora dokumentujú študenti
architektúry a urbanizmu z Polytechniky v Lodži (Politechnika Łódzska). Aktuálne sa zameral na rozbor pôdorysnej
dispozície cerkví vybudovaných od 18. do začiatku 20. storočia. Zmeny
typológie novostavieb alebo rozširovanie starších objektov boli vyvolané zvyšujúcim
sa počtom veriacich. Witkowski dospel k záveru chybnosti tradičného datovania
väčšiny huculských pamiatok do staršieho obdobia, nakoľko tomu nezodpovedá ich dimenzia.
Pauzu po prvom
bloku prednášok vyplnila slávnostná vernisáž výstavy Zabytki na karpackich bezdrożach. Sprístupňuje malú časť
z bohatého archívu fotografii, ktoré v 50. – 70. rokoch nasnímali
historici umenia Jerzy Tur (1933 – 2009) a
Barbara Tondos (1936 – 2012). Fond etnografickej
dokumentácie teraz spracúva ich dcéra Katarzyna
Tur-Marciszuk.
Druhý blok sympózia otvoril prednáškou prof. dr
hab. Waldemar Deluga (Ostravská univerzita). Venoval sa významným
osobnostiam z radov poľských etnografov a historikov umenia, zasluhujúcim
sa v období ľudovej demokracie a socializmu o výskum, dokumentáciu
a záchranu umeleckých pamiatok východného kresťanstva. Priekopníkmi oboch
disciplín v sledovanej epoche boli najmä Roman Reinfuss (1910 – 1998), Janina
Kłosińska (1920 – 2007), Marian Kornecki (1924 – 2001), Tadeusz Chrzanowski
(1926 – 2006), alebo Ryszard Brykowski (1931 – 2017), ktorý sa tiež podujal
zostaviť prehľad pamiatok drevenej sakrálnej architektúry v širšom rámci oboch
strán Karpát (Łemkowska drewniana
architektura cerkiewna: w Polsce, na Słowacji i Rusi Zakarpackiej, 1986). Viacero
pamiatok v karpatských obciach, odkiaľ po určení poľsko-sovietskej štátnej
hranice zo 16. augusta 1945 vysídlili rusínske obyvateľstvo, zostalo zachovaných
vďaka ustanoveniu kňazov do novozriadených farností rímskokatolíckych diecéz Krakov
a Tarnov.
Slovenská účastníčka, absolventka katedry dejín umenia
a kultúrneho dedičstva Ostravskej univerzity Mgr. Lucia Janečková sa
venovala dejinám pamiatkovej ochrany lemkovských drevených cerkví v Československu
medzi rokmi 1918 a 1989. Prvé významné akcie záchrany ohrozených pamiatok
sa uskutočnili v obciach Ladomirová (obnova in situ), Kožuchovce a Mikulášová
(transfery na nové miesto). Pozornosť zamerala tiež na vlastné osudy etnického
spoločenstva Lemkov (Rusínov). Vyzdvihla historické fotografie jestvujúcich i zaniknutých
cerkví a ďalšie archívne dokumenty, uložené v archíve Pamiatkového úradu
SR.
Dr hab. Jan Kurek (Krakowska
Akademia im A. F. Modrzewskiego) priblížil Casus Miękisz – prípad drevenej
cerkvi, ktorá ešte v roku 1989 bola zaradená do štátneho plánu obnovy
s finančným zabezpečením. Autor sa vtedy podieľal na príprave ďalej
neuskutočneného projektu. Momentálne je cerkva v Starom Miękiszi v
dezolátnom stave a vyžaduje urgentné zabezpečenie. Aktuálne prebieha statický
prieskum, ako najvhodnejšie podoprieť kupolu a zabrániť jej zrúteniu.
Kurek sa pýta, či vôbec možno cerkvu ešte zachrániť.
Príspevok o poľskej legislatíve ochrany pamiatkových
(historických) cintorínov podala mgr Anna Mazurek, doktorandka z vysokej školy práva
a administratívy v Rešove (WSPiA Rzeszowska Szkoła Wyższa).
Tretí blok sympózia otvoril mgr
Andrzej Żygadło (Społeczny Ośrodek Dokumentacji Zabytków przy Stowarzyszeniu
Ruska Bursa w Gorlicach), ktorý podobne ako dr inż. arch. Witkowski nadviazal na predchádzajúci ročník. Vtedy skúmal
popisy cerkví Jarosławského dekanátu, ako ich zachovali kanonické
vizitácie z druhej polovice 18. storočia. Teraz výskum obohatil
o ďalšie údaje k typológii a dispozíciám zaniknutých drevených cerkví.
Časti jednej z nich, rozobratej v roku 1956, autor objavil v istej
chalupe postavenej z pôvodného objektu, pričom v jej interiéri sa zachovala
polychrómia na dreve.
Latinizáciou
drevených cerkví, liturgie a cirkevných obradov z dekanátu Pruchnik sa
zaoberal inż. Paweł Romanik (Stowarzyszenie Miłośników Ziemi
Pruchnickiej). Na vybraných príkladoch ukázal premenu (zjednodušovanie) miestnych
cerkví, najevidentnejšie v nahrádzaní kupolového zastrešenia bežným
sedlovým typom.
Dr.
Vasiľ Slobodian/Василь Слободян (Špecializovaný vedecko-reštaurátorský inštitút
„Ukrzachidprojektrestavracija“, Ľvov/Львів)
prednášal na diaľku o staviteľoch cerkví vo východnej Haliči v 18.
a 19. storočí. Jedným z nich bol tesársky majster Mychajlo Byleń/Михайло
Билень (1768 – 1844), pochádzajúci z obce Chitar/Хітар. V karpatskej
časti dnešnej Ľvovskej oblasti postavil aspoň desať cerkví. Z nich sa dodnes
zachovala iba štvorica, navyše pozmenená neskoršími úpravami, vrátane cerkvi v susednej
obci Kaľne/Кальне, kde Byleń zanechal nápis so svojim menom.
Andrzej Żygadło a jeho kolega mgr Damian Nowak (Muzeum Ziemi Bieckiej w Bieczu) skúmali dejiny
a architektúru niekdajšej cerkvi bojkovského typu v šoltýstve Wetlina,
nachádzajúcom sa v juhovýchodnom cípe Poľska. Vďaka dispozícii na pôdoryse
kríža a zaklenutiu piatimi kupolami dostala označenie ako „najväčšia cerkva
v Karpatoch“. Pri nej vystavali v roku 1913 nový murovaný objekt v štýle
ukrajinského historizmu, ktorý navrhol ľvovský architekt Jakub Rudnický/Яків
Рудницький (1865 – po 1939). Podľa dokumentácie v rokoch prvej svetovej
vojny stáli obe cerkvi povedľa seba, ale boli poškodené počas bojových operácií
rakúskej a ruskej armády. Fotografia z roku 1927 ukazuje drevenú cerkvu
pod lešením a podrobovanú rekonštrukcii. Opravovali tiež murovaný kostol, hoci
nie podľa pôvodných architektonických plánov. Pamiatky zanikli spolu
s osídlením, ktoré násilne prerušili (vysťahovali) v období rokov
1945 – 1960.
Sled prednášok sa opäť prerušil na obhliadku stálej
expozície sakrálneho umenia Credo na dwa
głosy, kde podala odborný výklad jej kurátorka dr Marta Trojanowska.
Prof.
Dr. Bernadett Puskás otvorila
na diaľku štvrtú časť sympózia. Autorka pôsobí v inštitúte výtvarného
umenia pri univerzite v Níreďháze (Nyíregyházi Egyetem), metropole maďarskej
gréckokatolíckej cirkvi. V príspevku sa zamerala na problém obojstranne
maľovaných ikon z dielní v meste Sudova Vyšňa/Судова Вишня, západne od
Ľvova. Umelecky nenáročné, ľudové produkty oslovovali najmä vidiecke farnosti v oblasti
haličských Karpát, ale odberateľov získavali i na ich druhej (uhorskej) strane
v okolí Mukačeva.
O
problematickom „reštaurovaní“ ikon prednášal prof. dr hab. Mirosław Piotr
Kruk (Uniwersytet Gdański / Muzeum Narodowe w Krakowie) a
jeho študentka mgr Nadia Wywiórska (Muzeum
Etnograficzne w Krakowie). Na príklade pamiatok pochádzajúcich
z cerkvi vo vsi Czarna (obec Uście Gorlickie) demonštrovali nevhodný zásah
z roku 2001, keď barokové ikony prakticky premaľovali v pseudobyzantskom
štýle. Pri akcii chýbal odborný pamiatkový dohľad, posúdenie a kontrola.
Ďalšia
rumunská účastníčka Dr. Dumitrita Daniela Filip (Muzeul
Național al Unirii) skúmala vzťahy
Kyjeva k umeleckej výzdobe trojice drevených cerkví z 18. storočia
v regióne Marmaroš (UNESCO). Autorka uvažovala o možných spôsoboch
prenosu a recepcie duchovného, umeleckého a kultúrneho milieu do
vzdialenej oblasti Karpát. Umeleckým sprostredkovateľom mohol byť produktívny maliar
ikon Alexander Ponehalski (činný 1751 – 1782); jeho diela sa zachovali
v cerkvách Budeşti (1762) a Ieud Deal (1782). Ďalší smer výskumu uvažuje
o možnosti kontinuálneho vplyvu Kyjevskej akadémie (Collegium Kijovense Mohileanum; zal. metropolita Peter Mohyla,
1615), keď mu podliehali najmä stavitelia cerkvi v Poienile Izei. Kultúrny
a umelecký transfer však mohli sprostredkovať knihy s ilustráciami,
vydávané v Kyjeve i Ľvove, ktoré mohli poznať miestni maliari ikon.
Doc.
Roksolana Kosiv/Роксолана Косів
z Národnej akadémie umenia v Ľvove
predstavila osemnásť ikon z niekdajšej drevenej cerkve v šoltýstve Torki
(gmina Medyka, powiat Przemyśl). Jestvovala možno už počas 16. storočia,
najneskôr 1671, ale rozobrali ju v roku 1926. Ikony sa dostali do
národného múzea v Ľvove, prvú z nich (Posledný súd) zakúpili ešte v roku
1909. Ďalšie možno nájsť v národných múzeách vo Varšave a v Krakove.
Mgr
Renata Grzebuła z usporiadateľskej organizácie sa
vrátila k drevenej cerkvi Światkowa Wielka. Prezentovala jej
interiérovú výmaľbu ako ukážku ľudového umenia Lemkov (Rusínov).
V piatom,
večernom bloku sympózia odzneli nemenej zaujímavé príspevky. Kňaz dr Piotr Pasek (Kuria Diecezialna w Tarnowie), diecézny konzervátor a kurátor cirkevného
múzea v Tarnove, predstavil poslanie svojej inštitúcie, pôsobiacej od roku
1888. Ďalšie kolekcie sakrálneho umenia utvorilo dvadsať farností, z nich vyzdvihol
farské múzeum v meste Grybów (powiat Nowy Sącz).
Zdanlivo
z tematiky sympózia sa odkláňala prednáška, ktorú podal dr Andrzej
Laskowski (Uniwersytet Ekonomiczny w Krakowie). Jeho téma – rozvoj umenia
vitráže v Haliči – získavala popularitu od 19. storočia a boom nastal
s príchodom secesie. Tvorcovia vitráží čerpali inšpiráciu a zobrazovali tiež
motívy z ľudového umenia, napr. poľský pavilón na svetovej výstave v
Paríži (1900) zdobil huculský motív zhotovený z farebného skla. Vitrážam
sa nebránila ani gréckokatolícka cirkev, Laskowski zistil ich použitie
v cerkvi v šoltýstve Tuchla (1906).
Mgr
Piotr Jamski (Insytut Sztuki Polskiej Akademii Nauk)
pripomenul dielo, ktoré od tridsiatych rokov utvoril historik Franciszek Strzałko
(1904 – 1993). Predmetom jeho dokumentovania boli drevené cerkvi a kostoly
Haliče, ale i východoslovenského Šariša (Nižný Mirošov, Nižný Orlík, Krajná
Bystrá, Nová Polianka, Petejovce). Strzałkov archív obsahuje viac ako dvetisíc
fotografií. Po druhej svetovej vojne emigroval do Veľkej Británie a zomrel
v Londýne – to azda zdôvodňuje ťažšiu prístupnosť a stálu objavnosť tohto
výnimočného prameňa.
Finálny
príspevok sympózia podala jeho organizátorka mgr Bożena Figiela. V krátkosti
predstavila obrazové materiály k dreveným cerkvám v Haliči (na terajšom aj
bývalom území Poľska), zachované v zbierkach przemyślskeho múzea.
Druhý
deň sympózia, 6. novembra 2021, vyplnila tradičná exkurzia do štyroch lokalít s
pamiatkami dreveného sakrálneho staviteľstva, tentokrát v severovýchodnej
časti Podkarpatského vojvodstva. Úvodná zastávka v šoltýstve Chotyniec
sa zamerala na Cerkvu Narodenia presvätej Bohorodičky, postavenú okolo
roku 1600 (písomné zmienky k roku 1671). V interiéri sa zachovala nástenná
maľba Posledného súdu z roku 1735. Cerkva je od roku 2013 súčasťou
poľsko-ukrajinského zápisu v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Trasa exkurzie
dosiahla najsevernejšie miesto vo vsi Gorajec – tamojšia Cerkva Narodenia
najsvätejšej Panny Márie pochádza z roku 1586, ide teda o jednu z najstarších
v Poľsku. Ostatnú obnovu uskutočnili v dekáde rokov 1991 – 2001
a odvtedy je súčasťou Cesty drevenej architektúry (Szlak Architektury Drewnianej). Neďaleké šoltýstvo Nowe
Brusno uchováva gréckokatolícku drevenú Cerkvu sv. Paraskevy (post.
1713). Pamiatka mala byť na začiatku osemdesiatych rokov rozobratá. Jej
čiastková obnova v rokoch 1991 – 1994 ostala nedokončená kvôli nevyjasneniu
koncepčných otázok. Terajší stav zodpovedá zásadnej obnove z rokov 2014 – 2019.
Vyžadovala už rozsiahle náhrady stavebných článkov, ktorými sa znižuje
materiálová autenticita. Posledná zastávka, šoltýstvo Radruż, v neveľkej
vzdialenosti (400 m) od poľsko-ukrajinskej štátnej hranice, uchováva Cerkvu sv.
Paraskevy (1583). Napriek obnove v polovici šesťdesiatych rokov jej
havarijný stav s odstupom polstoročia (2012) viedol k dočasnému zaradeniu
medzi najohrozenejšie pamiatky sveta (World Monuments Fund); medzitým
cerkvu prevzali do múzejnej správy (2010) a súčasne je zapísaná v Zozname
svetového dedičstva UNESCO (2013).
Aktuálne
sympózium úspešne naviazalo na ciele prvého ročníka o previazanie a prepojenie
bádateľov a spoločných výskumných tém. Fenomén drevenej karpatskej
architektúry sa tak pomaly, ale isto, darí nahliadať v potrebnom
medzinárodnom kontexte.
Spracovali: Mgr. Lucia Janečková (Bratislava) – Mgr.
Tomáš Kowalski (PÚ SR – Odbor NKP a pamiatkových území)
Odkazy:
Správa
z konferencie 2019: $(document).ready(function(){initPictureViewer()});
