— 2017 —
Archeologický výskum Mierového námestia v Trenčíne v
roku 2017
Záchranný archeologický výskum historického jadra mesta
Trenčín (Mierového námestia), prebiehajúci kontinuálne od apríla tohto roku,
priniesol viaceré výsledky. Výskum stále prebieha tak prinášame prehľad doteraz
najdôležitejších poznatkov. Na základe situácií zachytených v profiloch,
geofyzikálnym prieskumom a informáciami o stavebných aktivitách
v 20. storočí sa zistilo, že stav pôvodných vrstiev námestia bol výrazne narušený.
Napriek uvedenému sú časti námestia, ktoré zostali neporušené predchádzajúcimi
zásahmi. Pod vrstvou pochôdznych úprav 20. storočia bola v priestore
námestia zistená dlažba z vážskych okruhliakov. Písomné pramene poukazujú,
že táto dlažba začala vznikať v roku 1659 a pretrvala (pravdepodobne
s opravami a súčasne s jej rozširovaním) až do dvadsiatych rokov
20. storočia (pravdepodobne do r. 1925). Historické údaje k jej vzniku potvrdzujú
aj archeologické situácie v jednotlivých sondách, nakoľko táto dlažba bola
položená na vrstve pieskovej naplaveniny, ktorá je interpretovaná ako následok
povodne, resp. povodní z rokov 1593 a 1625. Pod piesčitou
naplaveninou dominovalo na väčšine plochy námestia masívne súvrstvie, ktorého
vznik možno dávať do súvislosti s úpravami terénu po katastrofálnom
obliehaní a dobytí mesta i hradu cisárskym generálom Johannom Katzianerom
v r. 1528. Na námestie bol v tom čase vyvezený materiál
z okolitých parciel, na ktorých zhoreli meštianske domy a hospodárske
objekty. Súvrstvie obsahovalo okrem keramiky, sporadických úlomkov tehál
a mazanice najmä kvantum organického materiálu. Bolo doslova nasýtené
uhlíkmi a mimoriadne veľkým množstvom prevažne opálených zvieracích kostí
a dreva z konštrukcií a vybavenia interiéru stavieb (zvyšky
kolov, trámov, strešnej krytiny, noha stolíka/stoličky, zlomky taniera…),
ojedinelejšie boli zastúpené aj súčasti ľudských skeletov. Medzi významnejšie
kovové nálezy možno zaradiť zlomky jednej alebo viacerých rozmerných výbušných
bronzových gulí do mažiara, používaných počas obliehania mesta. Najnižšiu zistenú
stratigrafickú úroveň s prítomnosťou antropogénnych prvkov (drobné uhlíky,
archeozoologický materiál, keramika) možno interpretovať ako pôvodné stredoveké
plató námestia do požiaru v r. 1528. Výskumom neboli zachytené stopy
osídlenia, ktoré by predchádzalo obdobiu 12. storočia. Vyššie opísané
stratigrafické pomery v zásade reprezentujú s istými odchýlkami
všeobecný vývoj na Mierovom námestí. Okrem priestoru pri Trenčianskom múzeu a Hoteli
Elizabeth boli pôvodné pomery najmasívnejšie narušené v areáli parčíka,
kde sa relatívne intaktne zachoval stratigrafický sled do požiaru mesta v r.
1790, na časti plochy však zásahy z 20. storočia dosahovali aj väčšiu
hĺbku. Prebiehajúci archeologický výskum sprevádzali objavy viacerých
murovaných architektúr, ktorých vznik možno datovať do priebehu 15. až 19. storočia.
Najrozmernejším architektonickým komplexom sú zvyšky tzv. Hornej, resp. Vodnej
brány a opevneného predbránia pozdĺž Hotela Elizabeth a Trenčianskeho
múzea. Okrem vlastného, zatiaľ len čiastočne zachyteného objektu brány bol
identifikovaný predsunutý barbakan, ich vzájomná spojovacia hradba a torzo
hradby vedúcej smerom k jednému z dvoch neodkrytých bastiónov. Jeden z bastiónov
a spojovacia hradba s barbakanom sa nachádzajú pod objektom Hotela Elizabeth,
druhý sa podľa geofyzikálneho prieskumu, dobového nákresu a už odkrytej
situácie viaže na priestor križovatky Mierového námestia a Palackého
ulice, kde výskum nebude realizovaný. Odkrytá architektúra bola masívne
narušená inžinierskymi sieťami. Ďalším významnejším architektonickým objektom
je čiastočne odkrytá pivnica pod domom č. 6 na Mierovom námestí, ktorá najskôr
vznikla v období renesancie. Časť rozsiahlejšieho objektu sa podarilo
identifikovať v priestore parčíka. Stavebnú štruktúru reprezentovala
podmurovka z lomového kameňa a deštrukcia pece s komínom. Podľa
neskorobarokových kachlíc, formy zániku a historických údajov možno
vyvodzovať, že objekt zanikol počas požiaru v r. 1790. Iné, menšie torzo
murovaného objektu podľa predbežného zhodnotenia situácie stavebným architektom
môže dobou vzniku spadať do priebehu 15. – 16. storočia. Ďalšie zvyšky
architektúr boli zistené oproti synagóge (súčasť objektu z 19. storočia,
ktorý zanikol alebo bol poškodený požiarom v roku 1888) a na Matúšovej
ulici pri jej vyústení do Mierového námestia (ľadovňa z 19. storočia
a azda včasnonovoveká kanalizácia). Nálezové situácie súčasne potvrdili
využívanie priestoru Mierového námestia ako tržnice.
Róbert Májsky (Slovenský archeologický a historický
inštitút – SAHI)
Piaristický
kostol sv. Františka Xaverského v Trenčíne, spolu s priľahlým
piaristickým kolégiom a rezidenciou, predstavuje jednu z
najdôležitejších architektonicko – historických a umelecko –
historických pamiatok Mestskej pamiatkovej rezervácie Trenčín, ako aj
celého trenčianskeho okresu. Založenie pôvodne ranobarokového
jezuitského kostola sa spája s osobou uhorského magnáta a trenčianskeho
župana Juraja Ilešháziho, s ktorého finančnou podporou ho v rokoch 1653 –
1657 postavil taliansky staviteľ Pietro Spazzo. Kostol s kláštorom
spolu s ich vnútornou ranobarokovou výzdobou značne poškodil požiar v
roku 1708. Preto ho v rokoch 1712 – 1715 obnovil Christoph Tausch,
jezuitský architekt a maliar z Viedne, vychádzajúci zo školy významného
barokového architekta, maliara a výtvarného teoretika Andreu Pozza. Z
hľadiska typológie a vývoja sakrálnej architektúry, datovania,
autorského pôvodu a charakteru výtvarnej výzdoby interiéru, reprezentuje
trenčiansky piaristický kostol sv. Františka Xaverského jednu z
najdôležitejších pamiatok v rámci celého Slovenska a má významné
postavenie v kontexte vývoja barokovej architektúry , maliarstva a
sochárstva na našom území.
Trenčiansky piaristický kostol sa často
objavuje v odbornej literatúre, najmä jeho bohatá interiérová maliarska a
štuková výzdoba je z umelecko – historického hľadiska pomerne dobre
preskúmaná a vyhodnotená. Zatiaľ čo stavebno – historický vývoj kostola
ako aj priľahlého kolégia nikdy nebol preskúmaný metódami hĺbkových
pamiatkových výskumov. Doteraz bol len nedeštruktívnym spôsobom
vyhodnotený počas blokových prieskumov územia Mestskej pamiatkovej
rezervácie Trenčín, v ktorých sa kládol dôraz na nevyhnutnosť hĺbkového –
najmä sondážneho výskumu kultúrnej pamiatky v prípade jej akejkoľvek
obnovy.
V
roku 2014 predložila Rehoľa piaristov v zastúpení Duchovnou správou
piaristického kostola sv. Františka Xaverského v Trenčíne zámer
komplexnej obnovy fasád kostola. Na základe rozhodnutia KPÚ Trenčín sa
začala v roku 2015 obnova postupne pripravovať. Dôvodom pre spracovanie
zámeru bol navonok sa prejavujúci zlý technický stav existujúcich
omietok v úrovni 1. NP. Vážnejším „skrytým“ problémom bolo nepriaznivé
pôsobenie hrubej vrstvy cementom nadstavovaných omietok na samotné
murivo a ďalším negatívnym faktorom ovplyvňujúcim stavebno – technický
stav kostola bol bezprostredný styk kamenného sokla s chodníkom. Ešte
vážnejšie bol narušený hlavný vstupný kamenný portál dvojvežového
priečelia a ostatné kamenné prvky fasád, dosiaľ prezentované bez
povrchovej úpravy. Ich degradáciu urýchľovali o. i. aj staré cementové
vysprávky a nevhodné sekundárne úpravy.
KPÚ
Trenčín po zhodnotení doterajších poznatkov o tejto kultúrnej pamiatke
požadoval spracovanie architektonicko – historického výskumu (Zvarová,
Z. a kol, 2015) a dvoch reštaurátorských výskumov: kamenné
architektonické články (Krajčo, J. – Šumaj, M., 2015) a omietkové
vrstvy (Havasi, I. – Holomaň, M., 2015). Výskumy mali exaktne preukázať
rozsah stavebných zmien kostola po jeho požiari v roku 1708, kedy podľa
písomných prameňov nadobudol dnešnú podobu. Cieľom reštaurátorských
výskumov bolo na základe rozboru materiálového zloženia fasádnych úprav
navrhnúť najvhodnejšiu technológiu obnovy a na základe zistení
sondážnych výskumov navrhnúť výtvarné riešenie fasád tak, aby
zodpovedalo čo najvernejšie ich pôvodnému historickému výrazu.
Všetky
tri výskumy priniesli zaujímavé závery. Napriek tomu, že počas
„obnovy“ fasád v rokoch 1978 – 80 (ktorá nadviazala na trend obnov
kostola z 1. polovice 20. storočia) boli pomerne dôsledne odstránené
všetky historické omietkové vrstvy, podarilo sa reštaurátorským
výskumami zachytiť lokálne zvyšky dokumentujúce pôvodnú povrchovú úpravu
a farebné riešenie fasád. Na základe zistení možno rámcovo
rekonštruovať farebné riešenie z najstaršej stavebnej etapy 1653 – 1657,
kedy boli základné plochy stien lomenej bielej farby a architektonické
články tmavo šedé, resp. až čierne. Aj počas 2. stavebnej vývojovej
etapy po požiari 1708 zostali základné plochy fasád v lomenej bielej a
architektonické prvky dostali okrový náter. Farebné riešenie ako sme ho
poznali dnes – okrová farba základných plôch a kamenné architektonické
prvky bez povrchovej úpravy – je výsledkom posledných obnov z 20.
storočia. V rámci metodiky sa na základe zistených skutočností zvolil
spôsob obnovy fasád do ich podoby po požiari, t. j. do výrazu z prvej
tretiny 18. storočia. Nepochybne zaujímavá by bola aj prezentácia
najstaršej ranobarokovej podoby, no vzhľadom na mladšie architektonické
úpravy ju už nemožno plnohodnotne obnoviť a prepojiť s existujúcim
členením fasád. Zároveň celý interiér kostola je prezentovaný práve v
pomerne slohovo čistom barokovom výraze z obdobia medzi rokmi 1711 –
1716, a teda bude možné prezentovať kultúrnu pamiatku v ucelenom výraze
jedného slohového obdobia. Vo výraze kostola tak po obnove fasád dôjde k
značnej zmene, a to v prospech prezentácie jeho pamiatkových hodnôt.
Počas
realizácie výskumov sa odkryla aj ďalšia zaujímavá skutočnosť, a to že
dve exteriérové sochy z priečelia – sv. Peter a sv. Pavol sú
drevorezbami, keďže dosiaľ pretrvával názor, že sú z kameňa. Obe sochy
by sa mali po obnove vrátiť na svoje pôvodné miesto, pred tým však bude
potrebné podrobiť ich odbornému reštaurátorskému zásahu.
Úspešnosť prebiehajúcej obnovy bude možné
posúdiť koncom jesene 2016, niektoré reštaurátorské práce budú prebiehať
ešte v roku 2017.
Záblatie – neskoro renesančný Serényiovský kaštieľ – obnova
V
septembri roku 2012 sa otvoril neskoro renesančný Serényiovský kaštieľ z
roku 1620, ktorý bol komplexne obnovený neziskovou organizáciou
Iskierka nádeje SD za spolufinancovania štrukturálnych fondov EÚ. V
súčasnosti je v kaštieli domov pre seniorov v sieti seniorville. Všetky
drevené interiérové a exteriérové časti boli obnovené a zachránené
repasáciou, členenie priestoru poschodia na izby sa riešilo s
prihliadaním na pôvodné dispozičné riešenie. Sociálne zázemie v izbách
sa riešilo vostavbou, povrchová úprava drevom tak, aby evokovalo skriňu
v interiéri. Prístavba nevyhnutného únikového schodiska s výťahom sa
realizovala reverzibilnou prístavbou s minimálnymi zásahmi do hmotovej
podstaty objektu. Skelet je obložený zrkadlovým sklom. Súčasťou obnovy
bolo aj reštaurovanie nástennej maľby slnečných hodín na JV stene
kaštieľa pričom vzhľadom na zvolenú metódu obnovy a stav zachovania sa
uskutočnilo reštaurovanie sekundárnej maľby z 19. storočia pri
zachovaní primárnej – torzálnej maľby zo 17. storočia.
Kaplnka sv. Anny, Trenčín – obnova
Po
postavení lešenia kvôli plánovaným prácam na obnove fasád kaplnky sv.
Anny, neskorobarokovej stavby z druhej polovice 18. storočia (1768), sa
zistilo, že bude nevyhnutné obnoviť aj strešnú krytinu ihlancovej
helmice veže. Strešná krytina, pochádzajúca zo záveru 19. storočia, bola
vytvorená z plasticky dekorovaných zinkových na koso kladených šablón
štvorcového formátu, v strede s plastickým vypuklým kruhovým prvkom.
Okrem toho hrebene helmice, ako aj horizontálne členiace prvky, boli
ozdobne profilované. Výrazným dekoratívnym motívom strechy boli zvukové
vikiere s uplatneným neogotickým tvaroslovím. Po vyhodnotení záverov
vykonanej obhliadky KPÚ Trenčín súhlasil so zámerom komplexnej výmeny
„dožívajúcej“ krytiny, nakoľko okrem početných a rozsiahlych
mechanických poškodí (kuriozitou bolo zistenie poškodení krytiny
streľbou, pravdepodobne z obdobia 2. svetovej vojny) jej celková krehká
substancia sa pri každej manipulácii ďalej rozrušovala. Keďže použitie
tohto materiálu (zinok) je v trenčianskom regióne na pamiatkových
objektoch ojedinelé, samotná vyše storočná krytina už bola nositeľom
historickej hodnoty s jednoznačnou umelecko – remeselnou kvalitou, KPÚ
Trenčín v rámci metodiky obnovy odporučil zachovať tento materiál s
rešpektovaním jeho tvaroslovia. Vlastník pamiatky a zároveň investor
obnovy dodržal podmienky rozhodnutia a novú krytinu helmice veže ako aj
striešky nad vstupnou predsieňou kaplnky zrealizoval z titanzinkového
plechu s rešpektovaním pôvodnej štruktúry šablón a zachovaním
dekoratívnej výzdoby. Hoci v rozsahu skromná, no remeselne kvalitná
obnova priniesla takýto výsledok. Posúďte sami….
Kostol sv. Kozmu a sv. Damiána v Kšinnej, okres Bánovce nad Bebravou – obnova a reštaurovanie
Kostol
sv. Kozmu a sv. Damiána so zvyškami príkostolného cintorína dominuje
návršiu nad obcou Kšinná. Areál kostola bol v minulosti ohraničený
ohradovým múrom, z ktorého sa dodnes zachovala už len terénna vlna
nepravidelného oválneho pôdorysu. Vznik kostolíka sa na základe zistení
posledného architektonicko – historického výskumu, zrealizovaného v
roku 2011, kladie do rozpätia rokov 1230 – 1250. Neskôr prešiel
viacerými stavebnými a slohovými premenami. Výtvarnú pamiatkovú hodnotu
objektu zvyšuje nález rozsiahlej nástennej maliarskej výzdoby v
interiéri, spojenej s ikonografiou sv. Kozmu a sv. Damiána, ktorým je
kostol zasvätený. Prvá vrstva maliarskej výzdoby sa datuje do 14.
storočia, druhá do obdobia medzi rokmi 1410 – 1430. Od roku 2007 sa
vďaka snahe vlastníka pamiatky a s finančnou podporou Ministerstva
kultúry SR systematicky pracuje na komplexnej obnove tejto výnimočnej
pamiatky. Po realizácii potrebnej prípravnej dokumentácie, statickom
zabezpečení a obnove šindľovej strechy sa pripravuje obnova fasád
kostolíka. Prvým krokom bol už spomenutý architektonicko – historický
výskum a v roku 2012 naň nadviazal revízny reštaurátorský výskum.
Reštaurátorom sa podarilo čiastočne spresniť datovanie jednotlivých
vrstiev omietok a náterov, ako aj potvrdiť zachovanosť, kvalitu a rozsah
exteriérovej maliarskej výzdoby kostolíka. Pozoruhodnou je najmä
monumentálna maľba sv. Krištofa s Ježiškom, zachovaná na jeho južnej
fasáde, no za zmienku stojí aj fragmentárne zachovaná renesančná vrstva
výzdoby reprezentovaná dekoratívnym „diamantovaním“.
Vo farskom Kostole sv. Bartolomeja v Prievidzi
bol identifikovaný erb kráľovnej Barbory Celjskej (1392/95-1451)
vytvorený podľa tajnej pečate kráľovnej z roku 1417. Kamenný
polychrómovaný erb má výnimočnú a doposiaľ neznámu výpovednú hodnotu o
vzťahu rímskej cisárovnej a uhorskej kráľovnej Barbory k mestu
Prievidza, a tiež je dôležitým prvkom datovania klenby do 30. rokov 15.
storočia.
V roku úmrtia kráľovnej Barbory bol vytvorený zvon Umieračik
zachovaný vo zvonici toho istého kostola a identifikovaný podľa
slohových znakov a záznamu vo farskej kronike. Text pozostáva z 11
znakov, ktoré sú poškodené, a preto nie je možná presná interpretácia
nápisu.
V roku 2012 bol vyhlásený na národnú kultúrnu pamiatku neskorogotický zvon z roku 1504
z farského Kostola sv. Bartolomeja v Prievidzi. Zvon je osobitý
rozsiahlym nápisom s datovaním, v ktorom sú použité súčasne rímske i
arabské číslice.
