Preskočiť menu
Slovensky
English

Grafická verzia

Hlavné menu

Vendelín Jankovič

22. februára 2012

Foto 1
Foto 2
Súpis pozostalostí (vo fondoch PUSR)
Vendelín Jankovič (Osobnosti pamiatkovej starostlivosti na Slovensku)

VENDELÍN JANKOVIČ
*27. 7. 1915 Cífer – † 2. 11. 1997 Báhoň

foto_Jankovic.jpgVendelín Jankovič sa narodil dňa 27. júla 1915 v Cíferi v chudobnej mnohodetnej rodine roľníka. Nadanému chlapcovi umožnil štúdiá na reálnom gymnáziu v Banskej Štiavnici a Bratislave starší brat František, banskoštiavnický farár. Po maturite v roku 1934 začal študovať na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, odbor slovenský jazyk a dejepis. Diplom stredoškolského profesora získal v roku 1939. Už o rok neskôr po obhájení práce Jezuiti v Banskej Štiavnici bol promovaný za doktora filozofie.

Sklon k vedeckej práci ho priviedol do Krajinského archívu (neskôr premenovaný na Archív Ministerstva vnútra a Archív Povereníctva vnútra), kde pracoval najprv ako koncipista, a po vykonaní ustanovujúcej skúšky pre úradníkov archívnej a knižničnej služby, ako komisár a hlavný komisár archívnej služby. Prednostami Krajinského archívu boli také osobnosti ako prof. Rapant, prof. Varsik a prof. Húščava, ktorí tu zanechali výraznú stopu, najmä pri budovaní vynikajúcej historickej knižnice. Mladý archivár mal všetky podmienky na odborný rast. V prvom období svojej publikačnej činnosti sa venoval náboženským a kultúrnym dejinám, histórii Banskej Štiavnice a Trnavy. Veľmi ho zaujala osobnosť Jána Čaploviča (1780 – 1847), o ktorom napísal niekoľko biografických prác (1941, 1943, 1945). Jeho kritický duch a ostré pero sa od začiatku nevyhýbali ani recenzovaniu. Hodnotil napríklad prácu F. Hrušovského Slovensko v dejinách strednej Európy (1939), Národnostný problém Trnavskej univerzity (1939) od B. Varsika, viaceré maďarské a nemecké edície prameňov. Bokom dodnes nezaostáva ani kritická štúdia Historické v Rázusovom Odkaze mŕtvych (1942), či historická esej Historicky o našich konfesiách (1944).

V roku 1940 sa aktívne zapojil do verejnej diskusie o smerovaní slovenského archívnictva. Na stránkach Sborníka Matice slovenskej navrhoval obnoviť Krajinský archív, ktorý by prevzal spisovne Ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, malých a veľkých žúp do roku 1928, ministerstiev, predsedníctva vlády, prezidenta a okresných úradov. Postupne by sa premenil na štátny ústredný archív. Považoval za nereálne vo vtedajších podmienkach budovať nový národný archív.

Jankovičove heuristické schopnosti sa mohli naplno prejaviť počas študijného pobytu v Budapešti v rokoch 1942 – 1943. Bádaním v maďarských archívoch získal ohromné množstvo archívnych prameňov k politickým, kultúrnym a náboženským dejinám Slovenska v 16. – 18. storočí. Postupne ich spracovával a publikoval, no mnohé ostali doteraz nespracované.

Jeho vedecká kariéra sa začala sľubne rozvíjať. Štúdie a články mladého historika poznali a rešpektovali najväčšie slovenské autority. Objavná bola jeho štúdia o prvom kamaldulskom preklade Svätého písma do slovenčiny (1946 – 1947). Niet divu, že v roku 1946 patril medzi zakladateľov Slovenskej historickej spoločnosti a stal sa jej prvým vedeckým tajomníkom. Veľmi ho zamestnávala aj práca redaktora v časopise Verbum, ktorý uverejnil v rokoch 1947 – 1948 okolo dvadsať jeho článkov a recenzií, aj v čase, keď sa musel odmlčať.

Vendelín Jankovič bol už ako mladý vedec považovaný za veľkého znalca vedeckej i beletristickej literatúry. Aj preto ho Povereníctvo školstva a kultúry vyslalo v roku 1946 do Budapešti s úlohu nakúpiť pre slovenské vedecké a kultúrne inštitúcie dostupnú zahraničnú literatúru a iné vedecké potreby. Vtedy do jeho života po prvý krát vstúpili osobnosti pamiatkovej starostlivosti, keďže pri vybavovaní povolenia na vycestovanie na sovietskom veliteľstve za neho intervenovali dr. Vladimír Wagner a dr. Alžbeta Güntherová-Mayerová.

V období najväčších fyzických síl bol tvorivý vzlet Vendelína Jankoviča násilne prerušený. Marazmus povojnových rokov tragicky zasiahol do života celej rodiny. Bratia Ladislav a Ambróz emigrovali, starší brat František bol v rokoch 1929 – 1943 slovenským poslancom, samotný Vendelín bol krátko členom HSĽS v Cíferi. Všetky tieto skutočnosti viedli v septembri 1947 k jeho zatknutiu a vypočúvaniu. Nasledovala dvojročná vyšetrovacia väzba, rýchly súd a väzenie. V Leopoldove strávil celých päť rokov života. Jeho ducha a hlbokú kresťanskú vieru však nedokázali zlomiť. V ťažkých väzenských podmienkach sa napríklad venoval štúdiu angličtiny. Jeho zdravie však navždy zostalo poznačené.

Aj po prepustení z väzby bol prinútený žiť v ústraní. Mohol pracovať len ako knihovník na zabudnutých vysunutých pracoviskách Slovenskej národnej knižnice Matice slovenskej. Toto druhé obdobie Jankovičovej činnosti je ohraničené rokmi 1954 – 1959. Jeho pôsobiskom bolo miestne pracovisko MS v Trnave, kde usporadúval historické fondy zhabanej jezuitskej a gymnaziálnej knižnice. Mnoho pracovných hodín však strávil v Štátnom archíve v Trnave, kde študoval korešpondenciu mesta Trnavy zo 16. storočia. Zameškané hodiny v knižnici si musel nadpracovať. V roku 1959 ho MS prepustila zo svojich služieb. Jankovič to považoval za druhý trest za niečo, čo si už dostatočne odpykal a nebál sa tento názor predostrieť aj kádrovému oddeleniu Povereníctva školstva. Osud však chcel, aby jeho vedecké schopnosti nevyšli nazmar v nejakom nezmyselnom zamestnaní.

Dňa 5. decembra 1959 bol prijatý vtedajším riaditeľom Ing. J. Hraškom do Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave (ďalej SÚPSOP), špeciálne na archívne výskumy. Začala sa najplodnejšia etapa Jankovičovho pracovného i osobného života. Pôsobenie v pamiatkovej starostlivosti výrazne ovplyvnilo jeho ďalšie odborné smerovanie. Dokázal sa zorientovať v problematike ochrany pamiatok s takou dôslednosťou, že sa postupne zaradil medzi najuznávanejších odborníkov modernej monumentológie a ako takého na neho nazerá celá súčasná pamiatkarska obec. V SÚPSOP-e sa zaradil do kolektívu odborných pracovníkov, s ktorými vytvorili ozajstné vedecké pracovisko špecializované na kultúrne dedičstvo Slovenska.

O Vendelínovi Jankovičovi možno bez zveličenia povedať, že bol dôsledným profesionálom s hlbokými teoretickými znalosťami histórie i praktickou zručnosťou pri ich sprostredkúvaní čitateľskej verejnosti. Akúkoľvek tému, ktorej sa chopil, dokázal rozpitvať od začiatku do konca, neúprosne sa pridržiavajúc faktov a vyhýbajúc sa nepodloženým hypotézam, zachovávajúc si pritom odstup a kritický nadhľad. Každý problém sa v jeho spôsobe bádania doslova rodil a formoval do výslednej podoby. Jeho pracovné postupy môžu slúžiť ako návod aj dnešným mladým bádateľom.

Na začiatku to bola vždy dokonalá znalosť publikovanej literatúry k danej téme, slovenská i cudzojazyčná. Nie nadarmo sa Jankovič zaraďuje medzi popredných slovenských bibliografov. Spočiatku sa jeho záujem sústredil len na typické historické, prípadne archivárske práce. Postupne, najmä pod vplyvom skutočnosti, že ochrana pamiatok si vyžaduje interdisciplinárny prístup, sústredil svoj záujem aj na literatúru z oblasti umenovedy, archeológie, etnológie, dejín architektúry, pomocných vied historických, jazykovedy. Umožňovali mu to aj jeho vynikajúce jazykové schopnosti. V osobných dotazníkoch uvádza znalosť nemčiny, maďarčiny, latinčiny, francúzštiny, angličtiny a ruštiny. Ale vedel si poradiť aj s poľštinou, chorvátčinou i taliančinou. Nespracoval len samotný zoznam literatúry, ale ku každej téme zhromaždil excerptá, výpisky, poznámky, preklady.

Nasledoval krok ad fontes – k prameňom. Každá publikovaná štúdia je v Jankovičovej pozostalosti podložená dôkladným archívnym výskumom. Obsahuje kópie originálnych záznamov, listín, úradných kníh a iných archívnych dokumentov z rôznych slovenských i maďarských archívov, ich paleografický prepis, diplomatický rozbor a preklad. Štádium spracovania získaných podkladov malo tiež svoje fázy. Na začiatku väčšinou stála osnova budúceho textu, prvotná predstava o jednotlivých častiach práce. Konečnej verzii predchádzalo niekoľko konceptov, postupne dopĺňaných, prepracovávaných a upravovaných. Každý zachovaný záznam Jankovičovej pozostalosti je dôkazom vysokej odbornej erudovanosti, ale aj nasledovaniahodnej pracovitosti, húževnatosti a sebadisciplíny.

Pre odbor ochrany pamiatok je nesmierne dôležitý dôsledný pamiatkový výskum, ktorý v sebe zahŕňa jednotlivé špecializované výskumy. Sami osebe však neznamenajú toľko, ako v spojení s výsledkami ostatných disciplín. Aj Jankovič, vedený úsilím o dokonalé zvládnutie danej problematiky, využíval vo svojej práci nielen výsledky vlastného archívneho a historického bádania, ale aj výsledky architektonického, umelecko-historického, archeologického, etnologického i reštaurátorského výskumu. Tak sa spoluprácou viacerých odborníkov rodili štúdie, články, dokumentačné elaboráty, ktorých veľký poznávací prínos oceňujeme aj v súčasnosti. Chronológiu týchto výskumov usmerňovali oficiálne pracovné plány SÚPSOP-u. Podľa toho vznikali rozsiahle štúdie o slovenských pamiatkach, napríklad o kostoloch v Kostoľanoch pod Tríbečom, Kaplnej, Hronskom Beňadiku, Devíne, o Akadémii Istropolitane v Bratislave, o území Liptovskej Mary, o kaštieľoch v Brodzanoch, Uhrovci, Veľkých Uherciach.

Z tohto plodného obdobia nemožno opomenúť práce k dejinám slovenských miest – Bratislavy, Trnavy, Banskej Štiavnice, Bardejova, Spišskej Soboty, Košíc. Je na škodu celej vedeckej obce, že svojim obsahom i rozsahom výnimočná Topografia historického jadra Bratislavy v 14. – 16. storočí zostala dodnes len v rukopise, rozptýlená v archívoch. Za prácu Dejiny mesta Bardejov za feudalizmu mu bola v roku 1965 priznaná vedecká hodnosť kandidáta vied.

Jankovič už v rannom období svojej tvorby inklinoval k náboženským témam. Jeho pozornosť pútalo najmä obdobie rekatolizácie a barokového umenia, ktorého vnútorné inšpirácie poznával celý život, ktoré však v oficiálnej marxistickej historiografii nemali miesto. Časť poznatkov našlo uplatnenie v niekoľkých štúdiách o Trnavskej univerzite a barokovej kultúre Slovenska. Okrem toho vo svojich prácach vždy myslel na slovenský národ a nikdy nezabudol vyzdvihnúť podiel slovenského elementu na hospodárskom i kultúrnom rozvoji Uhorska.

Jankovič bol jedným z prvých historikov, ktorí sa systematicky venovali dejinám ochrany pamiatok v Uhorsku a na Slovensku. Štúdie Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950 (1973), Príspevok k dejinám pamiatkovej starostlivosti v druhej polovici 19. storočia (1973), Dejiny SÚPSOP-u v rokoch 1951 – 1981 (1981), ako aj monografia Viktor Myskovszky, 1838 – 1909 (1973) patria ku kľúčovým a dodnes neprekonaným prácam.

Podpísal sa aj pod najrozsiahlejšie encyklopedické dielo pamiatkarov Súpis pamiatok na Slovensku I. – IV. (1967 – 1978), do ktorého prispel historickými úvodmi k jednotlivým lokalitám a zostavením obrazovej prílohy. K nim treba ešte pripočítať Súpis pamiatok SNP (1974) a Súpis pamiatok oslobodenia (1975).

Význačnosť Jankovičovho diela završujú jeho bibliografické práce. To je priestor, v ktorom sa realizoval už od študentských čias. Len človek skutočne milujúci literatúru a knihy mohol celý život neúnavne a bez zaváhania zhromažďovať aj tie najnepatrnejšie publikované informácie zamerané na všeobecné i úzko špecializované témy. Prvú bibliografiu slovenskej histórie vydal v roku 1943 v spolupráci s F. Bokesom a B. Pollom, ďalšiu v roku 1948 už sám. Od roku 1959 postupne publikoval dvadsaťdva väčších i menších prác. Najväčšie dielo, takmer osemstostranová Bibliografia k dejinám Slovenska do roku 1965, napísané v spolupráci s A. Škorupovou, bolo pripravené do tlače už v 70-tych rokoch. Na zásah politických orgánov však bolo zošrotované a vyšlo až v roku 1997.

Množstvo malých článkov v denníkoch a týždenníkoch, prednášky, rozhovory, lektorské výklady, konzultácie, školenia, ale aj väčšie publikácie, napríklad Národné kultúrne pamiatky na Slovensku (1980), sú svedectvom o tom, že Jankovič vonkoncom nepodceňoval ani dnes tak zanedbávanú a zaznávanú popularizáciu a propagáciu nášho kultúrneho dedičstva. Kultúrne pamiatky považoval za vysoko hodnotnú súčasť životného prostredia a za prostriedok, ktorý formuje a ovplyvňuje kultúrnosť a kultivovanosť celého národa.

Pre úplnosť pravdivej výpovede o osobnosti Vendelína Jankoviča však musíme spomenúť aj skutočnosť, že jeho životným snom predsa len bola dráha profesionálneho historika. Počas pôsobenia v SÚPSOP-e sa niekoľkokrát usiloval zamestnať v Historickom ústave SAV. Jeho žiadosti však boli stále zamietané, takže nakoniec ostal pracovať v SÚPSOP-e až do nástupu na dôchodok v roku 1981.

Na sklonku života sa mu dostalo aj oficiálneho uznania, keď mu Historický odbor MS ako prvému udelil Pamätnú medailu Daniela Rapanta (18. 4. 1997). V decembri toho istého roku bol in memoriam menovaný za čestného člena HO MS.

Mgr. Martina Orosová, Bratislava 1999

Tiráž
© 2012, Pamiatkový úrad SR, Cesta na Červený most 6, 814 06 Bratislava, tel.: 02/20464111, centrálna e-mail adresa: podatelna@pamiatky.gov.sk
Pridať do obľúbených  |  Správca obsahu  |  Technická podpora  |  Právne informácie  |  RSS  |  RSS UT  |  O web sídle  |  Vyhlásenie o prístupnosti