Preskočiť menu
Slovensky
English

Grafická verzia

Hlavné menu

Stratené drevené cerkvi severovýchodného Slovenska – znovunájdené

zverejnené: 18. apríla 2020
aktualizované: 22. apríla 2020

Syrochman, Mychajlo – Džoganík, Jaroslav. Stratené drevené cerkvi severovýchodného Slovenska. Svidník : Rusínsko-ukrajinská iniciatíva, 2019, 80 s.; ISBN 978-80-89755-74-5.

I.
Rozsiahle vrchoviny Východných Karpát v území Slovenskej republiky zaberali v minulosti severné partie žúp Šarišskej a Zemplínskej, resp. určujú geografiu veľkej časti Prešovského kraja. Teritórium obývalo národnostné spoločenstvo Rusínov, presnejšie ich skupina zvaná lemkovská. Rusínsky kultúrny kód predurčila spätosť s východnými Slovanmi; príslušnosť k ortodoxnému kresťanstvu, počnúc 24. aprílom 1646 do katolíckej cirkvi byzantského obradu; a konečne spomenuté usídlenie v karpatskom horstve.   
 
Gréckokatolíci po vstupe do spoločenstva (únie) s Rímom podliehali právomoci jágerského arcibiskupa. Organizačnú a cirkevno-právnu samosprávnosť od roku 1771 zaručilo kanonické erigovanie Mukačevskej eparchie (diecézy). Ďalšiu zásadnú zmenu vykonal pápež Pius VII. (1800 – 1823), keď z uvedenej gréckokatolíckej diecézy vyčlenil Prešovské biskupstvo s jurisdikciou v celých územiach žúp Abov, Boršod, Gemer, Šariš, Spiš, Turňa a v časti Zemplína (bula Relata semper, 21. september 1818).

II.
Ochrana pamiatkového fondu z vnútornej povahy svojich činností sa zameriava na jestvujúce predmety, stavby alebo územia, ktoré sú nositeľmi pamiatkových hodnôt. Nespočetná bibliografia súvisiaca s týmto odborom logicky dokumentuje matériu, prítomnú a dosiahnuteľnú v konkrétnom čase uskutočňovania výskumu. 
 
Politické, hospodárske alebo sociálne faktory spôsobovali a dodnes prinášajú okolnosti nepriaznivé pretrvávaniu pamiatok: čím väčšmi sa koncentrujú ohrozujúce činitele, tým sa aj skaza pamiatok stáva rýchlejšou. A práve zanikanie drevenej architektúry – vytvorenej z krehkého (nepevného) materiálu – zreteľne svedčí na vzrast ekonomickej kondície obcí, zvyšovanie životného komfortu ich obyvateľov, ale tiež o skutočnostiach „veľkých dejín“ alebo sile živelných katastrof. Medzi vrcholné útvory architektúry z dreva patria kostoly, stavané na slovenskom území od „nepamäti“ a užívané všetkými dominujúcimi kresťanskými konfesiami.
   
III.
Vyššie načrtnuté rámce vymedzujú tému novej slovensko-ukrajinskej knihy s názvom Stratené drevené cerkvi severovýchodného Slovenska – Втрачені дерев'яні церкви північно-cхідної Словаччини. Jej pôvodcovia, doc. Mychajlo Syrochman/Михайло Сирохман a doc. Jaroslav Džoganík, ako naslovovzatí znalci disponujú všetkými predpokladmi na uchopenie problematiky. Syrochman popri výuke na Zakarpatskej akadémii umení v Užhorode sa venuje výskumu drevenej sakrálnej architektúry a sprístupňovaniu dokumentácie, ktorú zozbierali prví priekopníci tohto odboru. U nás je známy najmä jeho knižný prehľad drevených kostolov ukrajinského Zakarpatska/predtým Podkarpatská Rus (Prešov, 2016). Doc. Džoganík je literárnym vedcom, prednášal slovenský jazyk a kultúru na Užhorodskej národnej univerzite a od roku 2016 pôsobí ako riaditeľ SNM – Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku. 
 
Prítomná kniha svedčí azda o návrate vedeckého záujmu k fenoménu karpatskej drevenej architektúry – tentoraz k strateným pamiatkam tzv. lemkovského typu, ktoré však ostali aspoň dokumentované hodnoverným vizuálnym prameňom. Sústredený materiál autori usporiadali katalógovo-abecedným spôsobom. K základnému, spravidla fotografickému vyobrazeniu zhromažďujú dostupné údaje o sakrálnych objektoch zo 41 šarišských a zemplínskych obcí. Každé heslo určujú základné fakty o určitej alebo predpokladanej dobe vzniku a zasvätení konkrétneho strateného kostola.  
 
Najstaršie pramene o jestvovaní alebo zmenách, stave a vybavení kostolov poskytujú výťahy z kanonickej vizitácie, ktorú v polovici 18. storočia vykonal mukačevský biskup Manuel Michal Oľšavský (v úrade 1743 – 1767). Takisto užitočné sú schematizmy prešovskej diecézy z rokov 1880 a 1903, a pre územie Zemplína tiež excerpty z cirkevných prameňov, ako ich publikoval kanonik mukačevskej eparchie Vasiľ Hadžega/Ваcиль Гаджега (1864 – 1938). Potom už výlučnými zdrojmi sú popisy umeleckohistorickej alebo pamiatkarskej povahy. Autori mohli siahnuť po výsledkoch prvého sústavného prieskumu, ktorý z poverenia uhorskej štátnej pamiatkovej komisie v úvodnej dekáde 20. storočia podnikol prešovský rodák Kornel Divald (1872 – 1931). Časť výskumov z teritória panstva Makovica publikoval už roku 1908 (in: Művészet, roč. 7, č. 4, s. 236-240), súborne však jeho lokalitný inventár vyšiel s deväťdesiatročným odstupom (A „szentek fuvarosa“, Budapešť, 1999). Pre dnešok má osobitný význam jeho obligátne fotografovanie navštevovaných objektov. Opätovný návrat Divalda na hornošarišský vidiek podmienili vojnové udalosti jesene a zimy 1914 – 1915. Vtedy územie zasiahol front „Veľkej vojny“: vpád ruských vojsk a protioperácie síl Rakúsko-Uhorska spôsobili úplné zničenie alebo aspoň ťažké poškodenie viacerých drevených kostolov.  
 
Ďalší odborný výskum počas dvadsiatych a tridsiatych rokov organizoval a záchranné práce usmerňoval Vládny komisariát, od 1. júna 1922 Štátny referát na ochranu pamiatok na Slovensku. Pritom tiež obstarával subvencie z Ministerstva školstva a národnej osvety, po zavedení krajinského zriadenia taktiež od Krajinského úradu v Bratislave. Výskumnej práce sa zhostili aj miestne odborné ustanovizne, napr. Východoslovenské múzeum v Košiciach (riaditeľ Josef Polák) a viacerí privátni bádatelia. Spomedzi všetkých autori uviedli (s. 4) mená Florian Zapletal, Rudolf Hůlka, Josef Vydra, Josef Řeřicha, Vladimir Zaloziecki/Володимир Залозецкій a Vladimir Sičinśkyj/Володимир Січинський. Poznatky v období päťdesiatych a šesťdesiatych rokov zhromaždili najmä manželia Imrich Puškár a Blanka Kovačovičová-Puškárová (1926 – 1999), vtedajší pracovníci Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Ich súhrnná publikácia (1971) vlastne dopĺňa a rozširuje krátko predtým vydaný trojzväzkový Súpis pamiatok na Slovensku (SPS, 1967 – 1969). Žijúcim nestorom rusínsko-ukrajinskej folkloristiky na východnom Slovensku je prof. Dr. Mikuláš Mušinka.  
 
Viacerí uvedení bádatelia vyhotovili a čiastočne publikovali fotografie použité v prítomnej knihe; svoje zdroje však poskytli tiež inštitúcie ako Etnografické múzeum v Budapešti; Maďarské múzeum architektúry – Pamiatkové dokumentačné centrum; Národná knižnica Českej republiky – Slovanská knižnica; Východoslovenské múzeum v Košiciach; Archív Pamiatkového úradu Slovenskej republiky.

IV.
Vlastné dejiny strácania – zanikania drevených cerkví možno rozčleniť podľa základnej chronológie 20. storočia, keď kľúčové prelomy sledovanej témy určujú letopočty 1915 a 1944. – Usudzovanie o väčšine cerkví zaniknutých v období pred vypuknutím prvej svetovej vojny (pred rokom 1914) znejasňuje malá početnosť jestvujúcej dokumentácie. Cerkvi ako súčasť životného priestoru obyvateľov a obcí podliehali ich rozhodnutiam bez ingerencie orgánu na ochranu pamiatok, predovšetkým pri budovaní nového, murovaného kostola. Časť prípadov skazy drevených cerkví spôsobil požiar. V období počiatočnom z hľadiska odborného záujmu sa mnohé cerkvi nikdy nestali panorámou pre fotoobjektív, teda navždy sa stratili, preto jediný doklad existencie podávajú nevizuálne písomné údaje.  
 
Za obdobia pred rokom 1914 autori evidujú zničenie siedmych kostolov. Požiarom dňa 1. mája 1882 zanikla cerkva v obci Andrejová; ešte v dvadsiatych rokoch 20. storočia však jestvovala jej oltárna časť, využívaná ako samostatná kaplnka. Úplnú podobu cerkvi pred požiarom zachoval obraz, pochádzajúci z roku 1882 (por. tiež SPS, I., s. 19). Mnohé podobné osudy ostali nedokumentované (napr. Harhaj – por. SPS, I., s. 394; Svidnička, Ľutina – Divald 1908, 1999). V prvom desaťročí 20. storočia požiar zachvátil cerkvu v obci Nižná Jedľová (9. decembra 1906 – s. 32), zanikla tiež nespomínaná Regetovka (1904) a viaceré ďalšie. Definitívne odstránenie iných drevených kostolov po začiatku 20. storočia autori spájajú s dátumami novej murovanej stavby, konkrétne v prípadoch obcí Vyškovce (1901), Vislava (1903), Šapinec (1910) a Nižná Pisaná (1913). Pri drevenej cerkvi obce Šarišské Čierne uvádzajú „schátranie po prvej svetovej vojne“ (s. 66), avšak Divald uviedol jej zničenie požiarom už roku 1905.

V.
Priamy stret armád na hornom Šariši a Zemplíne a zabratie do pásma bojových operácií prvej svetovej vojny (november 1914 – máj 1915) spôsobil poškodenie niekoľkých desiatok obcí, neobchádzajúc ani tamojšie drevené cerkvi. Počas ruskej ofenzívy na Bardejov a Giraltovce takto v januári 1915 zanikli objekty v ondavskom údolí pod Beskydským priesmykom: Vyšná Polianka, Nižná Polianka (rozobratý rakúsko-uhorským vojskom na budovanie zákopov) a Hutka – jej dokumentáciu (Divald) pokladáme za výrečné svedectvo skazy. Podobné straty však utrpeli aj obce Kečkovce a Havranec, nachádzajúce sa pod karpatským hrebeňom viac na východ. Hlbšie vo vnútrozemí prišla o svoj kostol obec Kurimka, zodpovedajúca polohe predchádzajúcich. Vojne v oblasti priliehajúcej k Duklianskemu priesmyku podľahli cerkvi v obciach Vyšný Komárnik, Nižný Komárnik (v oboch nahradené roku 1924, dolná obec konečne v roku 1938 vymenila drevenú kaplnku za nový kostol podľa projektu V. Sičinśkeho), ale aj v obciach položených južnejšie smerom na Stropkov – Oľšavka a Pstriná (rozobratá 1920). Značné poškodenie kostola v zemplínskej obci Runina súviselo z ofenzívou ruskej armády na Sninu a Humenné, ale murovanú náhradu zabezpečili až roku 1956.

VI.
Vojnové udalosti a najmä ich vplyv na obce a obyvateľstvo poznačili nasledujúce obdobie rokov 1918 – 1939, ktorého charakter určovalo republikánske zriadenie česko-slovenského štátu. Do pôsobnosti jeho orgánov náležala ochrana pamiatok, usilujúca o pluralistické zhodnocovanie rôznorodých historických javov. Svoj záujem preto sústredila taktiež na špecifickú drevenú architektúru slovenského východu.  
 
Napriek zmene politických tendencií a podmienok však pretrvávali podstatné okolnosti z predchádzajúceho obdobia, vrátane vplyvov nepriaznivých voči pretrvaniu a záchrane drevených cerkví. Mnohé obce po svetovej vojne si vybudovali nový murovaný kostol. Tieto úsilia vyplývali jednak z poškodenia a nepoužiteľnosti staršej drevenej stavby, ale tiež stáleho rastu zavrhovania, keď ich vnímali ako neadekvátne, málo reprezentatívne a vlastne preukazujúce biedu a porobu užívateľov. Hoci len pozvoľná hospodárska konsolidácia, ktorú tiež zlepšovala peňažná podpora od rodákov zo zámoria, umožnila sakrálnu výstavbu, replikujúcu cudzorodé príklady ruského a ukrajinského pôvodu. 
 
Definitívny zánik dreveného kostola možno podobne ako v predchádzajúcom období určiť podľa datovania novostavby. V nejednom prípade však chýbajú jednoznačnejšie údaje, napr. drevený kostol v obci Cigla podľa fotografie z roku 1922 nevykazuje závažné poškodenie (s. 9). Naopak, obec Varadka, ktorú zasiahli boje pod Beskydským priesmykom, rozoberala poškodenú drevenú cerkvu takmer desať rokov od jej vojnového poškodenia (1924). Obdobne vtedy si murovaný kostol postavila obec Krajná Poľana a zakrátko aj Prituľany (1925), zaberajúc miesta drevených cerkví z 18. storočia. Sporu medzi gréckokatolíckymi a pravoslávnymi obyvateľmi podľahla drevená cerkva obce Medvedie. Neschodnosť záchrany kostola v obci Šarišský Štiavnik (1926) sa javí ako najvypuklejšia prehra ochrany pamiatok v tomto desaťročí. Jej výnimočnú pamiatkovú hodnotu zvýrazňovala plastickosť stvárnenia striech prekrývajúcich loď a oltárnu časť, prechádzajúca zo štvorcovej základne na polygón (podobné formy: Ladomirová, Nová Sedlica). Murovaný kostol v roku 1927 postavila obec Závada (okr. Humenné) a v závere desaťročia tiež Krajná Bystrá – úsilie zachrániť túto drevenú cerkvu možno posudzovať podľa písomnej agendy štátneho pamiatkového referátu, ktorý ju odporúčal Muzeálnej slovenskej spoločnosti pre zamýšľaný skanzen v Martine (s. 21-22). Z dekády tridsiatych rokov autori evidujú zánik drevených cerkví v obciach Kružlová (prinášajú fotografiu súbežného jestvovania s murovaným kostolom – s. 29), Strihovce (okr. Snina, 1932) a Piskorovce (okr. Vranov nad Topľou, 1936). Z tohto času tiež pochádza dokumentácia cerkvi v obci Petejovce, ktorá neskôr zanikla pri výstavbe vodnej nádrže Domaša.

VII.
Poddukliansky kraj v jeseni 1944 znovu zasiahol vojnový konflikt. Kostoly obcí priamo v bojovej zóne Dukly utrpeli ťažké, ale opraviteľné škody, ktorých potrebnosť súhrnne vyhodnotilo Povereníctvo techniky 3. marca 1948 (Hunkovce, Korejovce, Dobroslava, Krajné Čierno, Ladomirová, Šemetkovce). Úplnej skaze (požiar) však podľahli kostoly obcí v údolí Ondavy – Nižný Mirošov a Nižný Orlík, poškodené už počas prvej svetovej vojny. Snahy zabezpečiť obnovu v medzivojnovom období nemali úspech kvôli nezáujmu obyvateľov oboch obcí. Jednoduchý drevený kostol v obci Dlhoňa jestvoval pred závažným poškodením iba dve desaťročia (post. 1922) a predstavoval náhradu za cerkvu zničenú roku 1915. V zemplínskej časti sledovaného územia autori uvádzajú osudový požiar kostola v obci Príslop (1944), ktorý patril k prvým objektom v pozornosti Vládneho komisariátu na ochranu pamiatok.

VIII.
Charakter obdobia druhej polovice 20. storočia, v rozmedzí sledovanom autormi, určovalo politické zriadenie ľudovej demokracie a socializmu. Hoci prinieslo zintenzívnenie záchrany, dokumentácie a „komplexnej“ obnovy drevenej sakrálnej architektúry (budovanie múzeí v prírode – Bardejov, Svidník, Humenné; vyhlásenie súboru za národnú kultúrnu pamiatku), vyskytli sa prípady definitívneho stratenia nezanedbateľných pamiatok.   
 
V lete roku 1949 vyhorel drevený kostol v obci Ondavka, najsevernejšej v povodí Ondavy; „pochádzal z 18. storočia a bol typom východokarpatských trojpriestorových kostolov“ (SPS, II., s. 423). Cerkev počas 19. storočia patrila medzi vôbec prvé skúmané pamiatky, keď ju prebádal Viktor Miškovský (1875) a vybral za reprezentatívny príklad svojho druhu. V jeho čase skutočne zodpovedala citovanému popisu. Fotografia z roku 1924 však preukazuje stav po prvej svetovej vojne: loď a svätyňu pokrývala už jednoduchá sedlová strecha, pôvodný tvar a členenie zostali uchované iba na veži.   
 
Cerkev obce Rovné tvorila predmet v agende Štátneho referátu na ochranu pamiatok (vrátane odporúčania na prevzatie do uvažovaného skanzenu v Martine), Ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave a po roku 1945 organizácie štátnej pamiatkovej starostlivosti. Vtedajší výskum mohol konštatovať „trojpriestorovú sakrálnu stavbu so zdôraznením veže ako samostatnej architektonickej jednotky. Zrubová konštrukcia, zvonku krytá šindľom; podstrešná doska, ostenie okien a strešné vežičky pôvodne kolorované. Interiér sa člení na polygonálne zakončené presbytérium, na centrálnu, štvorcovou drevenou kupolou pokrytú loď a na babinec, nad ktorým sa vypína nadstavaná veža. Pred babincom predsieň, krytá prečnievajúcou strechou veže“ (SPS, III., s. 44). Úsilie zachrániť cerkvu premiestnením do múzea v prírode pri Bardejovských kúpeľoch (1954) zahatali štátne orgány, preto na svojom mieste zanikla v raných šesťdesiatych rokoch (s. 60).  
 
Obdobným osudom prešla cerkev obce Nová Polianka (starý názov: Mergeška) – s tým rozdielom, že obyvatelia odstránili škody z poslednej vojny (s. 46-47). Počas náboženského útlaku v päťdesiatych rokoch však schátrala, prieskum pamiatok (1957) zaevidoval „zvyšky dreveného kostola“, ktorý „mal zaujímavé rokokové nástenné maľby“ (SPS, II., s. 400). Objekt jestvujúci v areáli svidníckeho skanzenu je novostavba, uskutočnená podľa dokumentácie zaniknutého objektu z Novej Polianky. 
 
V roku 1956 zanikla tiež cerkev obce Dara (post. 1746 alebo 1806); samotné sídlo nakoniec zrušili v osemdesiatych rokoch kvôli ochrane povodia vodárenskej nádrže Starina. Podstatne mladší a stavebne jednoduchý kostol v obci Krajná Porúbka (1918) podľahol požiaru niekedy v období päťdesiatych rokov. Nasledujúca dekáda priniesla zánik drevenej cerkvi obce Vyšný Hrabovec; jej opustenie ovplyvnilo predovšetkým zriadenie spoločného grécko- a rímskokatolíckeho kostola ešte roku 1928 (s. 75).

* * *

Práca autorov Syrochman a Džoganík sústreďuje vizuálne pramene a prehlbuje historické poznatky o stratených pamiatkach drevenej sakrálnej architektúry – a prenesene o jej tristných osudoch, ktoré v niektorých obdobiach 20. storočia sa mohli javiť ako definitívne. Napriek drobnému formátu významne zaplňuje biele miesto v odbornej bibliografii. Fundovanosť knihy bez pochýb napomôže „domýšľať, aké bohatstvo foriem drevených cerkví vládlo v Karpatoch pred sto, dvesto aj viac rokmi“ (s. 3).

Tomáš Kowalski, PÚSR - ONKPaPÚ

Stratené cerkvi znovunájdené Stratené cerkvi znovunájdené Stratené cerkvi znovunájdené Stratené cerkvi znovunájdené Stratené cerkvi znovunájdené Stratené cerkvi znovunájdené Stratené cerkvi znovunájdené Stratené cerkvi znovunájdené Stratené cerkvi znovunájdené Stratené cerkvi znovunájdené Stratené cerkvi znovunájdené
Tiráž
© 2012, Pamiatkový úrad SR, Cesta na Červený most 6, 814 06 Bratislava, tel.: 02/20464111, centrálna e-mail adresa: podatelna@pamiatky.gov.sk
Pridať do obľúbených  |  Správca obsahu  |  Technická podpora  |  Právne informácie  |  RSS  |  RSS UT  |  O web sídle  |  Vyhlásenie o prístupnosti