SlovenskyEnglish RSS - Pamiatkový úrad Slovenskej republiky RSS - Elektronická úradná tabuľa

„Ako mušľa na morskom brehu ...” Storočnica krompašskej vzbury a jej nadčasový pamätník.

zverejnené: 21. februára 2021
aktualizované: 21. februára 2021
Okrúhle 100. výročia nás obvykle prebudia – možno k návratom, či retrospektívam kolektívnej pamäte. A práve 21. februára v tomto roku si pripomíname storočnicu obetí tzv. Krompašskej vzbury, s ktorou je zviazaných v meste Krompachy viacero kultúrnych pamiatok. Aj keď je mesto známe skôr pre svoje pomerne bohaté industriálne historické dedičstvo, nájdeme tu aj barokovo – klasicistický kaštieľ, historickú radnicu, pamätné tabule, sakrálne pamiatky ako napríklad kaplnku sv. Jána Nepomuckého, či kostoly katolícky a evanjelický, ale predsa len asi najznámejší je tento tematický súbor pamiatok.  
 
Pamätník obetiam krompaššskej vzbury (v Krompachoch) je evidovaný pod číslom 1598/3 v Ústrednom zozname pamiatkového fondu, a jeho vlastníkom je mesto. Je pamiatkovo chránený už od 15.10.1963 ako areál so všetkými súčasťami (na ploche 453 m²), zasadený do verejného priestoru na Družstevnej ulici č. 4. V takejto súvislosti je aj v medzinárodnej Benátskej charte (1964) v článku 7 definované, že - „Pamiatka je neoddeliteľná od histórie, ktorej je svedkom, ale aj od prostredia, do ktorého je umiestnená.“ Krompašský pamätník je pamiatkou histórie, venovanou obetiam miestnych robotníkov, domáhajúcich sa zlepšenia sociálnych podmienok, a zastrelených privolanými četníkmi dňa 21. februára 1921 pri štrajku v Krompachoch (4 obete, 15 zranených, 64 zatknutých, cca 300 prepustených z práce). O súvisiacich udalostiach, osobnostiach v kontexte doby sa v historickom diskurze za ostatné storočie isto už veľa a najmä rôznorodo „popísalo”, stal sa námetom filmu i beletrie, a najnovšie sú prístupné aj prehľadné mediálne zhrnutia z ostatných rokov, napr. na webstránke history.hnonline.sk Vieme, že stavba pamätníka sa začala už v roku 1962, aj keď jeho odhalenie bolo až v r. 1971, a to priamo na námestí pred historickou hlavnou administratívnou budovou, kde sa udalosti odohrali. A tak okrem samotného pamätníka aj konkrétne miesto i budova bývalého riaditeľstva krompašských železiarní sú evidované v zozname spolu s hrobom obetí na miestnom cintoríne. Pamätník postavili ako svojho času moderný a nadčasový, v autorskej spolupráci architekta Ing. arch. Pavla Merjavého (1935), a najmä významného slovenského sochára Juraja Bartusza (1933), ktorý od roku 1962 žije a tvorí v Košiciach.  
 
Juraj Bartusz, absolvent  štúdia sochárstva na Vysokej škole umeleckopriemyselnej a Akadémie výtvarných umení v Prahe, sa venoval od 60. rokov 20. storočia rôznym druhom, formám a témam umenia, tradičným i experimentálnym, akčným, konceptuálnym, maľbe, objektu, inštalácii a intermediálnym projektom. Popri široko názorovo otvorenej voľnej výtvarnej tvorbe pracoval paralelne aj na viacerých tradičných sochárskych úlohách, akými sú pamätníky a portrétne sochy pre verejný priestor. Nachádzame v nich odlišné estetické vplyvy, než nariaďoval popisný socialistický realizmus, voči ktorému sa autor vymedzoval používaním iných výrazových prostriedkov, ale aj novými riešeniami. I keď v Pamätníku Krompašskej vzbury ide o tradičnú figurálnu kompozíciu, Bartusz ju vytvoril pomocou zjednodušených sochárskych foriem v expresívnom a dynamickom názore, a týmto spôsobom sa mu podarilo nadčasovo sprostredkovať tragédiu vzbury, jej sociálny aspekt a humanistické posolstvo pre budúce generácie. Pamätník nezobrazuje presnú historickú časť udalosti, nie je ilustráciou, ale prejavom empatie k utrpeniu, bezmocnosti, a zároveň je sprítomnením sily vzdorovať a nevzdávať sa za žiadnych okolností. Bartusz vychádzal práve z tohto napätia medzi útlakom a vzdorom. Jeho inovatívnym príspevkom, rozširujúcim žáner pamätníka, je moderný spôsob umiestnenia štvorice figúr, ktoré nestoja na klasickom sochárskom podstavci, ale sú zavesené vo vzduchu na architektonickej časti geometrických tvarov, z ktorej sa dynamicky vymaňujú a pohybujú smerom k divákovi. Namiesto víťazných soklov a víťazných gest zvolil Bartusz možnosť priblížiť historickú udalosť cez empatické vnímanie výjavu z fyzickej blízkosti, naliehavo a bezprostredne. 
 
Pamätník je zároveň špecifickým exteriérovým výtvarným dielom, spojeným s architektonickým riešením. Jeho funkcia spočíva predovšetkým v prejave úcty k ľudským obetiam štrajku. Starostlivosť o takéto pamiatky, ktoré pripomínajú konkrétne historické udalosti alebo osobnosti, je nielen otázkou cti a pamäte každého civilizovaného štátu, ale aj jeho morálnou povinnosťou. Navyše aj úcta k pamiatke zomrelých vyžaduje, aby boli tieto miesta spravované a udržiavané v súlade s ušľachtilými vzťahmi, etikou a istou pietou.  
 
Ak sa vrátime k jeho zhodnoteniu a konkrétnemu príbehu, skvelú správu „zo zákulisia” k téme nám poskytuje rozhovor s jeho autorom v monografickom katalógu SNG Bratislava (Büngerová – Stachová, 2010) – „ Bartusz. Gestá / body / sekundy”, kde sa dozvedáme (na str. 119-120): „Vo VSŽ Košice som pracoval na propagačnom oddelení, kde som mal vytvárať sochy. Zvárača, a podobne. Raz ma však zavolali a odovzdali mi list, ktorým mi dali na vedomie, že „vedenie podniku neprijíma plastiku, pretože nie je v súlade s potrebami podniku”. Vystúpil som zo železiarní a nastalo obdobie, keď som nebol vôbec zamestnaný. Vtedy sa uskutočnila súťaž na Pamätník Krompašskej vzbury. Keď som ju vyhral, Ján Mathé mi to prišiel povedať až do Prahy, kde som práve vtedy bol. Za tretinový model som dostal prvý honorár vo svojom živote. A bola to i prvá súťaž, ktorej som sa zučastnil. Takže potom som už nebol závislý od zamestnania. (...). Celé výberové konanie mal pod palcom okresný výbor komunistickej strany v Spišskej Novej Vsi. Okresní úradníci videli môj návrh a chceli, aby som robotníkov, ktorých počas vzbury zastrelili žandári, zobrazil realistickejšie, lebo to úradníci z ministerstva neprijmú. Povedal som im, že v tom boji nešlo len o konkrétnych robotníkov, ale že tému vnímam ako celok, v širšom význame, ako odpor proti útlaku. Nakoniec ma ubránil miestny predseda Národného výboru v Krompachoch. Tento osvietený okresný úradník povedal: „Pamätníky sa nerobia kvôli ministrom! Koľko ministrov ešte bude a tento pamätník bude stále stáť!” Na súsoší som tvrdo pracoval šesť rokov. Osadenie bolo v roku 1971. Jiří Kotalík, ktorý mi prednášal dejiny umenia na pražskej akadémii, ho pri jednom našom stretnutí komentoval takto: „Nevím, jestli si to uvědomujete, ale je to jedna z nejlepších povojnových realizací v Československu.”   
 
Akokoľvek sa v súčasnosti vysporiadame so symbolikami a s pamäťou, je zrejmé, že historické pomníky a pamätníky, spolu s ich symbolikou a odkazmi pre súčasnú dobu, už často vyžadujú aktualizované didaktické predstavenie svojho príbehu pre nové generácie. Deje sa tak napr. formou moderného informačného systému v ich areáli, v súčasnej grafike, alebo cez rôzne interaktívne aplikácie a pútavé multimediálne formy a podobne. Je s nimi totiž obvyklo spojený viacvrstevný príbeh pamäte udalostí, ktoré sa tu kedysi udiali - sú to často najmä spletité príbehy (kedysi) živých konkrétnych ľudí, ktorých pamätníky sprítomňujú, a ktorých odkaz reflektuje aj súčasnosť a smeruje aj do budúcnosti. Ide tu práve o hľadanie a možné vysvetľovanie hodnôt, ich odkazu pre budúcnosť, aj v súvislosti memoriálnej (pamätníkovej) symboliky, ako aj ich významu a miesta v živote konkrétneho mesta s jeho komunitami. Ako výstižne napísal o zmysle pomníkov a pamätníkov Patrik Ouředník  – „Ľudia, ktorí sa pri pomníkoch zastavovali, mali pocit, že zdieľajú s vojakmi a partizánmi a väzňami v koncentračných táboroch tak trochu ich život, a tak trochu ich smrť, a niektorí historici hovorili, že pomníky sú ako mušle na morskom brehu, keď nastane odliv mora a pamäte, alebo ako preseknuté dážďovky, v ktorých sa ešte zmieta zvyšok života, ktorý už nie je reálny, ale symbolický.“

Epilóg: Ak v duchu premýšľame aj po 100 rokoch práve o takýchto pamätníkoch, minulých ideológiách a krvavých udalostiach, ktoré s nimi súvisia, dnes sa radšej opýtajme (ako Keith Lowe vo svojich knihách o vojne) skôr samých seba a našich blízkych na to podstatné – „ako spomienky na krviprelievanie ovplyvňujú naše vzťahy medzi sebou navzájom a so svetom? Ako sa zmenil náš pohľad na to, čo je schopná urobiť ľudská bytosť? Ako to ovplyvnilo náš strach z násilia a moci, našu túžbu po slobode a pocit príslušnosti, naše sny o rovnosti, spravodlivosti a práve?“


Autori: Mgr. Juraj Gembický (KPÚ Košice) – Mgr. Vladimíra Büngerová (SNG Bratislava)

Foto: dig. archív KPÚ Košice (autor: T. Zdravecký, R. Kiráľ); foto 01 – A. Jiroušek, Archív Juraja Bartusza, Košice
 
 

Storočnica krompašskej vzbury a jej nadčasový pamätník Storočnica krompašskej vzbury a jej nadčasový pamätník Storočnica krompašskej vzbury a jej nadčasový pamätník Storočnica krompašskej vzbury a jej nadčasový pamätník Storočnica krompašskej vzbury a jej nadčasový pamätník Storočnica krompašskej vzbury a jej nadčasový pamätník Storočnica krompašskej vzbury a jej nadčasový pamätník Storočnica krompašskej vzbury a jej nadčasový pamätník Storočnica krompašskej vzbury a jej nadčasový pamätník Storočnica krompašskej vzbury a jej nadčasový pamätník
Stránkové hodiny PÚ SR centrum:

Pondelok
8:00 - 12:00 13:00 - 15:00

Streda
8:00 - 12:00 13:00 - 16:00

Podateľňa:
každý pracovný deň
8:00 - 15:00

Archív:
Pondelok až štvrtok
8:00 - 12:00 13:00 - 15:00 Piatok
8:00 - 12:00

Knižnica:
Pondelok až štvrtok
8:30 - 12:00 13:00 - 15:00 Piatok
8:30 - 12:00
Ilija, kostol sv. Egídia – detail románskeho portálu