SlovenskyEnglish RSS - Pamiatkový úrad Slovenskej republiky RSS - Elektronická úradná tabuľa

Pamiatkové orgány 1919 - 1951

23. februára 2012

Inventár právnych predchodcov Pamiatkového ústavu 1919 - 1951
Literatúra – Ochrana pamiatok pred rokom 1951
Dodatky (PDF, 1249 kB)
Bratislava (PDF, 1520 kB) 

Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku
Štátny referát na ochranu pamiatok na Slovensku
Ministerstvo školstva a národnej osvety – odbor pamiatok
Povereníctvo SNR pre školstvo a národnú osvetu – pamiatkové oddelenie
Národná kultúrna komisia
Pamiatkový ústav
1919 (1920) – 1951 (1957)


PhDr. Karol Hodas, PhDr. Peter Hysko
Bratislava 1999

Prehľad vývoja pamiatkových inštitúcií na Slovensku od roku 1919

            Rozpad Rakúsko-Uhorskej monarchie a vznik Česko-Slovenskej republiky v roku 1918 znamenal aj pre Slovensko začiatok novej etapy formovania vlastnej národnej kultúry. Odrazilo sa to aj na poli programovej starostlivosti o kultúrne pamiatky. Z tohto dôvodu vznikla nevyhnutná potreba vytvoriť vrcholnú pamiatkovú inštitúciu, ktorá by sledovala a metodicky usmerňovala a riadila práce a činnosť súvisiace s pamiatkovým fondom na celom území Slovenska s prihliadnutím na novovzniknutú kultúrno-politickú situáciu. Túto vrcholnú pamiatkovú inštitúciu na Slovensku legislatívne ustanovilo a jej právomoci určilo a vymedzilo nariadenie ministra s plnou mocou pre správu Slovenska dr. Vavra Šrobára, č. 8380 - prez. z 20. októbra 1919. Vládne nariadenie bolo publikované na stránkach Úradných novín, ročník I., č. 32/1919 pod číslom 155/1919. Z nariadenia vyplynulo, že Vládnemu komisariátu na ochranu pamiatok na Slovensku pripadla úloha prebrať právomoc bývalej Uhorskej komisie pre zachovanie umeleckých a historických pamiatok (Müemlékek Országos Bizottsága). V konkrétnej podobe to znamenalo - ako hovorí § 1 tohto nariadenia: "Tomuto úradu prísluší spolurozhodovať vo všetkých záležitostiach, ktoré priamo alebo nepriamo majú vplyv na ochranu pamiatok. Úrady štátne i autonomné sú povinné v takýchto prípadoch ho (t.j. Vládny komisariát...) uvedomiť a vec predostrieť. Proti protestu Vládneho komisariátu na ochranu pamiatok na Slovensku nie je možné záležitosť vybaviť".
            Kompetencia Vládneho komisariátu na ochranu pamiatok na Slovensku bola už od svojho začiatku rozsiahla a rozmanitá. Predmetom ochrany sa stali pamiatky stavebné, sochárske, maliarske, remeselné, zariadenia kostolov a kaplniek, zariadenia domov, staré nástroje remeselníkov a obchodníkov, pamiatky cechov a remeselníckych spoločenstiev, čatstvo, šperky, zbrane, archeologické nálezy, ale i tzv. pamiatky prírodné a dokonca i miestne názvy. Nariadenie ministra s plnou mocou pre správu Slovenska č. 155/1919 ďalej stanovilo okruhy právomoci Vládneho komisariátu o jeho spolurozhodovaní pri demoláciách, stavebných zmenách a úpravách, novej výstavbe, urbanizme, stavbách tovární, železníc, mostov, reguláciách a.i.. Komisariát ďalej vykonával aj dozor nad vývozom hnuteľných pamiatok, čo bol v poprevratovom období veľmi častý a negatívny fenomén a nad obchodom so starožitnosťami, využívaným neraz na špekulatívne ciele.
            Spomenuté nariadenie vo svojom § 4 ďalej poverilo Vládny komisariát organizáciou vedeckého a odborného výskumu pamiatkového fondu na Slovensku, ktorý sa mal orientovať predovšetkým na vypracovanie súpisu kultúrnych a historických pamiatok, ich fotodokumentovanie a iné zobrazovanie. K agende komisariátu patril taktiež umelecko-historický a archeologický výskum, ako i propagácia kultúrnych, historických i prírodných pamiatok.
            V prvopočiatočnom období existencie inštitucionálnej pamiatkovej starostlivosti na Slovensku, reprezentovanej Vládnym komisariátom sa z rozhodnutia Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska stal vládnym komisárom popredný slovenský architekt Dušan Jurkovič (1868-1947). Spolupracoval aj s ďalšími významnými architektmi - J. Mergancom, F. Faulhammerom, J. Markom, ale i s umeleckými historikmi ako napr. J. Hofmanom. Išlo o roky 1919 - 1922. Koncepcia komisariátu však mala širšie kultúrno-osvetové zameranie, kým vlastná pamiatková starostlivosť bola skôr v polohe projekčných činností, pamiatkových prestavieb a úprav. Narastala preto potreba dôsledného napĺňania koncepcie stanovenej v nariadení č. 155/1919.
            V roku 1922 bol Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku premenovaný na Štátny referát na ochranu pamiatok na Slovensku a v polovici toho istého roku sa stal jeho prednostom Dr. Jan Hofman (1833-1944) umelecký historik, významný odborník v oblasti monumentológie. Bol to práve on, ktorý sa najvýznamnejšou mierou podieľal na vypracovaní nariadenia č. 155/1919. Počas existencie a fungovania Štátneho referátu na ochranu pamiatok na Slovensku spolu so svojimi spolupracovníkmi Dr. Vladimírom Wagnerom (1900-1955), ktorý začal na referáte pracovať v roku 1927 a Dr. Ing. arch. Václavom Menclom (1905/1978), ktorý do tímu prišiel v roku 1930, posunul pamiatkovú starostlivosť na novú kvalitatívnu úroveň, so snahou dôsledne napĺňať ustanovenia nariadenia č. 155/1919.

            Počas takmer dvadsiatich rokov existencie, odbornej a riadiacej práce Vládneho komisariátu a jeho nasledovníka Štátneho referátu na ochranu pamiatok na Slovensku sa uskutočnil rad úspešných akcií na poli ochrany slovenských kultúrnych a historických pamiatok. Z najvýznamnejších hodno spomenúť záchranné práce na hradoch Devín, Beckov, Nitra, Banská Štiavnica, Strečno, záchranné práce na viacerých románskych a gotických objektoch. V roku 1924 sa rozbehla i akcia - súpis historických pamiatok na Slovensku. Štátny referát túto akciu organizoval v spolupráci s Maticou slovenskou dotazníkovou formou. Akcia však nesplnila očakávaný cieľ predovšetkým pre nedostatočnú a nekvalifikovanú úroveň vypĺňania požadovaných údajov. Jedno cenné však akcia predsa priniesla. V súvislosti s jej prípravnými prácami bola založená odborná knižnica, obrazový archív pamiatok na Slovensku, zhromažďovala sa plánová a projektová dokumentácia. Bol to zrod prvých knižničných a dokumentačných fondov inštitucionálnej pamiatkovej starostlivosti na Slovensku.

            Vznikom Slovenskej republiky v marci 1939 Štátny referát na ochranu pamiatok na Slovensku zanikol. Jeho právomoc a agendu prevzalo Ministerstvo školstva a národnej osvety v Bratislave (MŠANO) v zmysle vládneho nariadenia č. 29/1939. Zákonné predpisy a hlavne nariadenie č. 155/1919 zostali platné i naďalej. Sekčným šéfom odboru pamiatok sa stal Vladimír Wagner. Kontinuita práce a vedenia sa teda zachovala. Vzhľadom na vojnové pomery bola aktivita v oblasti pamiatkovej starostlivosti obmedzená. Významnou však bola činnosť zameraná na zabezpečenie pamiatok v súvislosti s blížiacim sa frontom a leteckým bombardovaním. Zo samotných pamiatkových akcií v rokoch 1939 - 1945 treba spomenúť adaptáciu Grassalkovičovho paláca v Bratislave na sídlo prezidenta, ďalej čiastočnú úpravu starej radnice v Bratislave poškodenej bombovým výbuchom v marci 1939. V Levoči prebiehali reštaurátorské práce na dominikánskom kláštore a kostole a reštaurovaný bol aj rím. kat. kostol v Liptovskom Mikuláši.

            Po skončení II. svetovej vojny bola situácia v pamiatkovom fonde na Slovensku, ale i v pamiatkovej starostlivosti veľmi zlá. Povereníctvo SNR pre školstvo a národnú osvetu (PŠO), ktoré spočiatku sídlilo v Košiciach vytvorilo referát pre pamiatkovú starostlivosť. Na jeho čele stál riaditeľ Slovenského národného múzea v Martine Ján Geryk. Po presťahovaní Povereníctva SNR pre školstvo a národnú osvetu do Bratislavy viedol pamiatkové oddelenie do roku 1946 Dr. Jaroslav Dubnický. V roku 1946 prevzal vedenie oddelenia opäť skúsený odborník Dr. Vladimír Wagner. Spolupracoval s ním archeológ A. Točík, ďalej J. Gindl, J. Dulka Valec, D. Fajnor, A. Prokopovičová, F. Paulovič, čiastočne O. Wagnerová. Celkovo možno konštatovať, že pamiatková starostlivosť v prvých povojnových rokoch značne stagnovala. Hlavným dôvodom bola potreba dať prednosť obnove vojnou poškodeného hospodárstva.
            V súvislosti s potrebou záchrany ohrozených a zdevastovaných kaštieľov a kúrií a ich zariadenia vznikla aj určitá dvojkoľajnosť. Popri hlavnom pamiatkovom orgáne - pamiatkovom oddelení povereníctva vznikol ďalší pamiatkový orgán - Národná kultúrna komisia (NKK) so sídlom v Bratislave. Jej hlavnou náplňou bola správa pamiatkových objektov, ktoré boli konfiškované v zmysle zákona č. 108/1945 Zb. a nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. Ustanovujúca schôdza Národnej kultúrnej komisie bola 12. septembra 1946. Vedúcou výkonného aparátu sa stala Dr. Oľga Wagnerová.

            Z dôvodov skvalitnenia pamiatkovej starostlivosti a jej pružnejšieho fungovania vyvstala potreba konečne vytvoriť odbornú a po všetkých stránkach vybavenú inštitúciu. Až nariadením povereníka SNR pre školstvo, vedy a umenie z 15. marca 1951 vznikol Pamiatkový ústav v Bratislave, so spätnou účinnosťou od 1. januára 1951.
            Toto je teda stručný historický prehľad vývoja pamiatkových inštitúcií na Slovensku - právnych predchodcov  dnešného Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti v Bratislave.

Charakteristika fondov a ich rozbor

            Archívny fond, resp. fondy pamiatkových inštitúcií je uložený a inventarizovaný podľa pertinenčného princípu, teda podľa umelo vytvorenej štruktúry. Archívny materiál bol už v minulosti uložený a usporiadaný podľa tohto princípu, čo bolo v podmienkach pamiatkovej starostlivosti celkom vyhovujúce. Spisový materiál sa viaže k určitej lokalite (mestu, obci, príp. miestnej časti). Písomnosti sú uložené podľa miestneho názvu a vecného hesla (napr. Bratislava - Michalská ulica, mestská veža). Ich radenie a inventárne podchytenie je v chronologickom poradí. Spisový materiál spracovaných fondov je písaný v slovenčíne, češtine, zriedka v maďarčine a nemčine.

Inventárna jednotka obsahuje:
  1. Poradové číslo, ktoré je i číslom inventárnej jednotky,
  2. Pamiatkový objekt podľa pamiatkovej typológie, vo väčších sídlených celkoch i lokalizovanie podľa ulíc, námestí a pod.,
  3. Dátum vybavenia,
  4. Názov inštitúcie - osoby, ktorá spis vydala / číslo spisu a názov inštitúcie, ktorá spis prijala,
  5. Stručný regest.
            Spisový materiál právnych predchodcov Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti je uložený v archíve tohto ústavu v 140-tich archívnych krabiciach. Materiál pozostáva predovšetkým z pamiatkových rozhodnutí, stanovísk, vyjadrení k štátnym a iným subvenciám viažucim sa na pamiatkovú starostlivosť a pod.
            Z obsahového hľadiska ide o rôzne opravy hradov, kaštieľov, kúrií, kostolov, meštianskych domov, ľudovej architektúry, regulácií námestí a ulíc, archeologické výskumy, pomníky a pamätníky. Významné sú i doklady týkajúce sa votívnej architektúry a cintorínov, ďalej vývozu hnuteľných pamiatok do cudziny. Dôležitá je i časť dokumentov týkajúca sa ochrany a uchovania prírodných pamiatok (parky, sady, mestská zeleň).
            V pôvodnom registratúrnom usporiadaní boli súčasťou spomenutých fondov inštitucionálnej pamiatkovej starostlivosti na Slovensku aj materiály grafického charakteru (mapy, plány, projekty, fotodokumentácia). Pri pertinenčnom - umelom usporiadaní celého materiálu v minulosti sa tieto odčlenili a v súčasnosti ich torzo tvorí časť dokumentačných fondov Archívu Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti, prevažne fondu fotodokumentácie a plánovej a projektovej dokumentácie.
            Spisový archívny materiál spomenutých pamiatkových inštitúcií na Slovensku je možné využiť predovšetkým v hmotnej oblasti pamiatkovej starostlivosti, v oblasti pamiatkového výskumu - t.j. historicko-stavebnej, umelecko-historickej a reštaurátorskej oblasti, v oblasti historickej topografie, regionálnych dejín a pod.

            Inventár bol vyhotovený v rokoch 1990 - 1992 odbornými pracovníkmi Archívu Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti v Bratislave PhDr. Karolom Hodasom a PhDr. Petrom Hyskom.

© Terézia Volková 2005

Stránkové hodiny PÚ SR centrum:

Pondelok
8:00 - 12:00 13:00 - 15:00

Streda
8:00 - 12:00 13:00 - 16:00

Podateľňa:
každý pracovný deň
8:00 - 15:00

Archív:
Pondelok až štvrtok
8:00 - 12:00 13:00 - 15:00 Piatok
8:00 - 12:00

Knižnica:
Pondelok až štvrtok
8:30 - 12:00 13:00 - 15:00 Piatok
8:30 - 12:00
Bardejov, radnica – detail renesančného portálu